Spoločnosť plodí neurotické správanie
V slovenčine vyšla kniha kardinála Bustilla len nedávno. Novému biskupovi Spišskej diecézy mons. Františkovi Trstenskému jej vydanie odporučil samotný pápež František.
Knihu dostal každý kňaz Spišskej diecézy a pri osobnej návšteve pána biskupa som ju dostal aj ja. (To sú tie výhody novinárčiny...)
Kniha má v slovenčine názov Povolanie kňaza v čase krízy. Má aj podtitul Tvorivá vernosť.
V druhej kapitole nájdeme výzvu, ktorá vysvetľuje, prečo povedať „nie!“ neurotickému životu. Žiadna motivačná príručka, ktorá vás učí byť úspešným a bohatým vám nikdy nepovie o tom, aká je daň za sebectvo, koľko sa platí za životné nastavenie, kde existujú iba víťazi a porazení, jeden je spokojný, druhý nespokojný, kde sa prijme názor, že život je len boj o moc.
„Dôsledky takéhoto typu života, nie tie materiálne, ale týkajúce sa človeka, vôbec nie sú príťažlivé. Bytie je odsunuté bokom. Vnútorný život a najhlbšia identita sú zabudnuté kdesi na okraji. Sociálny systém, ktorému chýba srdce, je nezdravý. Naša spoločnosť tak plodí neurotické správanie. Je ľahké prepadnúť logike kontroly a krízových riešení.
Treba všetko kontrolovať, všetko riadiť, všetko sa musí podariť. Treba nájsť riešenia problémov, hoci aj na úkor ľudí. Moderný človek neustále čelí nejakému náporu alebo depresii. Z dlhodobého hľadiska takéto nastavenie spoločenského života vedie k únave a rezignácii. Moderný človek stráca svoje sny, ilúzie, radosť, podnety. Plní svoju funkciu, ale zabúda žiť. Už nečíta, nepočúva krásnu hudbu, neobdivuje nádheru prírody, nerobí nič len tak. Odcudzí sa ľudskej normálnosti. Nič ho nepovznáša a zabúda na transcendentno.“
Mladí ľudia trpia príznakmi únavy a nudy
Ďalej kardinál píše, že mladí ľudia trpia príznakmi únavy, nudy a nevidia zmysel svojej práce. Áno, nemožno sa tomu čudovať, lebo ide o vykonávanie činnosti, ktorá „ľudskému bytiu nedáva žiaden zmysel“.
Tento stav je podobný krvácaniu. Človek však nestráca krv, ale stráca zmysel. „Vnútorná únava môže viesť k pasivite, malomyseľnosti, živoreniu. Hráme svoju rolu v bežnom živote, ale nič viac. A potom všetkom sa dostaví ku dverám priemernosť a zaklope,“ varuje kardinál Bustillo.
Kým toto boli viac-menej všeobecne platné pozorovania, v nasledujúcich riadkoch sa obracia priamo na kňazov, no tiež na laikov, ktorých považuje za nesmierne dôležitých pre kňazov zdravý život: „Kňaz potrebuje iných ľudí, aby sa vyhol smutnému a neurotickému životu. Nezaobíde sa bez ostatných kňazov, bez kňazského bratstva, ale nezaobíde sa ani bez laikov. Oni sú pre neho prínosom svojou ľudskou normálnosťou.“
Osobný vzťah medzi kňazom a ľuďmi napomáha tomu, aby sa kňaz nestal iba úradníkom cirkvi, ale aby bol súčasťou života cirkevnej rodiny. „Rodinný a profesijný život laikov nám pomáha primerane vnímať realitu. Rodiny nežijú vždy jednoduchý život, nie sú vždy šťastné, ale idú vpred a preukazujú silu a zodpovednosť. Tieto postoje nás podnecujú nesústreďovať sa na seba. Som si istý, že s niektorými farníkmi môžete zažiť krásne chvíle ľudskej spolupatričnosti.“
Keď kňazov strhne vlna očakávaní vonkajšieho sveta
Zaujímavé sú aj postrehy, ktorými kardinál Bustillo uzemňuje kňazov, ktorých strhla vlna očakávaní vonkajšieho sveta: „Kňazi nie sú nejaká sociálne frustrovaná skupinka a nie sú zaskočení modernosťou. Naším poslaním nie je len riešiť problémy alebo oduševňovať ľudí či organizovať podujatia, vymýšľať nejakú taktiku, stratégie, opatrenia, aby sme dosiahli isté merateľné výsledky.
Naším povolaním je existovať, žiť a dýchať skrze Boha s Bohom a v Bohu. Naše povolanie prináša so sebou úlohu sprevádzať ľudí v ich ľudskosti, v radosti, bolesti, riadiť materiálny život v cirkvi, objavovať a využívať vlastné talenty aj talenty iných v prospech pôsobenia cirkvi.“
Kardinál zdôrazňuje, že treba rozlišovať priority, aby človek neskončil iba pri servisných úkonoch bez väčšej hĺbky. To platí nielen pre kňazov, ale pre všetkých ľudí, ktorí niečo robia a prevzali za niečo zodpovednosť.
Potreba nezištnosti
V živote kňaza, ale aj v živote človeka je dôležitá nezištnosť. Práve tá preveruje charaktery. Schopnosť obetovať sa, rozdávať sa. Toto je kresťanské učenie, ktoré ide proti duchu doby. Doba, ktorá radí človeku, aby dal sám seba na prvé miesto a odôvodňuje to tým, že ak bude on sám najedený a spokojný, bude môcť lepšie pomáhať iným.
„Žijeme v časoch, keď sú mnohí okolo nás chudobní materiálne, intelektuálne, citovo, duchovne. Sú dokaličení a chromí. Postihli ich všelijaké životné nehody a ťažko sa im ide vpred. Sú slepí, nemajú v živote jasno. Čakajú na nás. Zoči-voči nedostatku a bolesti týchto ľudí si nemôžeme vybrať ako model činnosti lakomstvo. Na pokušenie lakomstva odpovedajme nezištnosťou.“
Zaujímavý je aj pohľad na súčasnú francúzsku spoločnosť. Kardinál Bustillo pochádza z Francúzska. Vníma úpadok cirkvi, neodovzdávanie viery z generácie na generáciu, ľahostajnosť mladej generácie, popisuje aj to, ako sa kresťanstvo vo Francúzsku stáva exotickým artiklom. Reflektuje aj vzostup iných náboženských spoločností, ktoré na rozdiel od katolicizmu nie sú vágne, lenivé a odumierajúce, ktoré sa nehanbia samé za seba.
Budovanie vzťahov
Priblížme si aj kapitolu, v ktorej sa autor zameriava na budovanie vzťahov. Píše o intimite a cudnosti ako o potrebných atribútoch duchovného rastu a normálneho života. Poukazuje na lákavosť a zradnosť sociálnych sietí.
„Správcovia sociálnych sietí sú presvedčení, že umožňujú slobodu, a bránia sa cenzúre. Vidíme však, že v dôsledku zhubnej povoľnosti slobody slova mladí ľudia čelia slovným útokom, výsmechu, narúša sa integrita, sloboda a identita.
Všelijaké príbehy sa s neľútostnou krutosťou rýchlo šíria po sociálnych sieťach. Táto forma obťažovania spôsobuje hlboké rany na vnútornom živote mladých ľudí. Vyvoláva depresie, môže viesť k samovražde. Ak si nepestujeme vlastnú intimitu, vlastné súkromie, otvárame dvere svetu. A tento svet býva nepriateľský a ničivý.
Bez súdnosti sa ukazujeme na všelijakých miestach, s hocijakým ľuďmi, v hocijakom citovom rozpoložení. Bez súdnosti vystavujeme svoju intimitu, ktorú iní môžu zneužívať a manipulovať ňou. Niektorí hovoria o pornografii duše.
Mladí aj dospelí si z obavy, aby sa na nich nezabudlo, dávajú viac záležať na tom, aby sa zviditeľnili, než aby žili.
Keď sme závislí na mienke okolia, odpájame sa od svojho vnútra,“ uzatvára úvahu kardinál.
Autor tiež odporúča kňazom, aby dokázali u tých, ktorí sú im zverení, rozvíjať ich potenciál, prijímať ich s otvorenou náručou. V závere poukazuje na ďalší zásadný omyl dneška, keď človek žije v klamnom vedomí, že neexistuje nič okrem prítomnosti.
„Ľudský život sa nedá obmedziť iba na to, čo prežívame v prítomnosti. Existuje aj minulý a budúci čas. Človeka nemožno obmedziť na jeho prítomnosť, preto tá sila nádeje. Život viery sa nedá ochromiť prítomnosťou, aj keď si myslíme že je komplikovaná. Naša viera berie do úvahy minulosť, dedičstvo, ktoré sme dostali, aj budúcnosť, ku ktorej spejeme budovaním kráľovstva. Dejiny a čas sú úžasné okamihy, v ktorých je nám dané žiť.“
