Keď beháte, nemáte na nič iné čas. Len na svoje telo a svoju myseľ. Vediete prazvláštny dialóg so svojím telom. Keď vytrváte, nájdete harmóniu. A to je na behaní najkrajšie – splynutie so samým sebou. Darmo, je to neprenosná skúsenosť. Rovnako ako mnoho iných vecí, do ktorých sa postupne začnete ponárať tak hlboko, až sa stanú trvalou súčasťou vášho života.
Behanie je pre mňa v istom zmysle paralelou viery v Boha. Predovšetkým treba nejako začať. A potom nepoľaviť, ale vytrvať. Tak ako sa človek nestane lepším len preto, lebo začne chodiť do kostola, tak sa nestane zdravším, keď si pôjde raz za týždeň zabehať.
Bežec jednoducho musí na sebe pracovať. Musí nájsť optimálnu techniku behu, musí nájsť psychologické cesty do svojej mysle a nastaviť ju tak, aby sa z behania stala preňho radosť a aby to nebral iba ako povinnú záťaž.
A čo je nesmierne dôležité, vedieť sa vždy po bežeckom výpadku spôsobenom chorobou, zranením alebo pracovnou vyťaženosťou vrátiť k behaniu späť. Tak ako v živote. Aj keď niekedy zídeme z cesty, Boh je tu pre nás vždy. A aj keď ste neboli pokojne aj pol roka behať, tie zaprášené tenisky na vás počkajú, pretože majú výrobcom garantovanú božskú trpezlivosť.
Na behaní je veľmi pekná ešte jedna vec. Je to spolupatričnosť. Tak ako kamionisti či motorkári aj bežci sa zvyknú zdraviť, keď idú oproti sebe a míňajú sa. Niekedy len mávnutím ruky, niekedy aj slovne. Tu však treba spomenúť jednu takú zvláštnosť. Keď oproti mne beží muž, je na 99 percent isté, že sa obaja pozdravíme. A je jedno, či je to funiaci začiatočník s nadváhou alebo najlepší slovenský maratónec Tibor Sahajda (vždy, keď ma pozdravil, stúplo mi bežecké ego o tri triedy). Na bežeckých chodníčkoch sme si všetci priam až utopisticky rovní.
Problém nastáva, keď oproti beží žena. Mnohé z nich sa totiž nezdravia. A ja rozmýšľam prečo. Že by o tom nevedeli? To sa mi nezdá. Alebo sa hanbia? To už je viac pravdepodobné. Možno im ich výchova a vštepené zásady prikazujú zachovávať si od cudzích mužov dištanc nielen fyzický, ale aj verbálny.
No a ešte je tu jedna možnosť, ktorá by si určite našla svojich vyznávačov, a to je strach. Strach, že by si to okolobežiaci chlapík (okolobažiaci chlípnik) mohol vysvetliť ako sexuálnu ponuku a zvrtol by sa na päte a prenasledoval by ju ako predátor svoju korisť.
Ak sa vám táto teória javí ako pritiahnutá za uši, tak vedzte, že aj mne. V každom prípade však chcem apelovať na všetky ženy – bežkyne: pokojne sa zdravte, muž bežiaci oproti vám nehryzie a už vôbec nemá energiu a chuť na žiadne neprístojnosti, pretože má v danej chvíli dosť roboty sám so sebou!
Na záver hádam už len jednu perlu ducha. Nie však môjho, ale autora textu piesne skupiny Zóna A, kde je všetko dôležité o behaní zhrnuté v jednom krátkom, ale zato výstižnom refréne: „Keď sa chceš dobre mať, tak musíš utekať!“
