Denník MF Dnes pri tejto príležitosti spravil s lídrom progresívcov nekritický rozhovor so sugestívnymi otázkami, ako napríklad: „Prekvapil vás Robert Fico svojou rétorikou? Po voľbách zaznievali hlasy, že u neho vyhrá skôr pragmatizmus, čo jeho posledné vyjadrenia moc nepodporujú.“ Medzitým späť na Slovensku Denník N uviedol, že „Česi vidia, že Fico je ako sused, ktorý mláti ženu aj deti“, a česká vláda sa preto voči Slovensku „zachovala ako najlepší priateľ. Ako niekto, komu na nás záleží“.

Príbeh o dobrej Prahe, ktorá Slovensku rétoricky pomáha vymaniť sa z Ficovho proruského útlaku, však nemá veľa spoločné s realitou.

V prvom rade, žiadna otočka zahraničnopolitickej orientácie Slovenska sa nekoná. Je to únavné pripomínať, ale zmena prístupu Ficovej vlády k Ukrajine je mierna. Prestali sme dodávať Kyjevu zbrane zo štátnych skladov, prakticky už nebolo čo darovať. Na rozdiel od Maďarska sme však neblokovali finančnú pomoc z EÚ, no najmä naďalej na komerčnej báze na Ukrajinu prúdia zbrane a munícia zo slovenských tovární. Áno, minister zahraničia Juraj Blanár sa stretol s Lavrovom v Turecku (teda na pôde NATO), ale takto pred rokom sa s ním stretol aj šéf americkej diplomacie Antony Blinken.

Najvýznamnejšia zmena politiky je verbálna: Fico upozorňuje, že Ukrajina vojnu nevyhráva, že sa treba s Ruskom dohodnúť. A že vojna súvisí s rozširovaním NATO, čo potvrdzuje celý rad faktov, naposledy zverejnenie návrhu mierovej zmluvy z roku 2022.

Na toto všetko má Ficova vláda jednoznačný mandát z volieb, Fico v súvislosti s vojnou na Ukrajine presadzuje postoje, ktoré sa tešia drvivej podpore verejnej mienky.

Až 70 percent Slovákov odmieta dodávky zbraní Kyjevu a takmer 84 percent nesúhlasí s priamou účasťou slovenských vojakov vo vojne na Ukrajine. Pretože chápu, že to nie ja naša vojna a že jej príčiny sú komplexné, a nie čiernobiele.

Neznamená to, že Slováci sú proruskí. Jednotlivé prieskumy ukazujú, že Rusku pripisujeme hlavnú zodpovednosť za vojnu. Skôr sa dá povedať, že Slováci vo všeobecnosti neprijímajú ani tvrdenia Kremľa o potrebe invázie z dôvodu „genocídy na Donbase“, ani vyhlásenia Washingtonu o nevyprovokovanej agresii. V skratke, jasná väčšina Slovákov nechce byť vtiahnutá do konfliktu svetových mocností. A to platí o voličoch koalície aj opozície.

Keby slovenská vláda porušovala ľudské práva alebo by odstraňovala demokratický poriadok, povedzme, že konanie Prahy by malo paralelu s Mečiarom a dalo by sa pochopiť. Keby Fiala kritizoval vládnu novelu Trestného zákona, prekračoval by hranicu zasahovania do vnútroštátnych záležitostí, ale aspoň by hovoril v súlade s veľkou časťou slovenskej verejnej mienky.

Toto ale nie je ten prípad.

Fialova vláda, ktorá dnes v Európe patrí k najväčším vojnovým jastrabom, robí dusno, lebo slovenský premiér vyhovel požiadavke veľkej väčšiny občanov Slovenska. Politika Prahy preto nie je protificovská, je protislovenská. Dokonca možno povedať, že takto explicitne protislovensky sa česká vláda zachovala prvýkrát od rozdelenia spoločného štátu.

Ide o pomerne radikálny krok, obzvlášť keď prichádza od premiéra, ktorý v obľúbenosti svetových lídrov obsadzuje posledné priečky.

Každá palica má však dva konce. Na celej situácii zaujme záplava komentárov bežných Čechov na sociálnych sieťach, ktorí neskrývajú rozhorčenie nad konaním svojej vlády a sympatizujú so zahraničnou politikou Bratislavy. Nepatrí sa unáhliť, ale je možné, že Fialova chyba môže mať väčší vplyv na budúcoročné voľby v Česku, ako tie tohtoročné na Slovensku.