Chodiť v takomto politickom a mediálnom nastavení do seriálu duelov by bolo pre Pellegriniho vysoko kontraproduktívne. Hlavne v progresívnych médiách, ktoré robia Korčokovi neskrývanú politickú kampaň. Pristúpil len na povinné minimum: volebnú debatu na Markíze a neskôr v RTVS.
Bolo zrejmé, že ak chce Korčok bodovať a rozhýbať okrem menšiny svojich skalných voličov aj nové posily, musí naplno zabrať.
V Markíze sa mu to nepodarilo. Bol slabý.
A nepodarilo sa to ani Pellegrinimu. Obaja predviedli podpriemerný výkon, ktorým mohli osloviť len jadro svojich voličov. Skupinou nerozhodnutých zrejme veľmi nepohli.
V praxi to znamená, že faktickým víťazom debaty je nateraz Pellegrini. Na udržanie náskoku mu stačí neurobiť chybu a nedovoliť súperovi, aby bol výrazne silnejší a presvedčivejší v mobilizácii nerozhodného tábora.
Pellegrini sa potrápil pri vysvetľovaní dvojtvárnych postojov k vojne na Ukrajine. V minulosti obhajoval politiku vyzbrojovania ukrajinskej armády, dnes to „koriguje“. Vraj pod tlakom skúseností s vývojom konfliktu.
Korčok však zaváhanie súpera nedokázal využiť a vyťažiť z toho. Ani nemohol. Pri tejto téme Korčok nikdy nebude zastupovať politiku, ktorú podporuje väčšina spoločnosti. Na to je až príliš proamerický. A príliš slabý v chápaní toho, čo žiada slovenská spoločnosť.
Ak by to ostalo len pri tom, výsledok debaty by sme mohli považovať za neutrálny. Rozpačitá debata, rozpačitá remíza...
Lenže Korčok okrem typického vajatania a alibizmu urobil aj jednu hrubú chybu. Urazil väčšinu ľudí. Konkrétne: tvrdil, že slovenská spoločnosť zo začiatku podporovala politiku vlády, prejavila ústretovosť k Ukrajincom a otočila až po tom, čo tému vojny na Ukrajine zneužili strany vtedajšej opozície.
Tieto slová môžeme pokojne nazvať ako urážlivé. Naznačujú, že podľa Korčoka je väčšina Slovákov nesvojprávna a ich názory na vojnu na Ukrajine sú výsledkom manipulácií Smeru, Hlasu a SNS. Korčok tým ukázal nielen aroganciu, ale aj alibizmus. Pôvodná otázka moderátora totiž znela celkom jednoducho: prečo Korčok ako minister zahraničných vecí nedokázal o politike vlády presvedčiť väčšinu spoločnosti.
A nakoniec tým ukázal aj to, že nič nepochopil. Pomýlil si príčiny s následkami.
Za rastúcim odporom spoločnosti k vojenskej politike bývalej vlády boli v prvom rade silne prepálené a silne jednostranné „atlantické“ kampane vládnych strán a médií. Vláda nehľadala nijakú rovnováhu medzi domácimi bezpečnostnými záujmami a požiadavkami spojencov. Tempom, ktoré nemá v nijakej suverénnej krajine obdobu, rozdávala štátny armádny majetok v hodnote stoviek miliónov eur. Aj za cenu ohrozenia obranyschopnosti Slovenska.
Kto mal pochybnosti a kritické postoje, toho – podobne ako počas zúrivých pandemických kampaní – ministri odsudzovali ako dezoláta, konšpirátora, zradcu… Celkom im ušlo, že takto hlúpo a bez argumentov neurážajú nejakú extrémistickú menšinu, ale väčšinu spoločnosti. Rast Ficovho Smeru bol následkom, nie príčinou tohto chorého stavu.
V pondelkovom dueli Korčok len zopakoval to, čo ľudia ako on predvádzali tri roky. Na otázku, či ako minister neurobil chyby v komunikácii s verejnosťou, reagoval v starom štýle: bývalá vláda chyby neurobila, spoločnosť sa vraj nechala zneužiť a zmanipulovať Ficom.
Nie. Bolo to presne naopak. Väčšina spoločnosti odmietala aroganciu, urážky a vojnové kampane strán, ktoré stoja za Korčokom. A odmietala ich aj za cenu návratu Fica s Pellegrinim.
V pondelok večer urobil Korčok veľa pre to, aby to tak ostalo.
