Láska v tieni násilníkov: realita žien žijúcich v azylových domoch

Priame svedectvo

Podarilo sa nám spraviť rozhovor s jednou bývalou "zverenkyňou" núdzového bývania. Mladá 30-ročná Natália rozpovedala svoj príbeh. Jej detstvo nebolo jednoduché, mala sedem súrodencov, bývali v dvojizbovom byte a otec mamu podvádzal, pil a sem tam jej aj uštedril nejakú tu facku či kopanec.

Nie raz museli deti zasiahnuť, keď už išlo do tuhého. Mama bola potom, čo od nich odišiel, na všetko sama. „Aj preto som si veľmi skoro našla frajera, odišla som zo strednej a išla som s ním žiť, mala som iba 16 rokov. V 17-tich som otehotnela, zo začiatku bolo všetko super, bola som šťastná a zaľúbená,“ povedala.

Po čase ale chodil stále preč a tak bola na deti sama. Všetko, čo zarobil vrážal do automatov, bol gembler. Niekedy nemali doma ani na jedlo. Okrem toho pil a aby toho nebolo málo, bil ju.

„Keď som chcela odísť, bála som sa, ako to bude, predsa deti potrebujú otca. Stratila som kontakt s mamou, zakazoval mi chodiť von, zakazoval mi kontakt s rodinou. Vždy, keď som ho neposlúchla, zbil ma. Museli sme sa odsťahovať, lebo neplatil nájom. Bývali sme u jeho rodičov. Nevedela som, s kým žijem, mal dve tváre. Bil ma, aj keď bol opitý, aj keď bol triezvy, ale ja som sa vždy bránila. Nikto nevedel, že ma bije, teda okrem detí, ktoré to videli. Najhoršie bolo, keď ma dusil počas spánku s vankúšom. Zobudila som sa na to, ako mám na tvári vankúš a lapám po dychu. Taktiež som mala sex, ktorý som nechcela, no nemala som na výber - buď sex alebo bitka,“ zdôverila sa s hrôzou.

Deti boli často svedkami kriku, hádok a bitiek. „Rozmýšľala som aj o samovražde. Nie raz som pojedla lieky, potom som si vždy uvedomila, čo robím, že mám deti a následne som ich vyvrátila,“ povedala Natália.

Vydržala to celých osem rokov. Po dlhom čase sa na deň Vianoc priznal, že ju na každom kroku podvádza, to bol podľa všetkého aj dôvod, prečo jej nedovolil chodiť von, aby sa nič nedozvedela.

Neskôr som spoznala jedného muža cez internet. Nikdy sme sa nevideli, iba som mu hovorila, čo ma trápi a on mi psychicky pomáhal. Jeho nápad bolo skúsiť sa nakontaktovať na núdzové bývanie ESTHER," povedala. K mame ísť nemohla, nebolo miesto a nechcela byť ani v jeho blízkosti. Keď ju už sám vyhadzoval, že si chce milenku doviesť do bytu, nemala veľmi ani iné možnosti. Keď sa konečne odhodlala povedať, že ide preč, nechcel ju pustiť, chcel ich mať obe. "To, že som išla do ESTHER, bolo to najlepšie, čo som mohla urobiť a vždy by som sa tam vrátila. Začiatky boli ťažké, chodil vykrikovať pred zariadenie, dokonca rozbil bránu a musela zasahovať polícia. Nahuckal syna proti mne a dva mesiace býval syn u neho," spresnila Natália. Chcela aby bol s deťmi v kontakte, predsa je to ich otec, ale zobrala si chlapca späť a časom si zvykol. Teraz sa vidia veľmi málo, možno raz za pol roka. Občas zaplatí výživné.

Zariadenie Natálii výrazne pomohlo, hlavne po psychickej stránke. Boli dni, keď plakala a bolo jej všetko ľúto. Sociálne pracovníčky jej vždy postrážili deti, keď potrebovala ísť do práce. "Keď som nemala peniaze, odpustili mi platbu za bývanie. Taktiež mi pomáhali s výchovou. Za ten rok a pol čo som tam bola, som sa veľmi zmenila aj ja aj moje deti. Dodnes tam chodím veľmi rada na návštevy, alebo si s riaditeľkou zavolám, keď mi je za nimi smutno," vysvetlila. Ale samozrejme, chcela odísť a mať vlastné bývanie, kde by boli iba oni. Presťahovala sa do Bratislavy za mamou, našla si prácu a hneď ako mohla, išla do podnájmu, kde jej nájomca vždy vyšiel v ústrety. Teraz maká, pracuje vždy keď môže, užíva si deti, slobodu a prítomný

Čo sú azylové domy?

Azylové domy, či núdzové bývanie sú zariadenia určené pre ženy s deťmi, ktoré zažívajú násilie. Zariadenia slúžia na ochranu žien, najmä matiek s deťmi pred fyzickým, psychickým či ekonomickým násilím.

Napríklad v zariadení Debora v Trnave sa nachádzajú aj ženy po výkone trestu. Každá žena môže azylové, či núdzové zariadenie využívať bez rozdielu sociálnej vrstvy, vierovyznania či farby pleti. Azylový dom nie je väzenie a žena sa môže voľne pohybovať, odísť do obchodu, za rodinou na prázdniny, chodiť do práce.

Azylový dom Tamara v Trnave poskytuje bývanie, sociálnu pomoc a poradenstvo, ale aj potravinovú pomoc pre všetky ženy, ktoré zažili domáce násilie s deťmi, aj bez nich. Okrem sociálneho bývania poskytuje centrum aj poradenstvo, ktoré využívajú tiež ženy dochádzajúce ambulantne na "terapie", ale aj bývalé zverenkyne, ktoré občas potrebujú pomôcť.

V Tamare majú aj podpornú skupinu Ester slúžiacu pre ženy, ktoré majú vyriešené svoje vlastné bývanie, ale zažívali, alebo aj teraz zažívajú násilie. Ide o podpornú skupinu, ktorá sa stretáva každý druhý týždeň. Vždy prídu odborníci, a to psychológ, psychiater, kňaz, sociálny pracovník a kouč, ktorí sú pre ženy nápomocní.

Do azylového domu chodia ženy zo všetkých sociálnych vrstiev, dokonca aj ženy, ktoré sa útekom vzdávajú luxusu a pohodlia. Ako uviedla riaditeľka azylu Andrea Tóthová pre denník Štandard, podmienkou pre pobyt v azyle je preukázať, že žiadateľka je odkázaná na sociálnu službu a nejakým spôsobom, napríklad lekárskym dokladom, že je týraná.

Vždy sa koná osobný pohovor, kde sa dozvedia o danej žene viac. Za nocľah si platia 2,5 eura a za dieťa dve eurá. Centrum má kapacitu 12 lôžok, čo predstavuje tri izby. Od počtu detí závisí, či je každá mama na izbe so svojimi deťmi zvlášť, alebo sú spolu na izbe aj dve ženy.

Cieľom zariadenia núdzového bývania ESTHER v Hlohovci je v prvom rade poskytnúť zázemie ženám, strechu nad hlavou, psychologickú, sociálnu aj právnu pomoc, aby sa žena postavila na nohy, získala sebavedomie a dokázala žiť aj s deťmi sama. V zariadení nemusí mať žena deti - pomocnú ruku jej podajú bez ohľadu na to, či je alebo nie je matkou.

Ženy tam môžu byť dva roky, ale stalo sa, že zostali v zariadení dlhšie, ak si to vyžadoval stav, v akom sa žena a deti nachádzali. Keď je totiž žena psychicky stabilizovaná, začína sa riešiť otázka bývania. „Týchto zariadení je nedostatok, stáva sa, že nám volajú ženy či úrady, ale žiaľ, sme plní a nemôžeme ich prijať,“ povedala pre denník Štandard riaditeľka azylového domu Ivana Haršanyová.

Hneď po príchode do strediska spíšu zmluvu, nasleduje množstvo dotazníkov, aby bolo možné žiadateľku lepšie spoznať. Neoddeliteľnou súčasťou je aj vstupný pohovor, ktorý prebieha buď telefonicky alebo osobne. Nasleduje zoznámenie s ostatnými ľuďmi v zariadení, aby sa nová zverenkyňa cítila dobre a adaptovane.

Žene pridelia izbu a ukážu domový poriadok, dajú jej čisté oblečenie a hygienické pomôcky, prípadne potravinový balíček.

V azylovom dome ESTHER sa platí mesačne. Samozrejme, ak žena nemá pri vstupe prostriedky, je možné sa dohodnúť a s úhradou počkať, prípadne ju úplne odpustiť. V zariadení je zároveň nulová tolerancia násilia.

Dobitá žena prišla priamo do centra

Do centra Tamara prišla pred rokmi žena z nemocnice, ktorej muž uštedril 24 bodných rán, zázrakom sa z toho dostala a našťastie násilník išiel do väzenia. Žiaľ, počas incidentu bolo v miestnosti prítomné aj maličké dieťa, ktoré aj napriek tomu, že bolo malé, má dodnes rôzne duševné problémy.

Ani centrum nedokáže uchrániť ženu pred násilníkom

V azylovom dome Tamara dochádzalo v minulosti k tomu, že sa agresívne dobíjali muži cez dvere, ale teraz sú už centrá pomerne sofistikované.

Podľa slov Andrey Tóthovej, riaditeľky neziskovej organizácie Záujmové združenie RODINA, ktoré okrem denného stacionára pre seniorov a materského centra zabezpečuje činnosť Azylového domu Tamara, sú okolo centra nainštalované kamery.

Násilníci však pravidelne telefonujú, píšu listy. Čo je horšie, že čakávajú pred centrom, za rohom a podobne, lebo vedia, že raz musí vyjsť von.

V čase, keď násilníci prosia ženy aby sa vrátili, sú k nimi veľmi milí, medové motúziky im sľubujú, nosia im darčeky.

Nedávno sa na dvore stalo, že muž svoju ženu dobil, počas toho ako sa bránila, tiež párkrát udrela. Polícia ho zobrala, nakoľko bol už v podmienke.

Riaditeľka povedala, že najlepšie je muža počas azylového bývania nekontaktovať, nakoľko sú nimi ľahko manipulovateľné.

„Nielen, že týrané ženy, ale aj my sme sa nie raz báli. Dostávali sme vyhrážky." povedala Tóthová. Dokonca vzdelanejší agresori sofistikovanejšie páchajú bitky na ženách.

Jeden muž nechcel, aby na manželke bolo vidieť stopy po bitke, modriny a podliatiny, začal ju biť cez deku. Zakrýval jej hlavu a tak ju udieral, aby neboli viditeľné stopy.

Pri prijímaní klientky, ktorá je napríklad z Hlohovca a má muža agresora, jej radia, aby išla do iného centra vzdialenejšieho od mesta, v ktorom sa nachádza aj spomínaný agresor.

„Vieme vybaviť zákaz priblíženia, ale nie je to vždy dostatočné, keď vie, kde sa nachádza,“ uviedla Haršanyová. Zariadenie je však monitorované kamerovým systémom a žiadny násilník do zariadenia doteraz nevnikol.

Interné programy na vrátenie ženy do bežného života

V Tamara centre prebieha v určitých intervaloch, ak majú ženy záujem, kurz finančnej gramotnosti, vo vedľajšej budove je materské centrum, kde všetky aktivity majú "klientky" centra zadarmo.

Vždy nová žena dostane individuálny plán, čo kedy riešiť, samozrejme podmienkou je, že je ochotná svoj problém riešiť. Pomáhajú im hľadať prácu, pripravujú ich na súdy, či do školy, ak si ju chcú dorobiť.

Azylový dom vlastní sociálny podnik Mydláreň Tamara, ktorá bola pôvodne terapeutická technika. Teraz okrem terapie, vyrábajú mydlá aj za účelom zisku, respektíve po predaji sa ženám suma odráta z ubytovania a môžu si ušetriť peniažky pre seba a pre deti.

Ide o krásnu a voňavú prácu, pri ktorej je prítomná aj sociálna pracovníčka, takže sa môžu aj porozprávať a prejsť si problémy, ktoré ženu momentálne trápia.

Tie, ktoré bývajú v centre, zlievajú a vyrábajú mydlá. Tie, ktoré chodia do dennej časti centra Ester, pomáhajú hotové výrobky baliť. Postupne začínajú aj s výrobou sviečok a uterákov.

V núdzovom bývaní majú pravidelné komunity, kde sa riešia praktické otázky, každý týždeň sú psychologické skupinky, kedy chodí do zariadenia psychologička, kde sa riešia aktuálne témy, ktoré je nutné otvoriť.

Niekedy sa venujú rodičovským zručnostiam, finančnej gramotnosti, súdržnosti skupiny, aby sa navzájom podporovali, rešpektovali a nesúdili, to sa tiež rieši v skupinách.

Pomáha to skupine, lebo jej si členovia uvedomujú, že majú podobné problémy a môžu si navzájom byť oporou.

Taktiež usporadúvajú aj zážitkové workshopy, názorné ukážky, ako by to mohlo fungovať. Alebo psychologické workshopy, ktoré sa zameriavajú na ich emočné vnímanie, lebo nie vždy sa vedia zorientovať v emóciách.

Ženám zabezpečujú psychologickú, právnu a sociálnu pomoc. Pomáhajú s prípravou podkladov na súd, návrhy na rozvod, zákazy priblíženia, bankroty, trestné oznámenia. Ale aj pomoc pri vybavení školy, škôlky, lekárov.

Ak treba, robievajú večerné skupinky, kde spoločne preberajú rôzne témy, niekedy pri kávičke či koláčiku. Deťom minimálne cez víkendy organizujú výlety, workshopy, tvorivé dielne, kiná, chodia do divadla, do ZOO a pod.

Majú samozrejme aj povinnosti, keď si rozdelia upratovanie zariadenia. Môžu si zasadiť v záhradke zeleninu a ovocie, následne varia, vypekajú, zavárajú.

Štokholmský syndróm

Ženy sa aj napriek bolesti a trápeniu častokrát vrátia späť k tyranovi. Riaditeľka Tóthová sa počas návštevy v USA na prednáške dozvedela zaujímavý fakt: odborníci zistili, že štatisticky sa žena až na štvrtýkrát rozhodne nadobro muža opustiť.

„Samozrejme, niektoré ženy priamo odtiaľto aj so zlomenou rukou idú späť k agresívnemu tyranovi. Ženy sú k nim pripútané, trpia Štokholmským syndrómom. Vzniknú až zmeny na mozgovej štruktúre. Zobrali si ho z lásky a nechcú veriť, že tento človek im ubližuje. Raz sú dobrí potom zlí, a ženy čakajú na tie dobré chvíle a veria, že tie zlé už neprídu," spresnila riaditeľka Andrea Tóthová.

Dokonca ich muži presviedčajú, že ony sú všetkému na vine, ony to zle spravili, zle upratali, zle nachystali a ony tomu skutočne častokrát uveria, že si "trest" zaslúžili, lebo urobili chybu.

„Áno, stáva sa, že žena nie je po prvýkrát zastabilizovaná a vráti sa späť, niekedy aj na ten druhý-tretíkrát. Je tam už značná závislosť od partnera. Veľakrát sú v tom, že ich to prebolí. Dokonca sú presvedčené, že tých mužov už dosť vytrestali a ich odchod im bol dostatočným ponaučením," povedala Ivana Haršanyová.

Spory medzi chovankyňami

Ženy, ktoré žijú spolu v jednom dome pod jednou strechou mávajú medzi sebou konflikty. V domovom poriadku azylového domu je nulová tolerancia násilia, ale samozrejme stane sa, že vznikne medzi nimi konflikt.

Každá žena príde so svojimi vlastnými problémami, nepoznajú sa navzájom a nemusia si sadnúť, či ony medzi sebou alebo aj deti.

Celé dni sú väčšinou zatvorené buď v izbe alebo v spoločných priestoroch, kde sa nedokážu schovať pred tým všetkým.

„Pre každú ženu je náročné a ťažké prísť do núdzového bývania. Keď je v zariadení osem žien a každá pochádza z iného prostredia, možno inej sociálnej vrstvy, má iné zvyky, inú kultúru iné výchovné zručnosti, nie je vždy jednoduché sa spočiatku hneď adaptovať," spresnila riaditeľka v Hlohovci.

Každá žena však rovnako potrebuje pomoc, sú na rovnakej vlne a programy, ktoré sa počas týždňa konajú im v tom pomáhajú. "Ďalšou vecou je tolerantnosť a rešpekt, na ktoré neustále poukazujeme. Nakoniec medzi sebou nachádzajú oporu a vznikajú medzi nimi pekné priateľstvá," dodala.

Denný program

Ženy začínajú deň prípravou raňajok. Ak pracujú, idú do práce alebo sa venujú deťom. Poobede sa väčšie deti učia a robia si úlohy, menšie sa hrajú. Rozprávajú sa aj o násilí, nakoľko ženy niekedy ani nevedia, že boli týrané. Keď muž ženu nebije, ešte to neznamená, že týranie tam neexistovalo.

Za týranie sa považuje aj branie peňazí, tiež to, ak jej nie je dovolené stretávať sa s rodinou a kamarátmi, berie jej telefón, obmedzuje ju.

Veľký problém nastáva, keď ženy nechápu, čo znamená znásilnenie, respektíve vynútený pohlavný styk. Najmä u nižšej sociálnej vrstvy sa stáva, že im nemal kto povedať, že "nie" pri sexe znamená, nechcem mať sex a nebudem ho mať, a muž to musí rešpektovať.

Veľakrát ich vysvetlenie znie “je to môj muž, má na to právo kedykoľvek a ja mu to dám“. V centre Tamara sa stretávajú s tým, že ich zverenkyne muži v noci počas spánku pravidelne znásilňovali.

Na druhej strane si boli vedomé, že to do manželstvá patrí, no bolelo ich to a bolo im to nepríjemné.

V núdzovom bývaní v Hlohovci deň začína prípravou jedla, každá má polovicu chladničky. Potraviny nedostávajú na prídel, nakoľko sa ich snažia naučiť hospodáriť s peniazmi.

Ak však niečo potrebujú, majú núdzové zásoby a sporadicky prichádzajú darcovia, ktorí pomôžu. Počas dňa preberajú rôzne témy.

Aj v tomto zariadení riešia otázky sexuálneho násilia. Nie vždy to povedia, lebo sa cítia zahanbujúco, na druhej strane veľa z nich nevie, že ide o násilie, pretože majú pocit, že muž môže za akýchkoľvek okolností mať kedykoľvek s nimi sex.

Využívajú na odhalenie aj vstupné dotazníky, ktoré to vedia odhaliť. Žiaľ, stalo sa aj to, že muž sexuálne napadol ženu a v miestnosti prítomné boli aj deti, ktoré všetko videli.

Častokrát potom do rána plakali pod perinou. „Ten muž nemal žiadne zľutovanie s tými deťmi. Žena sa ani len v tej chvíli nebránila, aby netraumatizovala krikom ešte viac svoje deti,“ uviedla Haršanyová.

Udávať násilníka nechcú

Jestvuje takzvaný utajený pobyt, no napriek tomu ženy tyrana neudávajú. Utajený pobyt je poskytnutý v prípade, keď má žena strach a sama si ho vyžiada.

Vtedy nemôže používať sociálne siete, telefón, nemôže nikomu z blízkych povedať kde sa nachádza. Ženy majú častokrát dôvod podať trestné oznámenie, no veľa z nich od toho cúvne.

„Súdnych konaní je stále menej. Žena je častokrát tak vyčerpaná z toho všetkého, že ho nepodá, lebo na to nemá energiu. Stáva sa, že muž týra "len" ženu, ale k maloletým deťom sa správa pekne. Len v prípade, keď je aj dieťa týrané musí sudca v záujme ochrany detí podať on oznámenie na trestné stíhanie, čo je lepší prípad, lebo sa to tam skôr ukončí s tým, že ide muž do väzenia," povedala Andrea Tóthová.

„Trestné oznámenia nepodávajú príliš často, pretože je to na Slovensku zle nastavené," dodala. S tým, že žena musí ísť niekoľkokrát vypovedať to isté, a je tak opätovne viktimizovaná (opakovaným vystavením obete páchateľovi).

Došlo dokonca k prípadu, keď bola žena opakovane týraná, následne bola privolaná polícia, ktorá mala spísať záznam. Nakoľko ten záznam nedostala, išli spolu na políciu, aby jej ho vydali.

Polícia sa vyjadrila, že nemajú záznam, nakoľko je dlhý a nechce sa im ho vypisovať, tak to preklasifikujú ako "domácu hádku". Aj keď má na sebe modriny, spochybnia to, vyšetrujú ju pred tým tyranom a nakoľko sa ho bojí, nepovie, že to spravil on.

V minulosti polícia spochybňovala týranú ženu a dostávala otázky typu "nevyprovokovali ste ho? Nevyvolali ste tú hádku?"

V zahraničí stačí, ak tú výpoveď podá raz v prítomnosti vyšetrovateľa a psychológa a ďalej to už riešia kompetentní.

Niekedy si to ženy podľa riaditeľky strediska ESTHER rozmyslia, inokedy nemajú dostatočné dôkazy. Niekedy ženy len telefonujú a informujú sa čo robiť, pretože muži môžu mať konexie na polícii, alebo môžu byť sami príslušníci polície, vtedy sa im snažia zabezpečiť poradenstvo.

Často sa stáva, že úrady ako sociálna kuratela, ktorá sa snaží nájsť bývanie pre ženy s deťmi, či polícia telefonuje po tom, čo podala trestné oznámenie, alebo priamo žena zavolá a opýta sa.

Dokonca nie raz sa stalo, že klientka potrebovala pomoc s presunom, pretože sa bála, preto spolu telefonovali a plánovali niekedy aj týždeň odchod, keď bude vhodný čas, následne zariadenie za ňou vycestovalo a priviezlo ju aj deti do bezpečia.

Problém býva niekedy aj na strane polície, ktorá to, žiaľ, niekedy zľahčuje a tvrdí, že ženy sa snažia v čo najhoršom svetle muža vykresliť, ale ráno sa aj tak k nemu vrátia. „Ale tieto situácie nemožno podceňovať, pretože sa môžu veľmi zle skončiť ,“ spresnila riaditeľka azylového domu ESTHER.

Pomáha v takomto zariadení štát?

Štát pomáha podľa zákona o sociálnych službách. Cez dotačný systém prispieva aj mesto Trnava. Od mesta majú priestory, posledné roky už neplatia nájom, na základe výpožičnej zmluvy.

Mesto vypomáha tým, že správca budovy vykonáva všetky veľké opravy. Mesto sa snaží a spolupracuje. „Podľa valorizácie sa suma zvyšuje, čo je dobrá správa. Ale politický vplyv vždy cítime. Niekedy nemáme pocit, že nám štát pomáha, ale niekde sa stala chyba, preto všetkých potrestáme," vysvetlila Tóthová.

Tým, že Ministerstvo práce prispieva na služby, chodí po novom aj kontrola kvality služieb. Ministerstvo robí tzv. prepadovky, na ktorých by mala byť prítomná vždy riaditeľka zariadenia.

„Keby som mala podnik, ktorý mi zarobí dostatok peňazí, ktoré chcem investovať do sociálnych služieb, tak sa rada od štátu finančne odstrihnem," dodala.

Azylový dom Tamara plánoval zelené steny ako eko-projekt, zber dažďovej vody na splachovanie, žiaľ, majiteľ budovy odmietol v projekte pokračovať.

Čo sa týka zubára, vždy hľadajú sponzorov, ktorí zaplatia akútny bolestivý stav zverenkyne. Taktiež našli optiku, ktorá robí pre azyl všetky úkony zadarmo. Od výberu okuliarov, až po rámy.

Pravidelne chodí jeden sponzor s plným autom jedla, čerstvého mäsa, ovocie, jogurty, konzervy a bez nároku na čokoľvek príde, vyloží a odíde. Iní nosia oblečenie, či výbavu pre novorodeniatko. Lidl pravidelne nosil potraviny, ktorých bolo toľko, že vždy rozniesli po Trnave zvyšok až do 35 rodín.

Núdzové bývanie ESTHER je financované Trnavským samosprávnym krajom, vďaka ktorému môžu pokryť hlavné výdavky, akými sú platy zamestnancov, úhrady na energie. Taktiež bývajú občas sponzorské dary.

Čo sa týka lekárskych služieb, našťastie má azylový dom jedného zubára v meste, ktorý berie do úvahy
ekonomickú situáciu žien a pomáha im s akútnymi problémami. Potraviny dostávajú sponzorsky
napríklad od projektu Jedenrodič, ktorý spolupracuje s reťazcom Billa.

„Sociálnej sfére by veľmi pomohlo, keby riešili otázky, čo s tými ženami a deťmi, keď odídu zo zariadenia. Ako im pomôcť uplatniť sa na trhu práce a celkovo v živote. Možno urobiť viac sociálnych podnikov a podporiť zamestnávateľov do takej miery, aby boli ochotní zamestnávať takéto matky, ako napríklad prispôsobiť pracovný čas tak, aby mohla žena ísť po svoje dieťa do školy, či škôlky. Niekedy by možno ženy ani nepotrebovali azylový dom, ak by mali umožnené pracovať a bývať s deťmi bez strachu, že na to nebudú mať financie a možnosti,“ spresnila.

[link url=[https://https://standard.sk/718826/prichadza-nova-barbie-je-nevidoma-ma-bielu-palicku-pre-pocit-spolupatricnosti

Tiež býva problém aj s prijímaním nových zamestnancov, práve preto, že si to nemôžu kvôli financiám dovoliť. Niektorí ľudia by sa na to hodili, sú kompetentní, kvalitní, chceli by to robiť, ale nemôžu, lebo by išli platovo omnoho nižšie.

Užitočnou vecou sú podľa riaditeľky kvalitné supervízie, ktoré by bolo dobré robiť aj častejšie, nakoľko vedia predchádzať vyhoreniu zamestnanca, ale nemôžu si to z finančného hľadiska dovoliť v takom rozsahu ako by potrebovali.

Sviatky plné hojnosti a radosti

Azyl Tamara má počas Vianoc vždy honosnú večeru, ktorú každým rokom zadarmo pripravuje jedna pani. Prinesie aj množstvo zákuskov a vianočných dobrôt.

Čo zostane balia vždy do krabičiek a roznášajú rodinám v núdzi po okolí. Cez leto majú možnosť zúčastniť sa na dennom detskom tábore v materskom centre, ale aj divadlo Jána Palárika ponúklo všetky predstavenia pre deti zadarmo.

Narodeniny sú v zariadení ESTHER veľmi pekné. Ženy si to už samé vedia ustrážiť a pripravujú vždy nejaké prekvapenie pre oslávenca.

Pečie sa torta, niekto kúpi detské šampanské. Dokonca si vždy spomenú aj na sociálne pracovníčky v zariadení. Vždy zisťujú, aké majú zvyklosti, nech sa každá žena s deťmi cíti dobre.

Na Veľkú noc deti v zariadení strávia veľmi pekný čas. Korbáče si spolu upletú a chlapci všetky ženy poriadne vyšibú. A aby sa dievčatá necítili ukrátené, všetky deti hľadajú v záhrade čokoládové vajíčka.

Na Vianoce sa robí spoločná večera, rozbaľovanie darčekov. Aj sponzori prinesú rôzne darčeky, takže
Vianoce sú bohaté po každej stránke.

Dokonca si robia klientky s deťmi nácvik vystúpenia pre všetkých zamestnancov zariadenia, čo je podľa riaditeľky veľmi pekná aktivita. Ešte pred Vianocami urobia ženy rôzne výrobky a na vianočných trhoch ich predávajú.

Už od októbra-novembra sa tomu venujú, čo je veľmi pekná akcia. Takto počas leta majú do niektorých zariadení vstup zadarmo. Veľmi krásne sa každý rok zachováva tradícia návštevy Ekoparku v Piešťanoch, kde majú tiež vstupy zadarmo.

Aquapark Trnava rovnako každý rok umožňuje vstup zadarmo. Najčastejšie sa prepravujú či už do ZOO v Bratislave, alebo na kúpalisko do Nových Zámkov.

Ich osud po návšteve jedného centra končí väčšinou bývaním v inom azylovom dome, prečo je to tak?

Často býva problém, keď si hľadá osamelá matka s deťmi bývanie a ak je ešte aj Rómka, je to takmer
nemožné. Preto zostávajú ženy niekedy dlhšie, pretože sa im hľadá domov.

"Môže byť žena zastabilizovaná, deti vysporiadané s traumami, socializované, môže mať prácu, môže mať dobré recenzie od nás, od zamestnávateľa, no aj tak byt nedostane. Veľakrát to padá práve na bývaní. A potom ženy chodia zo zariadenia do zariadenia. Toto je vec, ktorá tu chýba. My to vieme do určitej miery zastrešiť, kým je v zariadení, ale chýba ten ďalší krok. Pridelenie sociálnych bytov býva niekedy zdĺhavé a neisté,“ spresnila Haršanyová.

Človek, ktorý vykonáva prácu v sociálnom zariadení, nepracuje aby zarobil

Sociálne pracovníčky pracujúce v azylových domoch sú na chvoste platového rebríčka. V zahraničí sú tie platy neporovnateľné vyššie.

„Je niekedy veľmi náročné predýchať osudy žien, ktoré sem prišli, nie raz tri dni neviem zaspať, lebo ma to zničilo. Za mňa je veľmi náročné počúvať to, ako im ubližujú a samozrejme vidieť tie deti, ktoré trpia, či sa uzatvoria do seba. Alebo vidieť, ako prosia o pomoc, keď ich mama nezvláda situáciu a sama im začne ubližovať. Dokonca jedna začala svoje deti hrýzť a deti sa naučili nechávať pootvorené dvere, aby sme to počuli a pomohli im. Či keď vidíme, tie deti už ako veľké, a aj napriek rokom sa na nich tá trauma prejavila," uzavrela Tóthová.

[link url=[https://standard.sk/718568/nasilia-na-zenach-v-britanii-rapidne-pribuda-vidime-len-spicku-ladovca-hovori-policajtka]

Je hrozné počúvať osudy žien a detí. Agresori niekedy bijú aj deti. No nie vždy to vie zariadenie hneď,
pretože sa niekedy ženy hanbia, že to dopustili a neodišli skôr.

Až časom niekedy matky po získaní dôvery povedia, čo im otec robil. Tie dôsledky je vidieť, sú traumatizované a je pre ne niekedy ťažké zapadnúť do kolektívu. Ďalšou ťažkou vecou je vidieť, ako niekedy prichádzajú deti do centra vo veľmi zanedbanom stave.

„Ak chce byť človek dobrým sociálnym pracovníkom, nemôže to robiť len ako prácu, ale skôr ako poslanie. Ak tým čo i len jednému človeku pomôžete, stojí to za to úsilie," uzavrela Haršanyová.

Ide o celospoločenský problém

Je neprijateľné, že v dnešnej dobe, keď má spoločnosť prístup k množstvu informácií a nástrojov na boj proti násiliu existujú stále prípady, že je násilie tolerované alebo ignorované.

To, že ženy sú aj naďalej obeťami týrania a násilníci často nie sú adekvátne potrestaní, je svedectvo o tom, že naša spoločnosť má pred sebou ešte dlhú cestu.

Je nevyhnutné posilniť podporu pre obete násilia, aby tie mali odvahu a možnosť vystúpiť z kolobehu násilia a úteku. Iba tak môžeme dúfať, že jedného dňa bude svet miestom, kde ženy nebudú musieť žiť v strachu.

Azylové domy akými sú Tamara a ESTHER predstavujú nielen útočisko, ale aj miesta, kde sa rodí nová nádej. Tu sa ženy učia znovu dôverovať, získavajú podporu a vedenie, aby mohli začať nový život bez strachu.

Príbehy žien ako je Natália, ktorá našla silu opustiť násilníka a začať nový život, inšpirujú a dokazujú, že zlo môže byť prekonané.

Osudy týraných žien sú dôkazom neuveriteľnej odvahy a sily. Aj keď je cesta k slobode dlhá a ťažká, každá žena, ktorá sa rozhodne zmeniť svoj život, je hrdinkou.

Azylové domy hrajú kľúčovú rolu v ich príbehoch, poskytujú bezpečný prístav a pomáhajú im znovu objaviť svoju hodnotu a silu. Každý krok k slobode je malým víťazstvom nad násilím a dôkazom, že láska a rešpekt môžu zvíťaziť.