Biden alebo Trump? Už po začiatku primárok je Amerika zrejme odsúdená na súboj starých pánov

Amerika má systém výberu kandidátov, ktorý je možné klasifikovať ako demokratickejší, participatívnejší než vo väčšine krajín. Sú to tie známe primárky. Nie sú tu odjakživa. Nápad, že o kandidátoch by nemali rozhodovať len stranícke veličiny, sa zrodil v roku 1912. Konali sa však len v niekoľkých štátoch, nie vždy a ich výsledky nemuseli byť záväzné. 

Súčasné primárky patria k tej sérii zmien, ktoré priniesol rok 1968. Mladí protivojnoví aktivisti boli vtedy rozhorčení tým, akým spôsobom Demokratická strana nominovala za kandidáta viceprezidenta Huberta Humphreyho a ignorovala protivojnového kandidáta Eugena McCarthyho. A tak popri škandáloch, pouličných hurhajoch, masových iniciatívach a kultúrnom vrení, ktoré bolo s touto érou spojené, vznikla aj iniciatíva na zavedenie primárok. A skupine šikovných aktivistov sa ich podarilo presadiť, takže už v roku 1972 boli v Demokratickej strane realitou. Vystihli ducha doby a aj Republikánska strana usúdila, že musí ísť s dobou.

S odstupom rokov však začala v aktivistoch hlodať myšlienka, či to nebolo aspoň čiastočne Pyrrhovo víťazstvo. Chceli vyrvať rozhodovanie partajným bossom zo „zafajčených miestností“ (okrídlený pojem, ktorého obdobou by asi boli naše sekretariáty strán) a preniesť ho na denné svetlo, k dispozícii všetkým. Ukazuje sa však, že nie všetci ľudia majú v povahe zaujímať sa o politiku. A že tí, ktorí sú ochotní venovať sa politike a sú zbehlí v organizovaní a manipulovaní schôdzí, sú práve tí, ktorí majú najextrémnejšie názory. 

Aká je účasť v primárkach?