Preskočiť na obsah
Andrej Palko

Autor

Andrej Palko

Publikované: 
Názory|Názor

Čo mi behá po rozume, keď hovorím o behaní

O behaní už toho bolo popísaného habadej. Nielen odborne, ale aj beletristicky. A keďže som nič z toho nečítal, budú moje nasledujúce riadky na túto tému bez akejkoľvek poškvrny či nežiaducich nánosov.

Behám. Prečo behám? Zle položená otázka. Prečo by som nebehal, keď môžem? Neviem. Napadajú mi len výhovorky. Lebo nemám čas. Lebo ma to nebaví. Lebo nemám s kým. Lebo nemám kde. Lebo nemám v čom. Lebo prší. Lebo fúka vietor. Lebo medveď. V poriadku, tá posledná výhovorka má niečo do seba...

Behám najmä v Košiciach. Keďže bývam na Terase, je to skutočný pôžitok. Môžem behať po jej uliciach, ale veľmi rýchlo z nej môžem zbehnúť (či skôr vybehnúť) do prírody. Buď do Borovicového hája, alebo rovno na Bankov. Trasy mením ako ponožky, lebo ich mám k dispozícii nepreberné množstvo.

Niekedy si idem zabehnúť na hrádzu pri Jazere, inokedy do lesa na Furči, poprípade do lesa pri Bukovci a následne sa šľahnem do priehrady. A keď príde čas pretekov, tak si vychutnám centrum Košíc, ale trebárs aj pristávaciu plochu na letisku. Nepohrdnem však ani okolitými lesmi, v ktorých sa tiež organizujú masové behy.

Beh je však predovšetkým šport individuálny a povedal by som, že až meditačno-intímny. Keď behám, som doslova fyzicky aj mentálne sám so sebou. Chápem, znie to trochu ako diagnóza, ale tí, čo behajú, určite vedia, o čom hovorím.

Prémiový obsah je dostupný iba pre predplatiteľov. Prihláste sa, alebo si kúpte predplatné.

Kliknite na tlačidlo Registrovať sa a obdržíte odkaz na registráciu. Tým súhlasíte s obchodnými podmienkami a ochranou súkromia.

Najčítanejšie

  1. 1.
  2. 2.
  3. 3.
  4. 4.
  5. 5.