Mám na mysli bezpečný pohyb, a nie pre nich, aj keď mi na bezpečnosti každého človeka ozaj záleží. Teraz mám na mysli bezpečný pohyb tých, ktorí z nejakého dôvodu k premiestneniu z bodu A do bodu B používajú vlastné nohy: chodci a bežci.

Byť chodcom či bežcom je v dnešnej dobe nepohodlné a často aj nebezpečné. Ako bežec máte - alebo by ste mali mať - svoje tempo. Verím, že mi každý športovec dá za pravdu, že obchádzanie kočiarov zaparkovaných krížom cez chodník, pričom sa mamičky zhovárajú a sebecky zaberajú celý chodník, je len jednou z prekážok.

Ďalšími sú panie so psíkmi, zrejme merajúce šírku chodníka popruhom, keďže majiteľka psíka je na jednej strane chodníka a psík na druhej. Keď ste v behu, v tempe, môžete robiť buď to, že ich obídete sprava či zľava, ak máte šťastie a je to možné, alebo psíky, psov aj psiská alebo vôdzky preskakujete. Takto sa z bežného behu stáva beh cez prekážky.

Ako bežcov či peších nás navyše často prekvapí aj vystraší kolobežka, ktorá sa človeku vyrúti nečakane spoza chrbta. Je tichá, hodilo by sa mi slovo „záludná“, ale je to čechizmus. Často prekvapí aj spredu, ak sa nepozeráte pred seba, ale niekam inam. Stalo sa mi minule, že ma kolobežky prekvapili na chodníku za šera. Len čo som sa uhla jednej, objavila sa druhá. Vyľakali ma natoľko, že som spomenula celú Najsvätejšiu Trojicu. Dva razy a nahlas.