Pointou toho, o čom chcem hovoriť, je, že známky na vysvedčení sa nezrodia v deň, keď si svoje hodnotenie prinesie žiak domov. Je to dlhodobý proces, trvá presne jeden školsky polrok.

Ak by sme vynechali extrémy, keď učiteľ zhorší známku v poslednej chvíli a bez varovania, tak o známkach svojho dieťaťa má rodič prehľad. Nie sú žiadnym tajomstvom. A ak je rodič zaskočený, tak je tu otázka: Prečo? Ako to, že o prospechu svojho dieťaťa sa dozvedá až v deň vysvedčenia? A svoje zlyhanie potom maskuje hnevom, sklamaním a neraz aj agresivitou voči tomu, kto v ňom vidí svoju jedinú a najväčšiu autoritu, bez ktorej už nie je domov domovom a „rukami, na ktorých smieš plakať”.

Nie sú, a ani nemajú byť výsledkom benevolencia, nezáujem či mávnutie rukou. To by bol len opačný extrém rovnakej mince. Agresivita, hromy-blesky vs. nezáujem a ľahostajnosť.

Pravda totiž je, že my ľudia, a teda aj rodičia, často vlastné pochybenie, z ktorého vyplynie pocit viny, maskujeme hnevom a agresivitou. Čo by pomohlo? „Pokoj a rozvaha,“ dve slová, ktoré ma učila moja mama. A tiež vedomie, že čo sa stalo, sa neodstane, ale do budúcna sa to môže zmeniť. A ak máme parafrázovať Alberta Einsteina, tak robme veci inak, ak chceme mať iné výsledky.