Zrazilo ho auto, napadli psy. Slovenský ultramaratónec Jozef Rajchl prebehol naprieč USA

Jozef Rajchl počas ultramaratónu v USA (na poslednej spolu s Ľubošom Kršiakom). Foto: archív Jozefa Rajchla

Koľko kilometrov denne ste prebehli a ako ste to mali porozdeľované?

Deň pozostával približne z dvoch maratónov, začínalo sa rozbehom na prvej štvorke, pokračovalo sa približne desiatkovým tempom. Do toho prišli nejaké prestávky – či to bola polícia alebo nejaké incidenty s domácimi. Takže bol to vlastne jeden maratón doobeda, následne dvojhodinová prestávka a potom druhý maratón.

Základom regenerácie je spánok, koľko hodín denne sa vám podarilo naspať?

Mali sme so sebou zapožičaný „camper van“, tak sme si dopriali ten spánok približne niekde na úrovni okolo siedmich až ôsmich hodín. Ostatný čas som venoval nejakej aktívnej regenerácii, či už to bol strečing alebo zariaďovanie vecí okolo. Pomáhal som Ľubošovi s nákupmi, aby sme mali zásoby, a aby sme mali vybudované také to kemperské zázemie.

Aj rekreační bežci vedia, že s plným bruchom sa behá ťažko, takže ako ste riešili stravu?

Klobásky som si musel odpustiť, ale nahradil som ich domácimi „jerky“ [sušené mäso, pozn. red.], ktoré sú pri takýchto výkonoch veľmi potrebné, pretože cukry sa spália za hodinu alebo hodinu a pol. Takže museli sme mať aj nejaký pevný základ. Potom som si dával proteínový šejk každých dvadsať kilometrov. Medzitým banány, ovocie, müsli. Tekutín som vypil približne osem až desať litrov denne, podľa teploty, ktorá skákala od mínus troch až do 41 stupňov. Čo sa týka obeda, ten základ bol kura z konzervy a ryža s nejakou zeleninou. Večer potom magnézium na uvoľnenie.

Stihli ste si popri športovom výkone aj nejako užiť okolitú krajinu? Tých síl na obzeranie sa určite nebolo nazvyš.

Ako bežci máme práve tú možnosť pozorovať krajinu, prírodu a ľudí oveľa dlhšie ako napríklad cyklisti alebo z auta. Takže vidíme, ako tí ľudia žijú. Pri takýchto projektoch si môže človek dovoliť aj nejakých tých päť, desať minút stratiť na kus reči s domácimi, aby sa porozprával, aby sa oni vyrozprávali, čo ich trápi a ako žijú. Môžem to teda porovnávať s ostatnými kontinentami. Je to dobré v tom, že ste v priamom kontakte s tými ľuďmi. Viete ich osloviť priamo.

Čo vás na USA zaujalo najviac?

Tá príroda je šokujúca, nádherná, rozmanitá. Od pohorí až po púšte. Boli to neuveriteľne obrovské polia. Prekvapilo ma rozloženie obyvateľstva – prvá polovička na západe bola veľmi ľahko osídlená, tá druhá intenzívnejšie. Prekvapila ma premávka. Bežali sme v plnej premávke v protismere, kde naozaj išlo aj o život. Bol som prekvapený, že som musel bojovať so psami, ktoré ma dvanásťkrát atakovali. Museli sme sa brániť. Prekvapil ma prístup polície a podobných zložiek. Bol ohromujúci, podporný, ochranný, takže to som bol veľmi rád. Žiaľ, boli aj incidenty s domácimi, ktorí si strážil svoje územie. Bolo tam vyhrážanie sa a podobné veci. Ak by som to celkovo porovnal s posledným behom v Austrálii, tak to prekvapenie bolo skôr zo strany tých ľudí. A čo sa týka zvierat, tak to bolo teraz bezpečnejšie.

Mali ste niekedy chuť to vzdať?

Vzdať nie, ale mal som krízu, ktorá mi naznačovala, že by to mohlo trvať oveľa dlhšie, ako sme si stanovili, takže to boli ťažké chvíle. Vtedy som si povedal, že sa vyspím a ten spánok mi naozaj pomohol, aby som sa upokojil, stíšil dýchanie a znovu sa naštartoval.

Iba zopár kilometrov pred cieľom vás zrazilo auto. Vtedy nehrozilo, že odstúpite? Už ste boli tak blízko, že ste jednoducho chceli za každú cenu dôjsť do cieľa?

Ako ste povedali, predposledný deň ma zrazilo auto. Našťastie bola polícia blízko, aby to mohla riešiť a poskytnúť mi pomoc. Takisto aj sanitka. Vyhodnotili sme, že to nebudeme riešiť právnou cestou. Nechal som sa ošetriť a pokračoval som ďalej s tým, že už to musím nejak dokončiť. Motivácia dokončiť beh cez tento kontinent bola naozaj obrovská. Ak by som išiel do nemocnice, tak viem, že by som sa zosypal celý. Nebolo to ľahké, človek bol v šoku ešte niekoľko hodín potom. Keď som ležal na vozovke, mal som čo robiť, aby som sa uhol aj ostatným autám. Som rád, že sme zostali na priamke splnenia cieľa.

Prečo ste sa vlastne rozhodli bežať naprieč Spojenými štátmi americkými?

Kto pozná naše projekty, vie, že to robíme pre zviditeľnenie Parkinsonovej choroby, pre podporu nadácie Michael J. Fox Foundation, ktorej cieľom je výskum jej liečby. Aj na Slovensku máme veľa ľudí, ktorí trpia neurologickými ochoreniami, či už je to Parkinson alebo ALS [amyotrofická laterálna skleróza, pozn. red.]. Sú to ochorenia, ktoré postihujú nielen toho pacienta či pacientku, ale aj rodiny, ktoré sa snažia pomôcť a podporovať tohto človeka. Naša mamička pred piatimi rokmi umrela s touto chorobou, ale vďaka podpore a vlastne aj zariadeniu, kde potom bola, viem, že s tými ľuďmi o tom treba hovoriť. Podporovať komunity, ktoré sa starajú o týchto ľudí.

Aké máte ďalšie plány?

Trochu si oddýchnuť. Venovať sa domácim projektom – či už je to pomoc pri organizovaní slovenských trailových podujatí, ktoré sú tu už stabilné, pomôcť trošku kamarátom. Venovať sa deťom, ktoré si to zaslúžia, keďže teraz boli viac času bezo mňa. A potom uvidíme. Sny, samozrejme, sú. Madagaskar, India, alebo prebehnutie z Aljašky po Ohňovú zem.

Vaše výkony sú naozaj extrémne, odporúčali by ste ľuďom vydať sa po nejakej takejto ceste?

Myslím si, že človek na tých cestách hľadá hlavne sám seba. Svoje miesto, kam na zemeguli alebo vo vesmíre patrí. Je to aj o tom posúvať sa a porovnávať sa so sebou. Preto sú veľmi obľúbené púte, napríklad do Compostely. Nie je to len o meditácii, ale je to o hľadaní rovnováhy. Veľmi to pomáha aj pri každodennom živote – trebárs v práci. Beh ako taký určite odporúčam, pretože to človeka naštartuje nielen psychicky, ale aj telesná stránka sa vybalansuje do takej rovnováhy, že človek zvláda aj náročnejšie projekty, ktoré si dá.

V tomto kontexte mi ešte napadlo, že keď beháte po cestách, nemáte problémy s chrbtom alebo kĺbmi, ktoré pri cestných behoch najviac dostávajú zabrať?

Hovorí sa, že športom k trvalej invalidite. Túto floskulu počúvam od malička, keď som začínal s gymnastikou. Samozrejme, ak sa to preženie alebo ak sa stane úraz… Naši starí a prastarí rodičia pracovali na poliach, mali ruky ako lopaty, chrbty takisto. Robili celý život, hýbali sa. Moja babka v deväťdesiatke v Šuriankach nosila na povalu celé vrecia so zbožím. Takže, keď človek sa hýbe, stále pracuje s tými kĺbmi a tým aparátom, tak mu to pomáha. Sú štúdie, ktoré dokazujú, že čím sa viac hýbeme, tak ten aparát práve tomu funguje. Ak ho prestaneme používať, tak ochabuje, takže šport nám dáva náhradu tej fyzickej práce, ak to, samozrejme, dávkujeme postupne. Aj tie ultrabehy alebo pochody ako Trnavská stovka odporúčam každému. Netreba to hneď behať, ale začať chôdzou a postupne sa posúvať. Dá sa to.

Ako vyzeral váš tréning na tento beh cez Spojené štáty americké? Určite sa to nedá natrénovať za týždeň, mesiac a asi ani za rok…

Ono sú to postupné prípravy a ak vieme, že nájdeme nejaké financie alebo ideme minimálne pol roka pred takýmto projektom do nejakého úveru, tak sa tá príprava zintenzívni popri práci. Ja robím dvanástky a dvadsaťštvorky, takže cestou do práce a z práce sú to, postupnými dávkami, nejaké dvadsiatky, päťdesiatky. Začína sa vždy od dvoch, troch, štyroch dní týždenne. Potom je to už každý deň. Ďalej je to najmä spánková deprivácia, kedy sa treba natrénovať aj na nedostatok spánku.

Ako často beháte počas roka?

Záleží na tom, či už je to tá intenzívna polročná príprava. Vtedy päť až sedemkrát do týždňa, ale takto behávam priemerne štyrikrát do týždňa. Takže nie je to každý deň.

Aj vo vašom zamestnaní musia mať pochopenie pre takýto koníček, tolerujú vám to? Kde vlastne pracujete?

Zatiaľ to tolerujú, musím sa im poďakovať. Pracujem s tímom vo Viedni. Dá sa povedať, že v takom otvorenom projekte pre ľudí s psychiatrickými poruchami rôzneho stupňa, rôzneho zaradenia. Je to také otvorené chránené bývanie, kde máme mladých, dospelých, ktorí hľadajú, orientujú sa vo svojej diagnóze. Snažíme sa ich resocializovať, vrátiť do toho a stabilizovať v tom prostredí, v ktorom sú. Je to náročné, či už sú to samovraždy alebo schizofrénia. Takže aj z tohto pohľadu potrebujem nájsť ten balans a beh mi veľmi pomáha. V tíme, v ktorom pracujem, som špeciálny pedagóg a viem, že, keď mi umožnia túto aktivitu, tak im to viem potom vrátiť nejakou inou formou.