Rozporuplné je aj tvrdenie o pravdivosti výpovedí. Ako možno považovať za vierohodnú výpoveď svedka, ktorý opakovane vypovedá dovtedy, až kým jeho výpoveď nesedí so všetkým, čo od neho policajti vyžadujú. Výpoveď má byť spontánna práve preto, aby sám svedok popísal, čo k skutku vie uviesť. V žiadnom prípade výsluch nemôže prebiehať spôsobom, že policajt inštruuje svedka o čom má alebo nemá vypovedať, ako sa to kladie za vinu čurillovcom.

Daniel Lipšic v pozícii prokurátora tvrdí, že takýto postup, ktorý mimochodom Trestný poriadok ani iný právny predpis nepozná, je oveľa správnejší, ako spisovanie úradných záznamov alebo robenie si poznámok. Treba pripomenúť, že policajt alebo prokurátor ako štátny orgán, môže v zmysle Ústavy SR konať iba to, čo mu zákon ustanoví.

Nemôže si teda sám dotvárať pravidlá a nové postupy, aké zákon neobsahuje. Takýto postup je skutočne nezákonný, a vyslovene popísaný v skutkovej podstate trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. A to buď v podobe vykonávania právomoci verejného činiteľa spôsobom odporujúcim zákonu (základné zásady Trestného poriadku), alebo prekročením svojej právomoci (konaním, ktoré zákon nepozná).

Lipšic neodkázal na zákon

Ani Lipšic ako prokurátor pritom nepoukázal na konkrétne zákonné ustanovenia, podľa ktorých je takýto postup v poriadku, hoci v iných prípadoch tak bežne robil. Je tomu tak preto, že neexistujú. A preto v právnej rovine nemožno agrumentovať o zákonnosti a prípustnosti celého postupu, ostáva teda iba rovina emočná, určená pre verejnosť. Zameraná na právne nepodstatný naratív o tom, že ide o správny postup iba z dôvodu, že sa týka našich správnych policajtov a prokurátorov stíhajúcich zlých ľudí z druhej strany.

Právne nepodstatné argumenty pokračujú vo forme výpočtu úspechov prokurátora Šúreka, ktoré ale nemajú s obvinením nič spoločné. Jedine, ak by sa ukázalo, že aj v iných konaniach postupoval rovnako nezákonne.

Minulé úspechy neospravedlňujú súčasné nezákonné konanie.

Pomerne úsmevne pôsobí Lipšicov argument o tom, že Šúrek má byť stíhaný za odhaľovanie reálnej trestnej činnosti. Opäť treba pripomenúť, že prokurátor nie je stíhaný za svoju prácu, ale za to, že v nej konal v rozpore so zákonom s cieľom priťažiť iným osobám.

Odhaľovanie trestnej činnosti je v poriadku iba za predpokladu, že je v rámci zákonných noriem. Všetko ostatné má zničujúci účinok nielen z hľadiska trestnej zodpovednosti kompetentných, ale aj hľadiska možného zbavenia viny páchateľov pre nedodržanie procesných postupov.  

Európsky súd pravidelne spochybňuje podobné postupy

Nezákonný postup prokurátora Šúreka opísaný v obvinení, obhajuje Daniel Lipšic aj tým, že doteraz takýto prístup nikto nespochybnil. Ťažko možno spochybniť postup, o ktorom nikto nemá vedomosť. Aj v prípade čurillovcov mal celý technický spis ostať utajený a obhajoba sa mala dozvedieť až o finálnej verzii výpovedi kajúcnika. Nie však o celom nezákonnom postupe, ktorý jej predchádzal.

Je samozrejmé, že ak na nezákonnostiach spolupracuje prokurátor ako orgán dozoru, a tento postup je pred obhajcom a obvineným utajený, skutočne nie je nikto, kto by ho namietal. Ale nie je pravda, aby obdobné nelegálne praktiky neboli namietané v prípadoch hrubokrkej mafie. Aj v týchto prípadoch obhajoba poukazovala na krivenie spravodlivosti, ale nebolo to tak mediálne príťažlivé, ako stíhania politikov či vysokopostavených policajtov.

Európsky súd pre ľudské práva v posledných rokoch vo svojich rozhodnutiach konštatoval viaceré závažné porušenia zákona zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a týkalo sa to práve prípadov zločineckých skupín.

Rozhodnutia ako Adamčo vs Slovenská republika, alebo Vasaráb a Paulus vs Slovenská republika síce prišli až po dlhých rokoch, ale poukazujú na krivenie spravodlivosti zo strany prokuratúry okrem iného aj tým, že vrahovi poskytla výmenou za svedectvo imunitu pred trestným stíhaním.

Rozhodnutia Európskeho súdu potom majú za následok oprávnenie využiť mimoriadny opravný prostriedok zo strany odsúdených, pretože bolo porušené ich právo na spravodlivý proces či obhajobu. Ak sa preukáže, že ide o závažný zásah, ktorý mohol ovplyvniť celé trestné stíhanie, môže dôjsť až k oslobodeniu už odsúdených osôb.

Možný dopad na odsúdené osoby

Tento scenár je pritom pravdepodobný aj pri Lipšicovom vyhlásení. Ak totiž ako prokurátor priznáva, že takto nelegálne prokuratúra bežne konala pri mafiánskych skupinách, ich advokáti museli svojich odsúdených klientov potešiť. V prípade splnenia zákonných náležitostí by totiž mohli podať mimoriadne opravné prostriedky, ktorými by mohli odsúdenie zvrátiť.

Napríklad dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo, ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo. Medzi dovolacie dôvody patrí aj zásadné porušenie práva na obhajobu, ktorého sa mal podľa obvinenia dopustiť prokurátor Šúrek.

Pri obnove konania zase možno hovoriť, ak páchateľ disponuje rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva konštatujúcim porušenie jeho základných práv, ako napríklad právo na obhajobu.

Okrem toho sa obnova konania povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine. Ako napríklad účelové výpovede svedkov a skryté nezákonné spisy, ktoré k nim viedli.

Bolo by zaujímavé sledovať, v akých konkrétnych konaniach podľa prokurátora Lipšica dochádzalo k rovnakému postupu, z akého je obvinený prokurátor Šúrek. Pretože ak prezradí konkrétne prípady, je viac než isté, že obhajoba to využije vo svoj prospech. Práve s poukazom na extrémne krivenie zákona.

Ak konkrétne prípady neprezradí, možno sa iba domnievať, že ide o Lipšicov výmysel s cieľom podporiť kolegu a presvedčiť verejnosť o správnosti jeho konania aj za cenu porušenia zákona.

Obe možnosti sú pre osobu v pozícii prokurátora neprípustné. Bolo by ale vhodné, aby verejnosť vedela, ktorá možnosť je pravdivá.