Dokonalé dni. Zenový film Wima Wendersa má nomináciu na Oscara, určite zaslúžene

BRATISLAVA – Niektoré filmy vás šokujú zmenami svojho príbehu. Iné majú úžasnú výpravu, kostýmy, špeciálne efekty. Ďalšie sú opreté o kruté násilie a extrémne obrazy hrôzy. Niektoré sú tajuplné, iné nevyspytateľné, nevysvetliteľné a nedopovedané. Tento film je šokujúci vo svojej ojedinelej kráse a čistej jednoduchosti.

Perfektné dni Perfektné dni Wima Wendersa sú filmom aký vidíte raz za dekádu, Foto: Perfect days

Muž žije sám v sparťanskom byte. Drží sa rovnakej dennej rutiny. Venuje sa svojej práci a sotva s niekým slovka prehovorí. Moderné kino nás naučilo, že je to zrejme: úchylák, špión, utečenec alebo masový vrah. Ale vo filme Wima Wendersa je skromný čistič toaliet filozofom, ktorý nás fascinuje.

Aký máte asi život, ak je každý váš deň skoro rovnaký? Hirayama (Kódži Jakušo), mlčanlivý 60-ročný muž, sa prebúdza v Tokiu. Je v byte sám, svitá. Oblečie si kombinézu, vezme kávu z pouličného automatu a ide v malej dodávke do práce. Tam až úzkostlivo čistí verejné toalety. Je to osamelý život. Hirayama môže pracovať aj celé dni, no nepovie viac ako pár slov. Nemusí, asi ani nechce. Ak si verejnosť všimne, že vôbec existuje, on to berie ako nepríjemnosť. Ale väčšinou ho nikto nevidí.

Ak takto začína film, tak by to mal byť začiatok najnudnejšieho a najbezútešnejšieho príbehu, aký bol kedy za dejiny kinematografie natočený. No ak sa takéhoto námetu chopí nemecký režisér Wim Wenders, tak môžeme čakať čokoľvek. Wendersove Dokonalé dni nie sú filmom, ale zenovou meditáciou. 

Wim medituje o neviditeľnej kráse obyčajného života, ako aj naplnení existencie v nekonečnom zacyklení toho istého. Všetko v živote závisí – a to je ústredným bodom hlbokého posolstva filmu, od vášho spôsobu nazerania na veci. Hirayama sa síce pozerá na svet svojimi očami, ale vníma všetko hlavne svojím veľkým srdcom.

Japonské slovo „komorebi“, (ktoré bolo pôvodným názvom filmu) znamená „slnečné svetlo unikajúce cez stromy“, ale je to viac, než len ten jeden význam. Snímka hovorí o hlbokom spojení s prírodou a potrebe zastaviť sa, nájsť si každodenný potrebný čas na vstrebanie a ocenenie dokonalosti malých, zdanlivo bezvýznamných detailov. Hirayama to všetko nielenže pochopil. Ale urobil si z podobného nazerania na svet základný kameň svojho bytia.

Vidí všetky veci, všetkých ľudí, ako úplne rovnako dôležité. S rovnakou schopnosťou nazerania za veci vedomia. Zatiaľ čo okoloidúci ignorujú smradľavého tuláka, ktorý táborí v parku, Hirayama s úprimným údivom sleduje, ako sa muž pohybuje vo svojom vlastnom svete. Dokonca toalety sú preňho akýmisi architektonickými skvostami.

Hirayamova až asketická existencia je spojená s hudbou, ktorá má vo filme veľký význam. Mlčanlivý muž počúva americký aj britský rock 60. a 70. rokov – Velvet Underground, The Kinks, Otisa Reddinga, Patti Smith. To sú ďalšie pomocné okienka do jeho duše. Hirayama nie je len upratovač, on je aj svojský „filmár a fotograf“. Má kameru, s ktorou zachytáva len veci, ktoré ho tešia a povzbudzujú.

Sleduje rád nemú súhru medzi oblohou a stromami. Práve tie majú preňho zvláštny význam. Doma sa stará o krehké sadenice japonského javora. Ale najdôležitejšie je, že je šťastný. Často sa len tak zastaví, aby sa usmial na modrú oblohu. Zdá sa nám, že tento tichý muž zredukoval mestský život v mega metropole 21. storočia na jeho číru a čistú podstatu. 

Celý film stojí a padá na fantastickom hereckom výkone Kódži Jakuša (Memoáre gejše, Heuréka, Babylon). Herec dokáže sprostredkovať svoj veľmi bohatý vnútorný život takmer úplne bez toho, aby sa oprel o dialóg. Podobným spôsobom vie vo svete filmu pracovať len málo hercov. Práve pocit pokoja a vyrovnanosti je vzácnou vecou ústrednej postavy.

Dokonalé dni sú určite Wendersovým najzaujímavejším filmom za dlhú dobu. Napokon, pripravoval ho šesť rokov. Snímka nominovaná na Oscara za najlepší medzinárodný celovečerný film je nenápadným manifestom v prospech alternatívneho spôsobu bytia.

Dokonalosť, tvrdí film, spočíva v obmedzenom prístupe k svetu a odmietnutí neuhasiteľného smädu po nových pocitoch a zážitkoch. Ten poháňa (a ničí) stále viac moderných spoločností. Môže byť nový spôsob života, akým existuje Hirayama, niečím, čo nás aspoň na čas zachráni?