Kliatba Angely Merkelovej

Pri politikoch sme vždy na pochybách, či škodia z neschopnosti, alebo zámerne. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako nezvládnutá migrácia, môže byť premyslená intriga. Píše Ivan Hoffman.

profimedia-0868403690 Účastníci islamistickej demonštrácie v Hamburgu držia plagát s heslom "Riešením je kalifát", 27. apríla 2024. Zdroj: Profimedia

Keď v reakcii na inváziu migrantov vyhlásila nemecká kancelárka Angela Merkelová: „My to zvládneme!“, dôverčiví Nemci sa jej opomenuli spýtať, za akú cenu. Dnes, keď sa Nemci vzhľadom na radikálnych islamistov prestávajú cítiť bezpečne vo vlastnej krajine, nedvíha im bývalá kancelárka telefón. Pracuje vraj na svojich pamätiach. Kapitolu „Nezvládli sme to“ si v nich však prečítame len ťažko.

Murphyho zákon konštatuje: „Ak sa niečo môže pokaziť, pokazí sa to.“ Politika v tom nie je výnimkou. Celkom márne sa džentlmensky poskytuje novým vládam sto dní ochrana. Je vopred jasné, že kam vkročí politik, sto rokov tráva nerastie.

Sebavedomé „my to zvládneme“ bolo v skutočnosti kliatbou, ktorá Nemcom znemožnila brániť sa, pokým to ešte bolo možné bez občianskej vojny. Na kancelárku celkom platil zákon politickej murphológie: „Ak si zachováš chladnú hlavu, keď ju všetci navôkol stratili, potom si určite nepochopil, o čo ide.“

S prihliadnutím na Murphyho pravidlo neradno riskovať, pretože risk v politike prináša zisk len hŕstke špekulantov. Občanom nikdy. Rizikom bola preukázateľne stávka na ekonomickú globalizáciu. Tá zavinila priepustnosť hraníc a rozvoľnenie azylových zákonov.

Rizikom bolo nadradenie ľudských práv právam občianskym. Rizikom bol experiment s multikultúrnym mixovaním domorodcov s živelne prichádzajúcimi cudzincami inej viery, odlišných návykov a mravov. Vo všetkých týchto prípadoch sa to, čo sa mohlo, aj zákonite pokazilo.

Kliatba Angely Merkelovej sa prejavuje rastom kriminality, stagnáciou či poklesom životnej úrovne, ale tiež tlakom na takzvanú politickú korektnosť. Tou sa myslí obmedzovanie slobody slova, cenzúra názorov, ktoré sú k imigrácii a k imigrantom kritické.

Až v poslednej dobe sa smie nahlas poznamenať, že existujú no-go zóny, že sú vlaky, v ktorých je pre sprievodcu riskantné kontrolovať cestovné lístky, že v nemeckých školách moslimský drobizg šikanuje nemecké deti a že na nemeckých uliciach sú v noci v nebezpečenstve osamelé nemecké ženy. A že neostáva iné, ako ohradiť kúpaliská pred agresívnymi migrantmi trojmetrovým plotom z ostnatého drôtu.

Pri politikoch sme vždy na pochybách, či škodia z neschopnosti alebo zámerne. To, čo na prvý pohľad vyzerá ako nezvládnutá migrácia, môže byť premyslená intriga. Bábkohercom kancelárky Angely sa dosť pravdepodobne zachcelo podusiť domorodcov, ktorí si už blahobytne žili nad pomery. Oligarchovia sú na dobre zabezpečených občanov alergickí. Usúdia, že moc vyskakujú a že sú rozožraní. Vysať zo spoločnosti prebytočné peniaze je osvedčený recept, ako dostať ľudí pod kontrolu. Zaplaviť Nemecko migrantmi nebolo od Angely nevyhnutne humánne. Možno to bolo cynicky prešibané.

Pri pohľade do Nemecka sa logicky vynára otázka, akým zázrakom sa stalo, že sme boli kliatby Angely Merkelovej ušetrení. Akokoľvek to môže pôsobiť neuveriteľne, vďačíme za to jedinému, nenápadnému mužovi, ktorý bol v rokoch 1992 až 2017 riaditeľom odboru azylovej a migračnej politiky ministerstva vnútra. Volal sa Tomáš Haišman. V deväťdesiatych rokoch vytváral zásady českého prístupu k utečencom a potom na čele odboru s tisíckou zamestnancov dvadsať rokov rozhodoval o osude žiadateľov o azyl v tejto krajine.

Tomáš Haišman od počiatku vedel, že súčasnú utečeneckú vlnu z islamského sveta tvoria výlučne ekonomickí migranti a verejne kritizoval zámer Európskej únie prerozdeliť migrantov medzi členské štáty únie. Hoci to nikdy nepovedal, riadil sa tradičnou zásadou, že „v našej krajine nemáme radi cudzincov“. Haišmanovej prísnej azylovej procedúre vyhoveli len ľudia, ktorí z nejakého dôvodu mali k našej krajine dobrý vzťah. Ľudia, ktorí nás majú radi.

Tomáš Haišman zomrel v marci 2018, po ťažkej chorobe, vo veku 66 rokov. Dnes sa musí ohľadom Rakušanovho migračného paktu obracať v hrobe. Práve vzhľadom na to, čoho sme dnes v Európe svedkami, je úlohou pre budúcu vládu udeliť Tomášovi Haišmanovi vysoké štátne vyznamenanie in memoriam. A postaviť mu sochu.

Článok pôvodne vyšiel v Rádio Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.