Máme takú chatku pri Košiciach. Od minulej jari. Je tu pokoj, vtáčiky spievajú, človeku sa až nechce veriť, že do mesta je to len zopár minút autom. Aj v tejto chvíli som tu. Sedím na terase a do ševelu korún stromov sem dolieha z nejakej vzdialenejšej chaty zvuk motorovej píly. Mám rád zvuk motorovej píly presne z takejto vzdialenosti.
Ach, áno, tu nachádzam svoj pokoj, tu nenakupujem, tu som človekom. Chodím sem vždy, keď mám čas. A v poslednom období ho mám dosť. Prakticky som tu každý deň. A každý deň hneď po príchode sa prejdem po celej našej utešenej záhrade. Láskavým a pozorným okom skontrolujem každý ker, každý strom, každú bylinku. Ako sa majú, či im niečo nechýba a či už pre mňa majú niečo ony. A veruže majú.
Ríbezle červené a čierne, maliny a jahody, to všetko už v týchto dňoch napĺňa naše ústa rajskou chuťou a naše žalúdky prírodnými vitamínmi a živinami. O bylinkách ani nehovoriac. Mäta, dva druhy medovky, rozmarín, pažítka a rukola v pravidelných intervaloch putujú na naše taniere a do našich nápojov. Dokonca sme si spravili aj domáci sirup z bazy, a to, prosím pekne, trikrát. Viete, ja si už ani neviem predstaviť, ako sme mohli žiť bez tejto oázy plesajúcich sŕdc.
Tak. Niečo nám už pekne dozrieva a niečo nás ešte len čaká. A to bude fakt niečo! Na šiestich jabloniach sa už hodnú chvíľu hompáľajú stovky jabĺčok, ktoré v posledných dňoch už začínajú naberať čo do veľkosti, tak aj do farby.
