Výdavkom zodpovedá aj výstup zbrojárov
Minister obrany Sergej Šojgu na prelome rokov uviedol, že Rusko vyrába 17,5-krát viac munície, 17-krát viac dronov, 5,6-krát viac tankov a vyše trojnásobne viac bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov. Zbrojný priemysel podľa výročnej správy vlani vyprodukoval 1 530 tankov a 2 518 obrnených bojových vozidiel.
Práve produkcia tankov a obrnených vozidiel by mala byť podľa CNN jednou z najväčších výziev pre ruských zbrojárov. V súvislosti s tým sa čísla, ktoré predstavil Šojgu, zdajú nafúknuté. Háčik je v tom, že podľa expertov Dary Massicotovej z Carnegie Endowment for International Peace (CEIP) a Michaela Gjerstada z International Institute for Strategic Studies (IISS) či predstaviteľa Severoatlantickej aliancie, ktorého cituje americký spravodajca, tvoria z pol druhého tisíca vyrobených tankov veľkú časť len sfunkčnené a renovované staré sovietske stroje.
Gjerstad odhaduje, že zo skladov vlani vytiahli okolo 1 200 tankov. A len zvyšné tri stovky predstavovali približnú ročnú produkciu nových strojov. Wall Street Journal dopĺňa, že niektoré zo spozorovaných tankov ako T-62, ktorý sa nevyrába od 70. rokov minulého storočia, či ešte starší T-54/55, nie sú také kvalitné ako nové modely. A navyše sa ich zásoby časom vyčerpajú.
Okrem toho značná časť zo starších skladových zásob (pred inváziou v počte zhruba 5-tisíc kusov tankov) nie je podľa CNN vhodná na modernizáciu a pravdepodobne ju Rusi budú vedieť využiť iba na dielce.
No aj keby dokázali ruskí zbrojári vyrobiť len tristo tankov ročne (25 mesačne), stále ide o vyššiu štartovaciu čiaru než v mnohých západných štátoch. A ako sme už spomenuli, štát do ruského zbrojárstva pumpuje nemalé peniaze.
Na porovnanie, nemecké kapacity stačia na výrobu troch tankov mesačne, americkí zbrojári ich za rovnaký čas dokážu zostaviť približne tucet. Tanky sa tam navyše podľa webu Politico montujú len na jednom mieste – v štátom vlastnenom závode v Lime v Ohiu, ktorý prevádzkuje spoločnosť General Dynamics.
Spojené štáty majú podľa rôznych zdrojov v súčasnosti okolo 5- až 6-tisíc tankov, Nemci či Briti ich majú zhruba po 200 kusov. Počet tankov v Rusku pred vojnou atakoval podľa webu Global Firepower číslo 15-tisíc, no zhruba len dve tretiny boli funkčné, a aj z tých pravdepodobne značná časť nebola bojaschopná.
Výroba navádzaných rakiet sa takisto zvýšila
Bechan Ozdojev, jeden z riaditeľov zbrojárskeho komplexu v Rostecu, ruskom štátnom konglomeráte, ktorý kontroluje veľkú časť zbrojárskeho priemyslu, uviedol, že okrem tankov a obrnených vozidiel došlo v Rusku k výraznému nárastu výroby raketometov, delostrelectva, raketového systému Pantsir či balistických rakiet Iskander a hypersonickej rakety Kinžal. Objem výroby rôznych typov zbraní sa podľa neho zvýšil 2- až 10-krát.
„V niektorých oblastiach sa im podarilo výrazne zvýšiť výrobu,“ cituje americký denník New York Times Dmitrija Alperoviča, experta na medzinárodnú bezpečnosť z think tanku Silverado Policy Accelerator.
Vojenský analytik Ian Williams v komentári pre think tank Center for Strategic and International Studies (CSIS) s odvolaním sa na ukrajinskú kontrarozviedku uviedol, že Rusko v máji 2023 vyrábalo približne 60 rakiet s plochou dráhou letu, päť balistických rakiet Iskander a dva Kinžaly mesačne.
Obranný analytik Ivan Kyryčevskij pre rádio New Voice of Ukraine v tom istom čase povedal, že Rusku sa od začiatku vojny podarilo zvýšiť výrobu rakiet Kinžal z dvoch až na desať kusov mesačne.
Táto hypersonická balistická raketa je integrovaná hlavne v stíhačkách, pričom dokáže preniknúť systémami protivzdušnej a protiraketovej obrany. Počas vojny sa však už vyskytlo množstvo prípadov, keď ich Ukrajinci s pomocou Patriotov zostrelili.
Zásoby čipov, pašovanie, ale aj legálny obchod
Denník New York Times za zvýšenou výrobou navádzaných rakiet vidí fakt, že Moskve sa darí obchádzať západnými štátmi uvalené vývozné kontroly. Sankcie mali podľa amerických predstaviteľov odrádzať krajiny od posielania mikročipov, dosiek plošných spojov, počítačových procesorov a ďalších komponentov potrebných pre presne navádzané zbrane, ako aj do súčiastok pre dieselové motory, vrtuľníky a tanky.
Podľa periodika Foreign Policy existuje napriek sankciám, ktoré mali limitovať dostupnosť západných technológií v Rusku, množstvo správ o novovyrobených ruských zbraniach plných západných komponentov, ako sú napríklad výkonné rakety Kinžal a Iskander vyrobené s čipmi spoločnosti Texas Instruments a nemeckými cievkami.
Alperovič dodáva, že v prípadoch, keď Rusko potrebuje milióny kusov jednej konkrétnej súčiastky, môžu sankčné opatrenia v niektorých prípadoch limitovať až zastaviť výrobu. No čipy potrebné na výrobu niekoľkých stoviek riadených striel sa zmestia do niekoľkých batohov, čo je množstvo, ktoré sa dá do Ruska pomerne jednoducho prepašovať.
Podľa New York Times je problémom aj to, že Rusko nepotrebuje čipy vyššej triedy, ktoré sa dajú ľahšie sledovať, ale komoditné čipy, ktoré majú veľmi široké využitie, nielen v riadených strelách.
„To nám sťažuje prácu, pretože existuje veľa krajín, ktorým je legálne a úplne v poriadku predávať tieto čipy na legitímne komerčné účely,“ uviedol pre denník Matthew Axelrod, asistent tajomníka ministerstva amerického ministra obchodu. „Problémom je, keď sa tieto čipy potom presmerujú a pošlú do Ruska,“ dodal.
Americký ekonón James Kenneth Galbraith na margo toho konštatuje, že každý trochu schopný plánovač by si pred vojnou vytváral zásoby kritických komponentov. Vojna na Ukrajine sa podľa neho neuskutočnila „na poslednú chvíľu“.
Munícia, munícia a munícia
Azda najpodstatnejšou položkou na celom zozname je munícia. Tá hrá v súčasnej opotrebovacej vojne hlavnú rolu. Ukrajina v tomto smere ťahá aj so západnou pomocou za výrazne kratší koniec, keď na bojisku vystrieľa približne 5- až 7-krát menej nábojov než ruský útočník. Ten navyše dokáže svoju vysokú spotrebu (odhady hovoria okolo 300-tisíc vypálených strelách mesačne) dlhodobo udržiavať.
Podľa odhadov spravodajskej služby NATO a ďalších zdrojov, ktoré cituje web CNN, Rusko vyrába približne 250-tisíc kusov delostreleckej munície (122-milimetrová a 152-milimetrová) mesačne, čo predstavuje približne tri milióny kusov ročne. Iné zdroje hovoria o niečo nižších číslach na úrovni dvoch miliónov.
Economist však s odvolaním sa na estónske ministerstvo obrany upozorňuje, že ruská produkcia delostreleckej munície dosiahne tento rok úroveň 4,5 milióna kusov.
Tak či onak, stále ide o niekoľkonásobok možností USA a Európy dohromady (ktoré sú podľa CNN aktuálne na úrovni zhruba 1,2 milióna kusov munície ročne).
Cieľom USA je pritom dostať sa z aktuálnej mesačnej výroby dosahujúcej 24-tisíc kusov na métu 100-tisíc kusov mesačne v roku 2025 (z 288-tisíc na 1,2 milióna za rok). Už do konca aktuálneho roka chcú Američania vyrábať približne 80-tisíc 155-milimetrových nábojov.
Čo sa týka Európy, magazín Economist píše, že podľa obranného analytika Sashu Tusa dosiahne európska výroba 1,25 milióna kusov. Presný časový horizont však neudáva. Magazín však spomína, že do konca roka 2024 by sa nemecký Rheinmetall, ktorý má v tomto smere spomedzi zbrojárov na starom kontinente najväčšie kapacity, mohol dostať na číslo 700-tisíc kusov ročne.
Rusko má však ešte jednu výhodu – v ostatnom roku nakúpilo podľa Massicotovej z think tanku CEIP minimálne milión delostreleckých nábojov z Iránu a Severnej Kórey. Výskumníčka konštatuje, že niektoré zdroje hovoria dokonca až o troch miliónoch kusov.
Ruské výrobné náklady sú podľa estónskeho ministra obrany Kustiho Salma, ktorého cituje New York Times, podstatne nižšie ako na Západe, keďže Moskve ide prioritne o kvantitu. Výroba 155-milimetrového delostreleckého náboja podľa neho stojí západnú krajinu 5- až 6-tisíc dolárov, zatiaľ čo Rusko stojí jeden kus 152-milimetrovej munície približne 600 dolárov. To je napriek podstatne odlišným cenovým hladinám pomerne veľký rozdiel.
„Musíte sa pozrieť na špecifiká. Je Rusko schopné prekonať Západ, pokiaľ ide o stavbu ponoriek alebo fregát? Nie, ale je schopné prekonať Západ v oblasti delostreleckých granátov? Áno,“ konštatuje Dmitrij Alperovič.
Azda jeden z najvýstižnejších popisov ruskej armády si na účet môžu pripísať ukrajinskí vojaci, ktorí pre New York Times pred časom priblížili, čo sa hovorí na fronte: Ruská armáda nie je ani dobrá, ani zlá, len veľká.
