Keď v Košiciach urobíte Snímku dňa NASA. Tomáš Slovinský fotografuje na najlepších miestach na Zemi

Košický samosprávny kraj udelí ocenenia osobnostiam kraja za rok 2023. Pôjde o východniarov, ktorí dobre reprezentujú kraj na poli vedy, medicíny, kultúry alebo sociálnej oblasti.

V renomovanej spoločnosti sa ocitol aj úspešný astrofotograf Tomáš Slovinský, ktorý Košickému Štandardu prezradil čosi z alchýmie astrofotografie, zážitkov či o problémoch so svetelným smogom. A samozrejme niečo z tajomstiev nočnej oblohy.

Akými formami sa venujete astronómii?

Jednou z aktivít je prenosné planetárium. S naším projektom pôsobíme už na celom Slovensku. Okrem neho máme popularizačný projekt s virtuálnou realitou, kde aj takouto formou približujeme vesmír žiakom a študentom. Navyše máme ďalekohľad na nočnú oblohu a pozorovanie Slnka. Okrem toho fotografujem, cestujem a píšem články do časopisu Quark. Mám rubriku Astrokalendárium, v ktorej pripravujem, čo sa každý mesiac bude diať na oblohe. Občas tiež píšem články o polárnej žiare a iných zaujímavostiach na nočnej oblohe.

Čo je pre vás na fotoaparáte najdôležitejšie, čo na ňom oceníte najviac?

Omnoho dôležitejší než fotoaparát je miesto, kde fotka vznikne, pretože na to treba mať dobré podmienky a kvalitu nočnej oblohy, ktorú ovplyvňuje najmä svetelné znečistenie. Pokiaľ sa nachádzame na peknom mieste bez svetelného smogu a ešte prebieha zaujímavý úkaz, fotoaparát nie je až taký dôležitý. Ideálne by to však mala byť plnoformátová zrkadlovka, teda s veľkým senzorom, aby zachytila čo najviac svetla za najkratší čas a pri najmenšom šume.

Začínal som s menším, starším fotoaparátom, ale asi po roku sa mi do rúk dostala prvá plnoformátová zrkadlovka od Canonu, ktorú som si kúpil za zopár stovák od svadobného fotografa a hneď v prvý týždeň sa mi ju podarilo aj utopiť.

Až minulý rok som dostal od Canonu R6-ku, no stále často používam staré 6D-čko. Senzor nemá veľmi vysoké rozlíšenie, ale dokáže skvelo zachytávať obraz aj pri vysokom ISO bez toho, aby na fotografii vzniklo veľa šumu. Tento starší fotoaparát má dokonca omnoho lepšie schopnosti ako častokrát niekoľkonásobne drahšie nové modely.

Na nočnú oblohu vlastne žiadne funkcie nepotrebujete, aj tak sa zaostruje ručne a všetko nastavuje manuálne. Ide o to, aby výsledný obraz mal čo najmenej šumu.

Dá sa povedať, že vediete nočný život?

Nie je to také hrozné. Niekedy si ľudia mysleli, že som niekde každú noc. Musí sa zísť niekoľko faktorov: na oblohe musí byť niečo zaujímavé, čo astrofotografa zaujme, musíte mať dobré miesto, musí byť dobré počasie, ideálne úplne jasno. Výborná je takisto čo najnižšia vlhkosť vzduchu. A aby bolo sucho. Na oblohe nesmie rušiť mesiac.

Dokonalých podmienok za rok nie je toľko, aby som každý týždeň niekam jazdil a fotil. Niekedy je toho viac, niekedy menej. Ak si dobre spomínam, naposledy to bolo piateho novembra, keď bola nad Slovenskom viditeľná polárna žiara; za tou som sa hnal.

Kto vás pri vašej práci astronóma aj fotografa podporuje najviac a kto je vaším najväčším fanúšikom?

Môžeme povedať, že je to moja rodina. Niekedy si myslím, že to, čo robím, nikoho nezaujíma a že o tom vie možno zopár ľudí. Potom som často prekvapený, keď mi aj cudzí ľudia povedia, že poznajú moju prácu, čo je vynikajúce. Našťastie, väčšinou nepoznajú, ako vyzerám, a tak ma na ulici nikto nezastavuje.

Kde na Slovensku a vo svete sú najlepšie miesta na fotenie nočnej oblohy?

Najtmavšiu oblohu na Slovensku máme v Poloninách, kde je aj najstarší oficiálne vyhlásený park tmavej oblohy. Ten je do nejakých dvoch hodín cesty. Zhruba do 30 minút sa však dá prísť na celkom pekné tmavé miesta aj v okolí Košíc.

Fotografovať som sa začínal učiť pri Slanci, pri Novom Salaši a Slovenskej Hute, čo je ozaj 20 – 25 minút z Košíc. Skvelé sú Nízke Tatry a Muránska planina. Žiaľ, u nás už vôbec nemáme miesta, kde by nebol žiadny svetelný smog. Za takýmito podmienkami by sa dalo cestovať do Škandinávie, kde je menej husté osídlenie, ale za najkrajšou oblohou sa cestuje do Južnej Ameriky, Afriky, Austrálie, a tiež na západné pobrežie Severnej Ameriky.

Za nočnou oblohou som sa už viackrát vydal do Južnej Ameriky. Pre astronómiu známa krajina, kde je dosť celosvetového výskumu, je Čile. Má najsuchšie miesto na zemi, púšť Atacama, kde je viac ako 300 nocí v roku jasných. Autom sa bežne viete dostať až do výšky 5 000 m n. m., čím eliminujete vplyv zemskej atmosféry a pohľad na nočnú oblohu je skvelý.

Dá sa povedať, že lokality ako Nízke Tatry a Poloniny, Orava, Muránska planina a Veľká Fatra, ktoré ste v jednom z rozhovorov spomínali, sú momentálne „v bezpečí“, alebo aj tam sa už menia svetelné podmienky?

Podľa jedného slovenského dokumentu sa vraj tento problém každý rok zhoršuje priemerne o desať percent. Peknú tmavú nočnú oblohu nájde človek čoraz ťažšie. Aj obce v parku tmavej oblohy môžu bez regulácie používať akékoľvek verejné osvetlenie, čo je škoda. Namiesto toho, aby zvolili vhodnú alternatívu, často vyberú niečo, čo škodí nielen nočnej oblohe, ale aj prírode, zvieratám a človeku – nesprávnu farbu, intenzitu…

Keď sa v marci a apríli 2020 začala pandémia, obloha bola fantastická. Menej sa cestovalo a ľudia boli všeobecne skôr doma. Obce chceli šetriť, lebo čakali ťažšie časy a vypínali verejné osvetlenie. Malo to ten efekt, že v Poloninách bolo omnoho, omnoho tmavšie, než bývalo.

Z ktorých miest v Košiciach ste urobili najlepšie fotky? Máte v meste alebo v Košickom kraji obľúbené miesta na fotenie?

Párkrát som fotil pri rybníku pri Byšte (okres Trebišov, pozn. red.). Z Kavečian som v apríli minulého roku odfotil polárnu žiaru. Bola to vlastne prvá polárna žiara, ktorú som zachytil zo Slovenska. Mesiac vychádzajúci nad Furčou som odfotil z lúky nad Kávepéčkom. Mesiac sa dá nasnímať aj z Košíc, v nejakej konjunkcii je to celkom pekná „podívaná“. Mliečna dráha však nie.

Okultáciu (zákryt, zatienenie jedného telesa druhým, pozn. red.) Mesiaca a Marsu som fotil priamo z Košíc; Mars sa zdanlivo ukryl za Mesiac a táto fotografia získala ocenenie Snímka dňa NASA.

Spomeniete si na nejaké zážitky pri nočnom fotení? Videli alebo počuli ste v horách niečo neobyčajné?

Väčšinou nie. Keď v noci človek niekam kráča, často stretne srnky a jelene, ale nebezpečnejšie stretnutia sa mi, našťastie, vyhýbali. Je to aj tým, že sa snažím dávať si pozor a správať sa tak, aby o mne zvieratá vedeli. Vezmem si rolničku alebo niečo, čo štrngá, robím zvuk. Ak zvieratá nie sú vyslovene choré, usilujú sa stretnutiu s človekom vyhnúť.

Keď som začal v noci chodievať na stredné Slovensko, do Nízkych Tatier a na Muránsku planinu, snažil som sa niečo si o tom načítať. Majú tam problém s vlkmi a kadečím, ale aj ľudia, ktorí sa vlka snažia fotografovať, pozorovať alebo ho aspoň stretnúť, pokúšajú sa o to roky a nevedia ho nájsť. Je tam niekde v pozadí, ale je taký plachý, že sa pred človekom skryje. Zatiaľ to takto funguje a snáď to takto bude fungovať ďalej (úsmev).

Ktoré svoje zábery si vážite najviac, čo najlepšie sa vám podarilo zachytiť?

Asi najväčšiu radosť som mal, keď som získal prvé ocenenie Snímka dňa NASA. To bolo v roku 2019. Vyšla dokonca na Štedrý deň, čo bol pre mňa pekný vianočný darček. Je to rubrika, do ktorej je celkom ťažké sa dostať, lebo je to najväčšia internetová prestížna galéria astrofotografií a vaši konkurenti nie sú iba amatérski astrofotografi, ale aj vedecké observatóriá, vesmírne ďalekohľady atď.

Prvá fotografia bola zo skanzenu oravskej dediny. Z toho som mal takisto celkom radosť, lebo je to moje obľúbené miesto, kde som trávil mladosť a kde ma rodičia zvykli brávať.

Potom som vytvoril panorámu svetelného znečistenia, keď som chcel poukázať na to, ako si nočnú oblohu kazíme svetelným smogom. Vyhotovil som ju niekedy v apríli 2020, keď bol covid a obloha trošku stmavla. Vymyslel som si, že na šiestich rôznych miestach nafotím časť oblohy a spojím to dokopy ako panoramatickú snímku, kde človek uvidí, koľko hviezd je možné vidieť v mestách, a koľko napríklad v Poloninách.

Začal som v Košiciach a išiel som smerom na východ. Naplánoval som si to podľa toho, aká úroveň svetelného znečistenia kde bola, aby som zmapoval celú škálu tzv. Bortlovej stupnice (stupnica svetelného znečistenia, pozn. red.). Táto snímka takisto získala astronomickú Snímku dňa NASA. Tomu som bol veľmi rád, pretože ľudia aspoň zistia, že niečo také je a tomuto problému sa treba venovať.

Máte zálusk na nejaký špeciálny fotoúlovok, niečo, čo by ste veľmi radi odfotili? Aký je váš astrofotografický sen?

Je ich niekoľko (smiech). Človek si môže niečo naplánovať, ale niekedy to nevyjde. Niekam sa vyberiem, má byť aj dobré počasie, aj som na všetko pripravený, ale počasie sa nakoniec zmení. Tento rok na prelome marca a apríla pocestujem za úplným zatmením slnka do Spojených štátov.

Môj fotografický sen je zachytiť polárnu žiaru zo Slovenska s Vysokými Tatrami. Je to dosť ťažké, lebo predpoveď polárnej žiary je pomerne neistá. Vzhľadom na to, že býva väčšinou na jar a na jeseň, keď u nás nie je až také stabilné počasie, človek sa musí prispôsobovať aj tomu, kde je jasno. Novembrovú sa mi s Tatrami odfotiť nepodarilo.

Koľkokrát ste už získali Snímku dňa NASA? Neoslovila vás na užšiu spoluprácu?

Deväťkrát. Raz som fotil pre americkú vedeckú organizáciu NOIRLab, ktorá prevádzkuje veľké svetové observatóriá. Pred dvoma rokmi som sa zúčastnil fotoexpedície do Arizony, na Havaj a do Čile, kde som pre nich fotografoval v podstate na najlepších miestach na fotenie nočnej oblohy na Zemi. Z toho mám krásne spomienky; najmä na Havaj, kde bola vôbec najkrajšia obloha, akú som v živote videl.

Je v posledných rokoch na slovenskej oblohe niečo nové? Čo sa mení v priebehu rokov?

Na oblohe sa vždy deje niečo zaujímavé. Tento rok to môže byť práve polárna žiara, lebo Slnko dosiahne maximum takzvaného jedenásťročného slnečného cyklu. V tomto roku dosiahneme slnečné maximum. To znamená, že na Slnku sa teraz stále niečo deje, jeho aktivita je zvýšená a častejšie bude dochádzať ku geomagnetickýcm búrkam.

Keď nejaký materiál zo Slnka dosiahne Zem, môže to spôsobiť, že aj zo Slovenska budeme častejšie pozorovať polárnu žiaru. Tá v novembri bola krásne viditeľná voľným okom aj vo farbách, a dokonca z miest, čo spôsobilo fascináciu.

Niekedy na prelome septembra a októbra očakávame celkom jasnú kométu. Dokonca by mohla byť jasnejšia ako kométa Neowise, ktorá bola na oblohe v lete roku 2020. Boli by to asi tie najkrajšie úkazy. Každý rok je iný, raz máme zatmenie, inokedy niečo iné.

Pribudol počet umelých družíc na oblohe?

Pribudol a bude stále pribúdať. Rozšíril to najmä projekt Starlink, ktorý má zabezpečovať internet. Družíc je už niekoľkotisíc. Nad podobným zámerom uvažujú aj iné spoločnosti, takže ich bude stále pribúdať.

Začalo to trošku vadiť, pretože družice je vidieť; vyzerá to ako bodka alebo hviezdička, ktorá sa hýbe naprieč oblohou, najmä na začiatku a na konci noci. Je to problém aj na fotografiách, pretože tam máte samé čiary. Ide o omnoho väčší problém ako lietadlá, lebo tých zďaleka nie je toľko ako družíc.

Ide však o seriózny problém aj pre skúmanie vesmíru, pretože ďalekohľadom, ktoré na oblohu mieria už niekoľko rokov, popred záber chodia družice. Niektorým teleskopom zneefektívnia družice až 30 percent ich observačného času, a tým pádom musia predĺžiť čas pozorovania. Začali vymýšľať, akým spôsobom družice zatmaviť, ale asi až čas ukáže, či sa to zlepšilo alebo nie.

Ako vnímate ocenenie Košického samosprávneho kraja?

Veľmi sa teším, nečakal som to. Minulý rok som dostal ocenenie od primátora mesta a nečakal som, že získam aj niečo takéto. Teším sa z toho a opäť sa čudujem, že moju tvorbu niekto niekde sleduje. Som však rád, keď to ľuďom robí radosť, potom mám o to väčšiu radosť aj ja, že robím niečo, čo má nejaký zmysel. Teším sa.

Foto: Tomáš Slovinský