Nemci chcú mať zelenú kancelárku. Máme sa báť?

Nemci začínajú riešiť otázku, či sa stranícka funkcionárka bez skúseností s vládnutím stane kancelárkou. Veľký zelený portrét pripravil Martin Leidenfrost.

Prieskum verejnej mienky, ktorý sa uskutočnil 20. a 21. apríla, za­skočil asi aj najväčších zelených snílkov. Keby bol spolkový kan­ce­lár Nemecka volený priamo, tak by celých 30 percent Nemcov volilo Annalenu Baer­bockovú – 19. apríla vyhlásenú kandidátku strany Zelených, ktorá tvorí v aktuálnom zložení Spolkového snemu najmenšiu frakciu. A Armina La­scheta, 20. apríla ohláseného kandidáta štátostrany CDU, ktorá mala počas 72-ročnej existencie Spolkovej republiky 52 rokov kan­celára alebo kancelárku, by volilo iba mizerných 11 percent. Baer­bocková je iba 40-ročná spolupredsedkyňa Zelených, v prieskume dokonca vedie aj medzi „rozhodovačmi“ z hospodárského života – tam ju favori­zo­valo 25 percent.

Ten náhly hype sa dá čiastočne vysvetliť sebazničujúcim kon­flik­tom, ktorý práve v tieto dni roztrhal CDU. Nemci, tradične zamilovaní do konsenzu, zrejme oceňujú láskavú har­móniu v strane Zelených. Neuveriteľná popularita Baerbockovej môže súvisieť aj s mediálnym ošiaľom minulého týždňa. Napríklad onoho 19. apríla dostala Baer­bocková v súkromnej televízii PRO7 viac ako čud­ný priestor: moderátorka Katrin Bauerfeindová s ňou viedla zaľúbený rozhovor, jednu od­po­veď novopečenej kandidátky na kancelára hodnotila ako „toll!“ (skvelé) a na záver jej spolu s ko­mo­de­rátorom tlieskali.

Taký hype, samozrejme, nemusí vydržať do volebného dňa – oddnes o päť mesiacov, 26. septembra. Baerbocková súčasne profituje z toho, že až donedávna nemala veľkú pozornosť médií, mnohí Nemci ju stále poznajú len povrchne.

Navyše, Zelení už viackrát demonštrovali svoj fenomenálny talent pokaziť si povzbudzujúce prieskumy krátko pred voľbami. V roku 1998 to dokázali s požiadavkou zvýšenia ceny benzínu na päť mariek (teda na dvojnásobok dnešnej ceny) a aj v tejto kampani sa už nechala kasta stredných funkcionárov počuť s kadečím. Z Hamburgu zaznelo, že bývanie v rodinnom dome, o ktorom sníva aj v Nemecku väčšina ľudí, je neželané (lebo neekologické). A berlínski Zelení ponížili svoju vlastnú kandidátku na primátora Berlína po tom, čo si Bettina Jaraschová v jednom vystúpení spomenula na svoj detský sen – chcela sa stať „indiánskym náčelníkom“. Pohoršenie v strane bolo obrovské, veď „náčelník“ je mužský vzor a „Indián“ sa už nesmie hovoriť. Jaraschová sa musela ospravedlniť za „nereflektované spomienky na detstvo“, strana dokonca vymazala škandalózny výrok zo záznamu krajinského zjazdu.

To zdvihli hlavu starí dobrí dogmatickí Zelení: strana zákazov, lockdownov, cenzúry, strana kŕčovitého jazyka, ktorá v snahe prevýchovy spoločnosti prepíše ešte aj detstvo dávno vyzretých ľudí a ktorá množstvom svojich prívržencov vo vzdelávacom systéme, v kultúre a v médiách dusí slobodu slova v Nemecku.

Prekvapujúca líderka prieskumov Baerbocková bude odteraz v menej pohodlnej situácii: Zelení už nie sú vnímaní ako okrajová partaj, ale ako budúca vládna strana, ktorá súťaží s Úniou CDU/CSU o prvé miesto vo voľbách a o určujúcu rolu v budúcej vláde. Prieskumy dávajú Zeleným stabilne nad 20 percent, odteraz sú všetky oči upreté na kandidátku. Bude musieť odpovedať na otázky a pochybnosti. Nemci budú chcieť vedieť, či klimatická revolúcia Zelených neznamená zničenie značnej časti nemeckého priemyslu. A najmä jedna otázka bude zaznievať znova a znova: Chcú Nemci naozaj dať štvrtú najväčšiu ekonomiku sveta do rúk straníckej funkcionárke, ktorá nikdy nebola súčasťou nijakej vlády, ba ani starostkou nejakej dediny?

To je to neslýchané: nie to, že Annalena Baerbocková je pomerne mladá a nie to, že je žena (práve naopak, nemeckej mládeži treba po 16 rokoch s Merkelovou objasniť, že úrad kancelára môže teoreticky reprezentovať aj chlap), ale to, že nemá žiadne skúsenosti z exekutívy. Z tej nepripravenosti sú oprávnené obavy. Takýto experiment si Spolková republika ešte nikdy nedovolila. Doterajší kancelári sa pred pôsobením na čele vlády osvedčili s vedením obrovských aparátov – fungovali ako krajinskí premiéri alebo ministri Spolkovej vlády. Baerbocková viedla doteraz len malú opozičnú stranu Zelených.

Treba uznať, že to zvládla v posledných troch rokoch na jednotku. Určite to nie je niečo zanedbateľné, istá anarchická rozhádanosť patrí k DNA strany. Zelení majú už desaťročia štyroch – podľa kvót vyvážených – šéfov: „Fundi“ (fundamentalista) a „Realo“ (realpolitik), žena a muž, západniar a východniarka. Väčší vplyv ako predsedníčka a predseda strany mali obvykle predsedníčka a predseda frakcie v Spolkovom sneme, pričom obvykle rozhodol piaty nezvolený človek – Joschka Fischer.

V roku 2018 prevzali Baerbocková spolu s Robertom Habeckom stranu (obaja „Realos“, už to bolo malé stranícke zemetrasenie) a zmenilo sa toho veľa. Pôsobili súdržne, občas až do seba zamilovaní, parlamentná frakcia prestala byť ťažiskom pozornosti. Pripravili stranu na vládnutie, stará požiadavka zavedenia referend (v Nemecku sú referendá na celoštátnej úrovni zakázané) padla. Bez priamej demokracie sa vládne ľahšie.

Obaja predsedovia dobre vyzerajú, obaja sú pekne oblečení a práve v dobe koronovej vynikli príťažlivými online-inscenáciami. Na digitálnom zjazde bolo často vidieť len Baerbockovú a Habecka, sedeli a prechádzali sa v akejsi veľkej buržoáznej obývačke, v pozadí sa trblietali stromy a kvety. Malo to dobrú vôňu.

Tá vôňa mohla pôsobiť zvodne aj na nemeckých konzervatívcov. Tí sú síce v kultúrno-etických otázkach v opačnom tábore, so Zelenými ale často zdieľajú lásku k prírode. Veď nemecký les je totemom všetkých nemeckých romantikov. Nemeckou operou par excellence je Der Freischütz (Čarostrelec), odohráva sa celá v lese a typické nemecké slovo Waldsterben (strach z umierania lesov) vniklo aj do iných jazykov. Odliv pozoruhodného množstva voličov od CDU a CSU k Zeleným súvisí aj s rozšírenou láskou k nemeckému lesu, k nemeckým kvetom a k nemeckým včelám.

Politická rozdielnosť spočívala len v tom, že „postnárodná“ strana Zelených tradične vynechala prídavné meno „nemecké“. Vďaka spolupredsedovi Robertovi Habeckovi sa to v jednej chvíli začalo meniť. Habeck ako spisovateľ a literárny vedec totiž pociťuje autentickú lásku k nemeckému jazyku. Promoval s témou o romantickom básnikovi z dnes lotyšského východu Nemecka a hneď v prvom roku predsedníctva inicioval turné po významných pamätných miestach nemeckého národa. Turné Habecka s Baerbockovou volali veľmi poeticky Des Glückes Unterpfand (Šťastia záruka). Bol to citát z nemeckej hymny: „Jednota a právo a sloboda/sú šťastia zárukou.“ Na tých verejných podujatiach začali Zelení rozprávať o patriotizme a o domovine – prípustný pojem je Heimat (domovina), pozor, Vaterland (otčina, vlasť) znie už príliš patriarchálne. Stranícka základňa sa trošku pohoršovala, široká verejnosť to ocenila.

Baerbocková vyžaruje aj mimo prívržencov strany, lebo je uvedomelou ženou a matkou. Už to nie je feministka s účesom na ježka, nepopiera svoju ženskosť, nosí pekné šaty, priliehavú koženú bundu, čižmy na podpätku. So sedem rokov starším manželom, PR-manažérom Danielom Holefleischom, má dve dcéry, ktoré sa narodili v rokoch 2011 a 2015. Rada tiež zdôrazňuje svoje materstvo. Raz povedala: „Mám dve malé deti a nechcem prestať byť matkou len preto, že som vrcholová politička. A budú chvíle, keď ma nebude, pretože je dôležitejšie, aby som bola so svojimi deťmi.“

Je to pre Nemcov vzrušujúca predstava, kancelára s malými deťmi ešte nemali, kancelárku majú bezdetnú. Baerbocková v deň svojej nominácie vyhlásila, že chce také Nemecko, kde sú „škôlky a školy najkrajšími miestami“. Dôraz na rodinu nie je u Zelených  okrajovým javom. Jej spolupredseda Habeck napísal spolu s manželkou aj niekoľko detských kníh (jedna sa volá Volanie vlkov, Zelení sú totiž, rozumiete tomu aj na Slovensku, provlčou stranou) a má štyri deti.

Zvlášť v nultých rokoch sa hovorilo veľa o „babyboome“ v berlínskej zelenej bašte Prenzlauer Berg. Malo to svoju logiku – tamojší obyvatelia už uskutočnili svoju sebarealizáciu v „kreatívnom priemysle“, realizovali svoje sny o zdravom bývaní v prírodnom dreve a dávno našli svoj work-life balance v útulných kaviarňach s poetickými (nemeckými!) názvami ako „An einem Sonntag im August“ (V jednu nedeľu v auguste). Zostal im už len jeden sebarealizačný cieľ – ratolesti.

Keby nebola Annalena Baerbocková ženou, pravdepodobne by sa nestala kandidátkou na kancelára. Všetky ostatné strany idú totiž do septembrových volieb s volebným lídrom mužského pohlavia, odjakživa feministickí Zelení by sa hanbili, keby tiež ponúkli chlapa. Vecne vzaté, Habeck by sa hodil viac za kancelára. Baerbocková je slabší rečník ako on, hlas má trošku nepríjemný, no najmä Habeck má všetky skúsenosti, ktoré jej chýbajú.

Dokonca už aj vládol. Severan, ktorý vie plynule dánsky, bol šesť rokov ministrom a vicepremiérom najsevernejšej spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko. Mal pod sebou všetky agendy, ktoré sú pre zelený program kľúčové, viedol „ministerstvo za energetickú zmenu, poľnohospodarstvo, životné prostredie a vidiecke oblasti“. Výsledky mal, výroba obnoviteľných energií sa počas prvých štyroch rokov zdvojnásobila, ekologicky obrábaná pôda vzrástla počas troch rokov o 50 percent, plánovaná uhoľná elektráreň Brunsbüttel dostala stopku a Európska komisia odpísala svoj Program pre vidiecke oblasti na roky 2014 až 2020 priamo od Habecka. Habeckova sila bola v tom, že svoju malú severanskú bio-revolúciu dosiahol konsenzuálne, v neúnavnom dialógu s poľnohospodármi.

Fungovanie tandemu Baerbocková/Habeck je zaujímavou lekciou aplikovaného feminizmu. Na začiatku ich spoločného predsedníctva bol Habeck hviezdou, Baerbocková bola verejnosti neznáma. Pre novinárov bol zaujímavejší on, lebo kým ona používa bežný slovník progresívnej aktivistky, on rád vznešene filozofuje. Fejtónista z Frankfurter Allgemeine trefne charakterizoval Habecka titulkom: Denkt er noch oder reflektiert er schon? (Rozmýšľa ešte alebo už reflektuje?)

Zelený kráľ-filozof sa k nej správal ako k rovnocennej predsedníčke. Keď bol na veľké podujatie pozvaný iba on, brával ju so sebou. Aj ona sa správala od začiatku ako rovnocenná šéfka, sebavedomie jej nechýbalo. Keď jej raz na pódiu skočil do reči, odkázala mu, že sa nabudúce už nedá prerušiť: „Teraz hovorím ja. Žiadny mansplaining tu nebude.“ Sála burácala. Nedávno, keď sa už blížilo rozhodnutie predsedníctva strany, či on alebo ona, povedala o Habeckovi, že jeho odbornosť je „na kravy a prasatá“, kým ona má background v „medzinárodnom práve“. (Politologička naozaj študovala jeden rok v Londýne). Galantný Habeck úder nevrátil.

Ak existuje feministkami vysnívaný chlap, je to Robert Habeck. Dáva ženám prednosť, vie sa ženám aj podriadiť, nepôsobí však ako poženštený slaboch. Aj keď nie je tajomstvom, že po rozhodnutí strany za Baerbockovú trpí ako pes. Nič v živote nechcel viac ako kandidovať za kancelára. Napriek priznaniu, že 19. apríl bol pre neho „najbolestivejším dňom“ jeho politickej dráhy, sa vyjadruje lojálne a nevyklebetí interné záležitosti. Len všeobecne sa posťažuje na to, „že odrazu bol odpísaný cez zovňajšok a nie za výkonovú bilanciu a skúsenosť. To ma otravovalo a irituje. U žien by sa to nazývalo sexistické pripisovanie“. Tak sme sa dožili, ideálny muž sa stáva obeťou sexizmu.

Okrem nesprávneho pohlavia zlomilo Habeckovi krk aj to, že mimo strany je síce obľúbenejší, stranícke jadro ale zbožňuje Baerbockovú. Na poslednom zjazde volala: „Ja milujem túto stranu!“ A strana jej lásku vracia.

Je to pochopiteľné, Annalena Baerbocková je mäsom zo straníckeho mäsa. Je trošku mladšia ako partaj, tá bola založená v januári roku 1980, Annalena Charlotte Alma Baerbocková sa narodila v decembri. Horúca kandidátka na kancelárku je zo skrz-naskrz zeleného rodu. Jej matka bola sociálna pedagogička, typickejšie zamestnanie pre zelenú aktivistku azda neexistuje, dodnes pracuje dominujúca časť voličstva vo verejnej službe alebo v zamestnaniach, ktoré sú odkázané na štátne subvencie, starosti súkromného sektora nie sú ich starosťami.

Rodičia Baerbockovci sa presťahovali z mesta na statok, premenili ho na ekofarmu, malá Annalena tam vyrástla spolu s dvomi sestrami a dvomi sesternicami (samé baby!). Na stene nemala plagát Modern Talking, ale Greenpeace, a s rodičmi chodila na demonštrácie proti jadrovej energetike a „dvojitému rozhodnutiu NATO“. Z orbity zelenej politiky sa nikdy v živote nevzdialila ani na krok. Robila referentku v Európskom parlamente, potom už dosiahla prvé politické funkcie. Táto západná Nemka fungovala nejaký čas ako predsedníčka Zelených vo východnej spolkovej krajine Brandenbursko (čo bolo dané tým, že býva s rodinou v berlínskom predmestí Postupim), už od roku 2003 je poslankyňou Spolkového snemu.

Okrem toho bola ešte nadaná skokanka na trampolíne. Na Baerbockovú možno stiahnúť slová, ktoré napísala biografka o takmer-kandidátovi CDU/CSU Markusovi Söderovi: Ani ona nemá mimo politického života osobné vlastnosti.

Svoju vnútrostranícku moc si vybudovala aj ako člen Návrhového výboru (Antragskommission). To teleso je pozostatkom z ranných pred-digitalných čias strany, podľa stanov stačia dodnes podpisy 20 členov, aby sa celému Spolkovému zjazdu vnútila debata o nejakom návrhu. Trpezlivo, láskavo a včas upratať tisícku návrhov tak, aby zjazd neskončil v chaose, presne to je úlohou Návrhového výboru. Baerbocková, ktorá má v strane mimoriadne silnú sieť, to dokázala ako nikto iný. Hovorí sa o nej, že má telefónne číslo na každého okresného predsedu. Tých okresov je v Nemecku 401. Je to zaujímavá paralela s politikom, ktorý bol 25 rokov predsedom CDU – aj Helmut Kohl si udržal stranícku moc neustálym telefonovaním s okresnými predsedami strany.

Strana Zelených sa zrodila z rebélie 68-ičkarov proti rodičom, systému a kapitalizmu, Annalena Charlotte Alma Baerbocková zase nikdy proti rodičom nerebelovala. Nemeckí Zelení sú dnes stranou elít, mainstreamu a establišmentu. Je to vidieť na pandemickej politike – z voličov rôznych strán sú Zelení jediní, ktorí každé predĺženie lockdownu s jasnou väčšinou podporujú. Keď pár dní dozadu Nemecko zaviedlo zákaz vychádzania na celoštátnej úrovni, Zelení ako jediná opozičná strana nehlasovali proti. Súčasťou Spolkovej vlády boli síce len sedem rokov (1998-2005), dnes ale vládnu v 11 zo 16 spolkových krajín a sú najviac stotožnení s dedičstvom odchádzajúcej kancelárky Merkelovej. Medzi kancelárkou a nádejnou kancelárkou panuje vzájomná úcta. Nazvať nemeckých Zelených opozíciou je čistý formalizmus. Sú pri moci už dávno. A formovať Spolkovú vládu bez nich bude na jeseň prakticky nemožné.

„Nebojte sa!“, zvolala Baerbocková na poslednom zjazde, „táto klimatická revolúcia je asi taká šialená ako zmluva o stavebnom sporení.“ Chcela tým Nemcov upokojiť. Zelený program stojí podľa odhadov nezávislých ekonómov 30-50 miliárd eur ročne navyše, v programe sa nájdu aj vízie ako založenie „Federálnej európskej republiky“. Niekto by sa predsa len mohol začať báť. Niekto by predsa len mohol voliť menej trendy stranu. Kancelárke alebo veľmi silnej vicekancelárke Baerbockovej sa Nemci asi nevyhnú.