Biden alebo Trump? Už po začiatku primárok je Amerika zrejme odsúdená na súboj starých pánov

Amerika má systém výberu kandidátov, ktorý je možné klasifikovať ako demokratickejší, participatívnejší než vo väčšine krajín. Sú to tie známe primárky. Nie sú tu odjakživa. Nápad, že o kandidátoch by nemali rozhodovať len stranícke veličiny, sa zrodil v roku 1912. Konali sa však len v niekoľkých štátoch, nie vždy a ich výsledky nemuseli byť záväzné. 

Súčasné primárky patria k tej sérii zmien, ktoré priniesol rok 1968. Mladí protivojnoví aktivisti boli vtedy rozhorčení tým, akým spôsobom Demokratická strana nominovala za kandidáta viceprezidenta Huberta Humphreyho a ignorovala protivojnového kandidáta Eugena McCarthyho. A tak popri škandáloch, pouličných hurhajoch, masových iniciatívach a kultúrnom vrení, ktoré bolo s touto érou spojené, vznikla aj iniciatíva na zavedenie primárok. A skupine šikovných aktivistov sa ich podarilo presadiť, takže už v roku 1972 boli v Demokratickej strane realitou. Vystihli ducha doby a aj Republikánska strana usúdila, že musí ísť s dobou.

S odstupom rokov však začala v aktivistoch hlodať myšlienka, či to nebolo aspoň čiastočne Pyrrhovo víťazstvo. Chceli vyrvať rozhodovanie partajným bossom zo „zafajčených miestností“ (okrídlený pojem, ktorého obdobou by asi boli naše sekretariáty strán) a preniesť ho na denné svetlo, k dispozícii všetkým. Ukazuje sa však, že nie všetci ľudia majú v povahe zaujímať sa o politiku. A že tí, ktorí sú ochotní venovať sa politike a sú zbehlí v organizovaní a manipulovaní schôdzí, sú práve tí, ktorí majú najextrémnejšie názory. 

Aká je účasť v primárkach?

V štáte Iowa, ktorý má 3,2 milióna obyvateľov, sa na posledných republikánskych caucusoch [volebné zhromaždenia, pozn. red.], zúčastnilo 108-tisíc voličov.

V zafajčených miestnostiach síce mávali tendenciu ignorovať spoločenské zmeny a nepúšťať medzi seba outsiderov, ale tiež sa vyznačovali realizmom, skúsenosťou a vedomím nutných kompromisov. Tieto vlastnosti sa z politiky dlhodobo vytrácajú.

Poznatok, že „zúčastniť sa“ nie je všetko, si potom vzali demokrati k srdcu a zaviedli inštitút takzvaných superdelegátov. Na nominačný konvent (zjazd strany) nominovali určitý počet zaslúžilých osobností establišmentu. Tí mohli hlasovať za akéhokoľvek kandidáta, bez ohľadu na primárky. 

Tí sa potom stávajú terčom nenávisti, keď hasia nejaké populistické vzplanutie, ako v roku 2016, keď svojou kandidatúrou narušil socialista Bernie Sanders „korunováciu“ Hillary Clintonovej. Podľa mnohých demokratov robil vtedy stranícky establišment (obviňovaný priaznivcami Sandersa zo sabotáže) presne to, čo robiť má. U republikánov sa však žiadna taká korekcia nepresadila a teraz ani nepresadí.

V americkej federálnej politike tiež postupne rastie moc prezidenta, byrokracie a súdov na úkor Kongresu. Hovorí sa o „imperiálnom prezidentstve“ či teraz dokonca o „americkom cézarizme“. V Ríme aj po nastolení cisárstva formálne prežívali republikánske inštitúcie, ako aj americký Kongres, ktorého zákonodarcovia sa však venujú hlavne vyšetrovaniu či presnejšie povedané paralyzovaniu prezidenta (ak je z opačnej strany ako kongresová väčšina), dohliadaniu na to, aby federálne doláre dorazili do ich volebných obvodov, a zaujímaniu radikálnych póz, ktoré sa budú dobre vynímať na sociálnych sieťach. 

Nedávno skupina republikánskych radikálov predviedla, ako málo zodpovednosti za vládnutie cíti, keď spojila sily s demokratmi, aby zvrhla vlastného vodcu Snemovne reprezentantov. Tradičnejší republikáni pre nich nie sú o nič lepší ako demokrati, nazývajú ich hanlivým slovom „uniparty“.

Trump má skutočne predpoklady na úlohu amerického „protocézara“ – od narcistickej sebadôvery cez performatívnu rozhodnosť a siláctvo až po vyžadovanie absolútnej lojality. A všetko využíva ani nie tak na vládnutie, ako na vytváranie neodolateľného divadla. A zreteľne sa už o úlohu cézara hlási svojím odmietaním výsledkov volieb, alebo napríklad nedávnym vyhlásením, že by prezident mal mať absolútnu imunitu voči trestnému stíhaniu.

Tú magickú zónu, v ktorej neplatia konvenčné zákony demokratickej politiky, však Trump vytvoril len okolo seba. Na jeho verných nasledovníkov aura neprechádza a vo voľbách kandidáti pomazaní Trumpom dosť často prehrávajú.

Joeovi Bidenovi pomohli k zvoleniu bez veľkého nadšenia ľudia, ktorí chceli „normálnosť“. Lenže akokoľvek sú spory medzi trumpovcami a „never Trump“ republikánmi mediálne sledované, Demokratická strana je tiež vo vnútornej kríze. Nie je schopná vygenerovať lepšieho kandidáta, napriek tomu, že nemožno ignorovať známky toho, že Biden už nie je v plnej duševnej sile. Naznačuje to aj nespokojnosť mladého progresívneho krídla, ktorú sa darilo v sérii sklamaní krotiť, ale s vojnou v Gaze vyplávala na povrch.

Napríklad niektorí asistenti Kongresu podpisujú protestné listy, hrozia rezignáciou či v ojedinelých prípadoch dokonca naozaj odchádzajú (čo naznačuje, že možno boli zvyknutí v gerontokracii, ktorá v americkej politike panuje, doteraz svojich šéfov fakticky riadiť). 

Človek sa pri pohľade na Bidena musí občas pýtať, kto skutočne vládne. Keď nedávno vyšlo najavo, že Biely dom niekoľko dní nevedel, že minister obrany je v nemocnici, takéto otázky sa len vyostrili.

Aký prezident, taký viceprezident

Aby sme sa vrátili k voľbám, najmä pri kandidátovi Bidenovho veku nadobúda na význame osoba viceprezidenta, ktorý ho prípadne môže zastúpiť. Nikto nesníva o tom, že ho zastúpi Kamala Harrisová. Lenže strana, ktorá nedokázala vygenerovať lepšieho prezidentského kandidáta, nedokáže vygenerovať ani lepšieho kandidáta na viceprezidenta.

Takže Demokratická strana nemá primárky. Nejaké sa síce konajú, ale nikto poriadny v nich nekandiduje a Biden ich ignoruje. Normálne to býva tak, že úradujúci prezident nemá vyzývateľa, a Biden potrebuje budiť dojem, že je všetko v poriadku.

Avšak vzhľadom na to, že Trump (a spolu s ním masy jeho priaznivcov) sa považuje za právoplatného víťaza minulých volieb, by vlastne nemali potrebovať primárky ani republikáni. Trump sa tak v každom prípade chová, keďže sa odmieta zúčastňovať predvolebných debát.

A skutočne si stačí pripomenúť rozdiel oproti primárkam v roku 2016. Vtedy v Iowe aj ďalších jedenástich štátoch vyhral Ted Cruz a ešte vo februári bojovalo dvanásť kandidátov. Tento rok boli v Iowe len štyria a v čase uzávierky zostáva proti Trumpovi samojediná Nikki Haleyová. A v prieskumoch Trumpa nikto z nich ani na chvíľu neprekonal.

Je teda otázne, či mal vôbec niekto proti Trumpovi šancu, najmä po tom, čo od marca sa hromadiace trestné vyšetrovania spôsobili, že sa členská základňa okolo Trumpa zomkla. A či priebeh primárok nie je len cvičením, z ktorého vyplynú nanajvýš informácie o stave strany. 

Najviac asi sklamal floridský guvernér Ron DeSantis, ktorého ponuka by sa dala charakterizovať ako trumpizmus bez chaosu a s výsledkami. Ale s tým, ako sa s ním voliči zoznamovali, jeho podpora len klesala. 

Nikki Haleyová reprezentuje to, čo zostalo z tradičného republikánstva, a ako taká má jasný strop, je to dnes Trumpova strana. Chris Christie šiel ako jediný tvrdo voči Trumpovi, ale vzhľadom na to, že ho už v minulosti niekoľkokrát podporil aj zatratil, mal nulovú kredibilitu. Vivek Ramaswamy je neznesiteľný mladý vševedko, ktorý podporoval Trumpa tak oddane, že mal problém sformulovať, prečo by ho vlastne niekto mal voliť (za povšimnutie však stojí, že na debatných pódiách stáli hneď dvaja Američania indického pôvodu).

Demokrati tým nie sú zaskočení. Ich uvažovanie, zdá sa, vyzerá takto: Joe Biden už Trumpa porazil. Mohol by to dokázať druhýkrát, zvlášť ak budú Trumpa vyčerpávať súdne procesy.

Najväčšiu Bidenovu záťaž tvorí popri jeho veku nekontrolovaná migrácia a stav ekonomiky. Je ťažké si predstaviť, čo so stavom na južnej hranici urobí. Čo sa týka ekonomiky, môže dúfať v to, že si voliči so vzďaľujúcou sa spomienkou na infláciu, ktorá už fakticky odznieva, uvedomia, že sa vlastne majú lepšie. Inak je ťažké odhadovať, ktorý z kandidátov nakoniec bude pre Američanov menej zlý.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.