Starý cap záhradníkom

Máme takú chatku pri Košiciach. Od minulej jari. Je tu pokoj, vtáčiky spievajú, človeku sa až nechce veriť, že do mesta je to len zopár minút autom. Aj v tejto chvíli som tu. Sedím na terase a do ševelu korún stromov sem dolieha z nejakej vzdialenejšej chaty zvuk motorovej píly. Mám rád zvuk motorovej píly presne z takejto vzdialenosti.

Ach, áno, tu nachádzam svoj pokoj, tu nenakupujem, tu som človekom. Chodím sem vždy, keď mám čas. A v poslednom období ho mám dosť. Prakticky som tu každý deň. A každý deň hneď po príchode sa prejdem po celej našej utešenej záhrade. Láskavým a pozorným okom skontrolujem každý ker, každý strom, každú bylinku. Ako sa majú, či im niečo nechýba a či už pre mňa majú niečo ony. A veruže majú.

Ríbezle červené a čierne, maliny a jahody, to všetko už v týchto dňoch napĺňa naše ústa rajskou chuťou a naše žalúdky prírodnými vitamínmi a živinami. O bylinkách ani nehovoriac. Mäta, dva druhy medovky, rozmarín, pažítka a rukola v pravidelných intervaloch putujú na naše taniere a do našich nápojov. Dokonca sme si spravili aj domáci sirup z bazy, a to, prosím pekne, trikrát. Viete, ja si už ani neviem predstaviť, ako sme mohli žiť bez tejto oázy plesajúcich sŕdc.

Tak. Niečo nám už pekne dozrieva a niečo nás ešte len čaká. A to bude fakt niečo! Na šiestich jabloniach sa už hodnú chvíľu hompáľajú stovky jabĺčok, ktoré v posledných dňoch už začínajú naberať čo do veľkosti, tak aj do farby.

Štyri slivky sa po minulom neúrodnom roku, zdá sa, rozhodli naplniť nielen moje najtajnejšie očakávania a túžby, ale ak to všetko dobre dopadne, tak aj sud na kvas. A ako povedal děda Komárek: „A to bude potom slivovička!“ No fakt, ak si ja dám vypáliť vlastnú pálenku, už bude na tomto svete možné všetko. Ale vždy je tu pomerne reálna možnosť, že si to celé predstavujem ako Hurvínek válku. Uvidíme.

Máme tu aj jeden menší stromček, ani nie dva metre vysoký. Až do tohtoročnej jari sme netušili, čo to vlastne je. Považovali sme ho za stromček bez pridanej hodnoty. Až kým sme si zhruba pred dvomi mesiacmi nevšimli, že z neho rastú nejaké plôdiky. V tejto chvíli sú tie plôdiky už plodmi a majú aj svoj tvar a meno – hrušky! To sme mali s manželkou radosti. Kričím na deti – decká, veď my tu máme aj hrušku! Decká informáciu zobrali na vedomie, ale v intenzite nadšenia výrazne zaostali.

Máme aj višňu, väčšinu z nej však vyzobú vtáky. A ja sa za to na ne nehnevám, treba sa vedieť podeliť. V podstate to beriem ako daň. Ako milionársku daň. Ja sa totiž cítim ako milionár. Nie však eurový, ale korunový, lebo keď si len tak ležím na ležadle v tieni ovocných stromov, výhľad mám na nespočetné množstvo korún stromov nielen na našom pozemku, ale najmä na statných velikánov za plotom, pretože do lesa to mám doslova na skok. Doslova. A to nehovorím o profesionálnych atlétoch, ktorí sú schopní skočiť aj osem metrov. Hovorím o sebe, o metroch troch.

Nemôžem nespomenúť paradajky. Kúpil som si sedem sadeníc, každú inej odrody, a zasadil ich. Na sadení je úžasná tá pokora a splynutie so zemou. Je v tom ozaj kus duchovna, keď človek trpezlivo kľačí na kolenách a hrabe sa v zemi, do ktorej ho skôr či neskôr nakoniec uložia tiež.

Biblické konotácie má aj vinič. A ten zase máme my. Neviem, ako sa tá odroda volá, ale je to najsladšie tmavé hrozno s takými malými bobuľkami, presne také, aké si v obchode nekúpite. Inak, mám takú nesmelú teóriu o pôvode slova vinič. Pýtali sa raz služobníci svojho pána, čo od neho dostanú za prácu na jeho panstve. No a on im povedal: „Vy? Nič!“ Služobníci sa naňho nahnevali, defenestrovali ho a následne si privlastnili všetky jeho vinice.

Začína pršať. Odkedy som záhradkár, úplne inak vnímam dážď. Keďže tu nemáme vodovod, o to väčšmi je tu dážď tak preveľmi vítaný. Zo všetkých striech a striešok ho odvádzam do sudov a nádrží. A je to zadarmo. Inak povedané, prší a ja zarábam. Hrozím sa však len jednej veci – či nám raz súdruhovia z Bruselu nezavedú prietokové merače aj na odkvapy, aby nám mohli zaviesť dažďovú daň.

P. S. Zabudol som na orech, černice, kanadské liesky, okrasné kvetiny všemožných druhov, ktorých názov nepoznám, reďkovky a trávnik. Ligurček!

P. S. 2 Prepánajána, veď ja som zabudol spomenúť červený egreš!