Prečo dnes nie je v záujme Ruska ukončiť vojnu. Odpoveďou nie sú len úspechy na bojisku

Ruské jednotky zabrali za ostatných sedem dní podľa odhadov takmer tristo štvorcových kilometrov ukrajinského územia. Ide o najrozsiahlejšie zisky od decembra 2022 v rámci jednej operácie.

To však iba podčiarkuje trend posledných týždňov až mesiacov – frontová línia rozmŕza a pomaly sa posúva na západ. Najvýraznejšie to vidno práve na severovýchode Ukrajiny – v smere na približne miliónovú metropolu Charkov a tiež na mestá Kupjansk a Izjum.

Taktické úspechy ruskej armády znamenajú, že ak by sa schyľovalo k akýmkoľvek rokovaniam o prímerí, ukrajinská strana by v nich ťahala za omnoho kratší koniec. Najmä v porovnaní s tým, v akej pozícii bola krátko po spustení invázie či s tým, ako na tom bola krátko po protiofenzíve v lete roku 2022, keď Rusov vytlačila z rozsiahlych území.

Postup Rusov tiež naznačuje, že rokovania o mieri zrejme momentálne nie sú v Kremli na zozname priorít. Navyše, prerušeniu bojov začína brániť jeden mimoriadne podstatný faktor, ktorý v konečnom dôsledku môže hrať prvé husle – ruské hospodárstvo (a najmä jeho expanzia) je čoraz viac ťahané vojenskými výdavkami.

Vojnou podkutá ekonomika

Hoci sa toto zjednodušenie pomerne často používa, ruské hospodárstvo ešte stále nemožno jednoznačne označiť za vojnové. Výdavky na obranu v roku 2023, na úrovni zhruba 6 percent HDP, sa nepribližujú k tomu, čo štáty pumpovali do vojenského sektora počas druhej svetovej vojny. V Nemecku, Spojenom kráľovstve, USA či Rusku vtedy išlo o desiatky percent HDP. Moskva vynakladala na obranu omnoho vyšší podiel verejných financií aj počas studenej vojny.

Napriek tomu tamojšia vojnou podkutá ekonomika vlani rástla vyše 3,5-percentným tempom najmä vďaka masívnemu stimulu zbrojného priemyslu, kam putovala zhruba tretina štátnych výdavkov. A podobný trend je zatiaľ na programe dňa aj v roku 2024.

Náhla finančná injekcia do „obrany“ sa neodráža len na prudko rastúcich mzdách vojakov, ale aj na množstve zamestnancov v spriaznených odvetviach. Tí svoje vyššie príjmy ďalej pretavujú do vyšších spotrebných výdavkov. A to napriek vysokým úrokovým sadzbám, ktoré od začiatku vojny nepodliezli hranicu 7,5 percenta, pričom aktuálne ich centrálna banka drží až na šestnástich percentách.

Otázka, či náhle ukončenie vojny nepovedie k vysokým ekonomickým škodám, ukončeniu expanzie a istému znižovaniu životnej úrovne, je preto namieste.

Stopka bojom by mohla hospodárstvu uškodiť

Naratív, že uzavretie mieru a ukončenie zbrojenia môže ruskú ekonomiku priviesť do značných problémov, začína medzi ekonómami naberať na sile. Jedným z prvých, kto tento názor vyslovil, bol ruský ekonóm Vladislav Inozemcev. Neskôr však začali podobne uvažovať aj ďalší experti.

Elina Ribakovová, ekonómka z Kyjevskej ekonomickej školy a zároveň externá pracovníčka ďalších think tankov ako PIIE či Bruegel prednedávnom pre Financial Times napísala, že „čoraz väčšia štrukturálna militarizácia ruskej ekonomiky výrazne komplikuje akékoľvek úsilie o ukončenie vojny na Ukrajine“.

Podobne sa vyjadril aj docent ekonómie na Lancasterskej univerzite Renaud Foucart: „Vojenské platy, munícia, tanky, lietadlá a odškodnenie za mŕtvych a zranených vojakov, to všetko prispieva k údajom o HDP. Jednoducho povedané, vojna proti Ukrajine je v súčasnosti hlavným motorom hospodárskeho rastu Ruska.“

„Vlečúci sa patový stav môže byť pre Rusko jediným riešením, ako sa vyhnúť úplnému hospodárskemu kolapsu,“ napísal Foucart. „Nemôže si teda dovoliť vojnu vyhrať, ale ani ju prehrať. Jeho ekonomika je teraz úplne zameraná na pokračovanie dlhého a čoraz smrteľnejšieho konfliktu.“

Zastavenie vojnovej mašiny prestáva byť záujmom občanov

Podľa ďalšej ekonómky Alexandry Prokopenkovej z think tanku Carnegie Endowment of International Peace sú súčasné platy príslušníkov armády a pracovníkov v obrannom sektore nafúknuté. A tlačia na zvyšovanie miezd v celej ekonomike.

Ribakovová dodáva, že od februára 2022 sa počet pracovníkov v obrannom sektore rozšíril „najmenej o pol milióna nových zamestnancov,“ zhruba na 3,5 milióna a platy „prudko vzrástli o 20 až 60 percent“, pričom mnohé spoločnosti ponúkajú oslobodenie od vojenského odvodu.

Regionálne vlády podľa ekonómky uvádzajú, že prudký nárast zamestnanosti, miezd, a tým aj daňových príjmov sa dosahuje „zriaďovaním nových výrobných zariadení, vytváraním priemyselných parkov či rozvojom podnikov“. Doplňuje, že regióny, ktoré roky zápasili s problémami, aby vyžili, teraz zažívajú výrazný vzostup v dôsledku preorientovania výroby na vojnové úsilie.

„Rozhodnutie podporiť vojnu už nie je pre občanov Ruska ovplyvnené len politickou rétorikou a propagandou, ale teraz sa riadi aj pragmatizmom,“ konštatuje Ribakovová.

Podľa Prokopenkovej možno očakávať, že po skončení vojny sa výroba výrazne okliešti a príjmy klesnú. A tí, ktorí si pri vyššom plate dovolili zobrať hypotéky a zvýšili svoje výdavky, môžu mať problém s ich splácaním: „To zvyšuje riziko sociálnej nespokojnosti. (...) A podniky ich nebudú môcť platiť na vyššej úrovni bez zodpovedajúceho zvýšenia produktivity práce.“

Štrukturálny posun bude náročné zvrátiť, ale prostriedky existujú

Ribakovová zároveň vníma to, že stimulácia ruského vojenského priemyslu už nie je len akýmsi krátkodobým politickým opatrením, ale stáva sa štrukturálnym. Zvrátiť miliónové investície uskutočnené počas vojny bude podľa nej predstavovať obrovskú výzvu.

Rusko podľa nej dlhodobo zápasí s nedostatočnými investíciami a nerovnomerne rozvinutými regiónmi. „Zdá sa, že minulé národné projekty a prezidentské dekréty to nedokázali zmeniť. Zatiaľ sa to však podarilo vďaka vojne,“ píše ekonómka s tým, že „vzhľadom na tieto výzvy môže byť pre vládu pragmatickejšou voľbou pokračovať v militarizácii“.

Kremeľ má podľa Prokopenkovej nástroje, ktorými môže aj v prípade náhleho ukončenia vojny zabezpečiť „mäkké pristátie hospodárstva“. Ekonómka naráža najmä na úrokové sadzby, ktoré centrálna banka drží na výrazne vyššej úrovni, než je tempo rastu cien v ruskej ekonomike, čo podľa nej „poskytuje značný priestor na (ich) zníženie, čo by oživilo spotrebiteľský dopyt“.

Ribakovová k tomu dodáva, že záleží aj na tom, ako sa budú vyvíjať ceny, ktoré v Rusku stále medziročne rastú takmer o osem percent.

Treba však poznamenať, že utlmenie masívnych vládnych stimulov v dôsledku ukončenia vojny by zároveň znamenalo stratu jedného z hlavných faktorov, ktorý ich dlhodobo tlačí nahor.

„V ekonomike podriadenej politickým imperatívom existuje len málo stimulov na udržateľný rozvoj. Skôr či neskôr to poškodí blahobyt bežných Rusov. Inými slovami, dočasné nápravy a pokles životnej úrovne sa pridajú k politickým a ekonomickým protivetrom, ktorým čelí Kremeľ. Ale vzhľadom na existujúce bezpečnostné rezervy a povahu západných sankcií môže trvať mnoho rokov, kým Rusko dosiahne koniec svojej schopnosti prekonávať takéto výzvy,“ uzatvára Prokopenková.