Prečo musíme v sebe nájsť rešpekt k nepriateľovi

Je spor o budúcnosť sveta politikum? Ak sa obzrieme do minulosti, politici spravidla nemali ambíciu regulovať premnoženú ľudskú populáciu, ani nezasahovali prírode do fyziky či biológie. Politika rešpektovala prirodzený poriadok sveta, nemenný rámec, v ktorom sa politikárčilo. Z dnešného pohľadu sa politika držala pri zemi, pretože na ambiciózne prerábanie prírody, spoločnosti a človeka jej chýbali prostriedky a guráž. Dnes má, bohužiaľ, oboje. Ľudstvo stojí na prahu experimentu, keď má byť príroda s jej zákonmi podriadená politike. A keďže politické rozhodnutia sú obchodovateľnou komoditou, máme dôvod predpokladať, že budúcnosť sveta bude na predaj. Taký je plán.

Pokým sa politika obmedzovala na to, kto získa mandát starať sa o verejné prostriedky a udržiavať v chode verejné inštitúcie, mohol si občan dovoliť luxus sledovania politikov len periférnym pohľadom a venovať sa svojim veciam. Ľahostajnosť občanov však viedla k tomu, že politika ľstivo prerástla spoločnosťou ako rakovina. Formou rôznych zákonov, predpisov, vyhlášok a nariadení ovládla politika spoločnosť aj jednotlivých občanov. Dramaticky sa zúžil priestor osobnej slobody. Zvýšila sa závislosť od všetkého, čo je nevyhnutné pre život. Zo služby občanom sa stal dozor nad občanmi. Politika nám skrátka prerástla cez hlavu.

V situácii, keď politika určuje, ako ľudia smú alebo nesmú bývať, čo budú môcť jesť a čo nie, čím smú jazdiť, čím kúriť a ako sa liečiť čo si majú myslieť, už končia všetky žarty. Politickou úlohou dneška je depolitizácia, odpolitizovanie spoločnosti. Musíme deregulovať drzo zregulované. Deglobalizovať zákerne globalizované. Vziať si od politikov svet naspäť skôr, než nás oň úplne pripravia.

Politickou úlohou dneška je obnoviť politiku ako formu komunikácie. Ak sme si navykli na redukciu politiky na obyčajný stret, na šarvátku politických nepriateľov a videli sme v politike len technológiu moci, potom s ohľadom na dnešné výzvy musíme tieto stereotypy opustiť a politiku nanovo predefinovať ako príležitosť na dohodu.

Niet pochýb, že to spočiatku pôjde ťažko. Aby bola spoločnosť ľahko ovládateľná, je rozdelená na rozoštvané tábory. Naprieč spoločnosťou sú vybudované generačné, sociálne, genderové či ideologické priekopy a barikády. Agresivita minorít sa mieša s averziou voči minoritám. Sužuje nás elitárstvo i populizmus. Všadeprítomné nepriateľstvo potom spôsobuje, že nám nie je do reči a že si nemáme čo povedať.

Bolo by naivné predpokladať, že nahromadená nedôvera sa môže zo dňa na deň rozplynúť a že v spoločnosti zavládne všeobecný súlad a harmónia. Nepriateľ neprecitne, rovnako ako my nedáme nepriateľovi za pravdu. Čo teda môžeme a vlastne i musíme urobiť, ak nechceme stratiť budúcnosť, ktorá bude buď spoločná, alebo nebude? Musíme v sebe nájsť rešpekt k nepriateľovi.

Rešpektovať nepriateľa, teda toho, s kým nesúhlasím a o kom viem, že ho nepresvedčím, je spôsob, ako si vyčistiť hlavu od nenávisti. S takto vyčistenou hlavou mám šancu nepriateľa pochopiť, porozumieť mu bez toho, aby som s ním musel súhlasiť.

Rozdiel medzi nenávisťou a nesúhlasom spočíva v tom, že nenávisť vedie k agresii, zatiaľ čo nesúhlas ponecháva priestor pre toleranciu. Nie sú to lepšie argumenty, ktoré zastavia eskaláciu nepriateľstva. Je to rešpekt, ktorý nepriateľstvu otupí ostrie, aby sa ukázalo, že nesúhlasné stanoviská nebránia koexistencii.

Ideálne je, keď rešpekt k nepriateľovi je opätovaný rešpektom nepriateľa. Ale aj keď to tak nie je, je ten, kto v sebe nájde rešpekt, vo výhode. Má tu čistú hlavu. Nie je zaslepený nenávisťou, ktorá človeka zbavuje súdnosti a dôstojnosti. Všimnime si, že nenávisť sprevádzaná fanatizmom nie je iba deštruktívna. Je aj smiešna. Je viac dôvodov, prečo rešpektovať nepriateľov. Ten hlavný však je, že nenávisť je samovražedná. Byť porazený je nepríjemné. Ale poraziť seba samého je trápne. Je to hanba.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.