Začali minimalisticky, zatiaľ dodali len zopár najnutnejších údajov (prevažne neobsahových). Ak slovenská strana požiada o dodatočné informácie, preskúmajú to. A rozhodnú, v akom rozsahu odkryjú ďalšie dáta o histórii a politickom profile útočníka. Alebo o jeho politických a mediálnych vychovávateľoch.

Asi netreba dodávať, že slovenská prokuratúra ťahá za kratší koniec lana. Je možné, že americké úrady, prípadne americké súkromné firmy vedia o profile útočníka a o jeho kontaktoch viac, ako slovenskí vyšetrovatelia. A zrejme to tak aj ostane.

Problémy so zakrývaním stôp po útočníkovi nie sú nové. Korene majú už v máji, pár hodín po atentáte. Zistilo sa, že ktosi (predpokladalo sa, že manželka) vymazala kompletne celú históriu útočníka na sociálnych sieťach a vo vyhľadávači Google. Polícia zo zaisteného počítača a mobilu nemohla rekonštruovať potrebné dáta.

Krátko nato sa ukázalo, že online stopy po útočníkovi a jeho kontaktoch nevymazala manželka. Zakročil Facebook. A Google. Dáta okamžite, len pár hodín po atentáte a pár minút po potvrdení identity strelca, zablokovali. A následne odstránili. Boli nedostupné aj pre médiá, aj pre vyšetrovateľov.

Rýchlosť, akou Facebook zmazal stopy po útočníkovi, bola zarážajúca. Meta predsa nemá na Slovensku regionálne kancelárie a editorov. Spoliehať sa musí na „podnety“ z radov miestnych progresívnych aktivistov, s ktorými spolupracuje.

Vyšetrovateľov by malo zaujímať, kto a na základe akých podnetov zariaďoval, aby sa všetky verejne dostupné stopy po strelcovi rýchlo odstránili zo sociálnej siete. Samozrejme, odpoveď sa zrejme nedozvedia. Facebook ani americké úrady nemajú nijaký záujem na tom, aby odkrývali identitu slovenských aktivistov, ktorí dohliadajú na „online bezpečnosť“.

Alebo na zakrývanie politického profilu útočníka, ktorý sa rozhodol odstrániť predsedu vlády…

Dôvody tohto zakrývania stôp – a minimalizmu amerických úradov pri ich odkrývaní pre potreby vyšetrovateľov – môžu byť čisto politické.

Z doterajšieho vyšetrovania atentátu vieme, že predpoklady o organizovanom útoku sa nepotvrdili (aspoň zatiaľ). Strelec podľa dostupných informácií konal sám.

V takýchto prípadoch sa vyšetrovanie zvykne zamerať na preskúmanie motívu. Konkrétne politického motívu, keďže útok mal viesť k odstráneniu premiéra a jeho vlády.

Z kontextu pomerne jasne vyplýva, že útočník sa mohol zradikalizovať pod tlakom protivládnej hystérie a nenávisti, ktorú šírili aktivistické médiá a politická opozícia. Pričom najradikálnejšie boli po prehre Ivana Korčoka v druhom kole prezidentských volieb progresívne médiá a strany ako Demokrati alebo PS... Lenže – pri vyšetrovaní nie je podstatný kontext, podstatné sú dôkazy.

Práve o dôkazy o politickom profile a politických motívoch strelca sa zrejme vedie hra medzi generálnou prokuratúrou a jej nie veľmi zhovorčivými americkými partnermi.

Na prokuratúre sa pracuje aj s verziou, že útočník mohol dlhšie a pomerne aktívne komunikovať s konkrétnymi novinármi, aktivistami a dokonca aj politikmi. Údajne existuje niekoľko screenshotov, ktoré preukazujú čulú aktivitu útočníka v online prostredí a jeho zradikalizovanie.

Kľúč k dátam o sociálnom, mediálnom a politickom pozadí strelca majú v rukách platformy Facebook a Google (ktoré dáta rýchlo vymazali) a americké justičné orgány, ktoré sú partnerom pre slovenskú generálnu prokuratúru.

Tri mesiace od začiatku vyšetrovania atentátu sú dostatočne dlhý čas na to, aby sa indície o zradikalizovaní strelca v mediálnom a opozičnom prostredí buď potvrdili, alebo vylúčili (preukázaním iného motívu).

Keďže sprístupnenie citlivých obsahových dát – tých dát, ktoré boli rýchlo preventívne odstránené – stále viazne, môžeme predpokladať, že podozrenia o mediálne a politicky živenej radikalizácii útočníka stoja na reálnom základe. Pričom niektoré z „obsahových údajov“ by mohli byť príliš delikátne a výbušné na to, aby sa rýchlo odhalili.

Hra na skrývačku ukazuje – aj keď nepriamo – veľa. Pričom platí, že táto hra má otvorený koniec. Nikto nevie, akými obsahovými dátami či ich zálohami môže časom disponovať druhá strana.

Alebo tretia.

2. Riekanky o Nord Streame

Na fronte informačnej vojny je opäť živo. Trojica vplyvných nemeckých médií informovala, že Nemecko pokročilo vo vyšetrovaní sabotáže proti európskej (nemecko-ruskej) infraštruktúre Nord Stream. Vydalo zatykač na ukrajinského potápača Volodymyra Z.

Pre Nemcov je kauza Nord Stream mimoriadne citlivá. Na jednej strane išlo o útok na životne dôležitú nemeckú (európsku) plynovú tepnu, čo nemohlo ostať bez medzinárodného vyšetrovania a odpovede.

Na druhej strane Nemci riskovali, že príliš odvážne vyšetrovanie by ich mohlo dostať do konfliktu so spojencami. S Ukrajinou, ktorú kŕmia miliardami eur. Alebo so Spojenými štátmi, pre ktoré je Nemecko stále niečo ako protektorát (Američania tam majú jadrové základne a desiatky tisíc vojakov).

Nemci si podľa všetkého nakoniec vystačili so závermi, že za útokom sú ukrajinskí civilisti.

Krátko po nemeckých médiách sa ozvali aj tie americké. Wall Street Journal priniesol zvláštny článok postavený na utajených (anonymných) zdrojoch z Ukrajiny, ktorý hlása, že útoky na Nord Stream schválil a následne aj odvolal ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. A vykonala ho vraj partia dobrovoľníkov financovaná podnikateľmi.

Pointou článku Wall Street Journal je tvrdenie, že americká CIA je v tejto veci čistá. Od holandskej vojenskej rozviedky vedela o plánoch na útok, no odmietla ich a následne žiadala Zelenského, aby do toho nešiel. Zelenskyj vraj poslúchol.

Akciu potom aj bez súhlasu ukrajinského vedenia vykonali ľudia vtedajšieho hlavného veliteľa armády Valerija Zalužného – dobrovoľníci a civilní potápači.

Nešlo vraj o akciu nijakých (a už vôbec nie západných) tajných služieb. „Celá vec sa zrodila z noci plnej pitia a železného odhodlania hŕstky ľudí,“ cituje americký denník ukrajinského dôstojníka.

„Zistenia“ tohto druhu môžeme pokojne zaradiť medzi informačný šum. Alebo medzi riekanky, ktoré majú presvedčiť verejnosť, že za útokom nebol štátny terorizmus namierený na európsku infraštruktúru, ale len partia nadšencov a generál, ktorý už nie je v aktívnej vojenskej službe.

Ukrajina tvrdenia amerických médií dôrazne odmietla. A čiastočne jej môžeme veriť. Na vykonaní útoku sa mohli podieľať aj ukrajinskí dobrovoľníci, no podstatný je objednávateľ, ktorý zabezpečil plánovanie a krytie.

Akcie tohto druhu si vyžadujú prieskum terénu, plánovanie, nasadenie efektívnych podmorských výbušnín a hlavne zabezpečenie krytia. Oblasť predsa pravidelne monitorujú bezpečnostné služby krajín NATO – a z druhej strany Rusi. Legenda o podnapitých plánovačoch a ukrajinských dobrovoľníkoch je komická.

Ruské médiá vinili zo zodpovednosti za útok bezpečnostné služby Spojených štátov alebo ich spojenca – Británie. A možno neboli ďaleko od pravdy.

Rusi dostali vážne varovanie krátko pred ich útokom na Ukrajinu. Americký prezident si na 7. februára 2022 zavolal do Bieleho domu nemeckého kancelára Olafa Scholza. Po rokovaní poslal ultimatívny odkaz: ak Rusko vojensky napadne Ukrajinu, „nebude nijaký Nord Stream 2, my ho ukončíme… Ubezpečujem vás, že to dokážeme spraviť“.

Rusko výhražné slová Joea Bidena ignorovalo a 22. februára 2022 priamo vstúpilo do vojny na Ukrajine (ktorá trvala od roku 2014). Západ bol pobúrený.

V septembri toho istého roku boli výbuchmi poškodené dva plynovody, nemecko-ruský Nord Stream 1 a ruský Nord Stream 2. Európska infraštruktúra, ktorá umožňovala obísť Ukrajinu a prepravovať ruský plyn do EÚ priamo, bola vyradená z hry. Vybuchla.

Varovanie Bidena zo 7. februára 2022 sa naplnilo.

Polemiky, či boli vykonávateľmi zadania obetaví ukrajinskí dobrovoľníci alebo tím rebela Zalužného, necháme na trollie farmy. A na ich majiteľov. Sú to táraniny, ktoré majú prevalcovať informačný priestor stopami, čo nie sú ani trochu relevantné.

3. Ukrajinci v Rusku

Vojna na Ukrajine sa dostala do veľmi zvláštnej kapitoly, s ktorou sa pôvodne veľmi nerátalo. Ukrajinci obsadili malú časť ruského územia v Kurskej oblasti. Stavajú si opevnenia. Západ sa tvári, že netuší, o čo ide.

Čisto vojensky je výpad Ukrajincov ťažko pochopiteľný alebo absurdný. Kontrolujú zopár dedín, presnejšie osád s desiatkami až stovkami ruských obyvateľov. Ide pritom o územia, ktoré Ukrajina nedokáže dlhodobo okupovať či spravovať. Predstavuje to zbytočné vojenské, finančné a administratívne náklady pre Ukrajinu.

Treba však uznať, že politicky môže byť iniciatíva Ukrajiny úspešná. Aspoň čiastočne.

Na frontovej línii na Donbase Ukrajina už dlhšie prehráva. Rusi postupujú, šance Ukrajincov na prielom a prevzatie bojovej iniciatívy sú už rok mizerné. Ak by sa v tejto situácii začali akékoľvek rokovania o utlmení konfliktu, Ukrajina by nemala na ruke nijaké silné karty. Ak by tlačila na ústupky Rusov (povedzme pri Charkove), nemala by čo ponúknuť ako protihodnotu.

Výpadom na ruské územie sa to čiastočne zmenilo. Ukrajine sa podarilo dokázať, že vie vojensky ohroziť Rusko, respektíve slabo strážené pohraničné oblasti na juhu Ruska. Ak aj Rusi vyženú ukrajinské sily z Kurskej oblasti (čo je len otázka času), Ukrajinci môžu útok kedykoľvek zopakovať na inom mieste. Hranica Ukrajiny s Ruskom je dlhá stovky kilometrov.

Ukrajina vie svojim silám poskytnúť podporu zo svojho územia pred Donbasom, ktoré Rusi nevedia účinne kontrolovať.

Po auguste môžu Ukrajinci – čisto hypoteticky – vyjednávať s Ruskom aspoň na vojenskej úrovni. Napríklad: ak nepustíte zo zovretia Charkov, útoky na ruské územie budú pokračovať.

Môžeme predpokladať, že Ukrajincom ide o dva možné ciele. Prvým je už spomínaná možnosť robiť aspoň čiastočné vojenské dohody a pozičné hry s Ruskom. Kresliť červené čiary na bojisku a za ním.

Druhým by mohla byť snaha dotlačiť Rusov k tomu, aby masívne posilnili pohraničné oblasti. Teda aby tam nasadili ťažkú vojenskú techniku a desiatky tisíc vojakov, ktorí by potom mohli chýbať na Donbase.

Ukrajinci (alebo ich spojenci) to nepremysleli zle. Ak je starý front neudržateľný, treba otvoriť nový. A demonštrovať silu.

Je však silne otázne, či tieto dobrodružné pokusy povedú k želaným cieľom, alebo ostanú len v rovine infovojny a propagandy. Proti Ukrajine hrá hneď niekoľko silných faktorov.

Po prvé, Rusi majú viac bojových záloh ako Ukrajinci. Zvyšovanie banku skôr či neskôr vyhrajú. A ak budú Ukrajinci príliš aktívni na ruskom území (čo by si vyžiadalo preskupenie tisícov vojakov), môžu riskovať kolaps ukrajinskej obrany na Donbase.

Po druhé, z histórie vieme, že Rusko zvykne v konfliktoch využívať veľkosť a hĺbku svojho územia na taktické ustupovanie – a vyčerpávanie síl nepriateľa. Ak by Ukrajinci postupovali príliš hlboko, riskovali by masívne straty. A bez akejkoľvek vojenskej pointy. A ak sa nepohnú a zakopú, Rusi sa až tak ponáhľať nemusia.

Po tretie, pre Rusko ako jadrovú veľmoc je zrejme neprijateľné, aby vyjednávalo s vysilenou Ukrajinou o svojom štátnom území. Alebo aby tolerovalo opakované nasadenie západných zbraní na území Ruskej federácie. Pohraničné incidenty bude zrejme riešiť výlučne vojensky, bez kompromisov a s ničivou odvetou. Otázne je len to, či sa poponáhľa, alebo si počká na chyby súpera.

Zatiaľ to vyzerá tak, že Rusko pokojne dopraje Ukrajincom a Kamale Harrisovej päť minút slávy kdesi v kurských lesoch. Možno aj desať. Výmenou za vyčerpávanie ukrajinských síl a za ďalšie vojenské zisky Ruska na ukrajinskom fronte.

4. Komisár verzus Elon Musk

V prehľade ešte krátko spomenieme čudný list eurokomisára Thierryho Bretona majiteľovi siete X Elonovi Muskovi.

Komisár Breton názorne ukázal, ako tupo a fanaticky „uvažujú“ úradnícke hlavy v Bruseli. Eurokomisára znepokojilo, že Musk mal naživo debatovať s Donaldom Trumpom. Listom ho varoval, že ak sa na sieti X objaví „škodlivý obsah“, komisár zakročí a nevylučuje ani dočasné opatrenia. To sú tie, ktoré Únii umožňujú dočasne blokovať sociálne platformy v EÚ.

Znie to šialene, ale Breton sa rozhodol chrániť Európanov pred slobodou. Konkrétne pred slobodou slova. Potom pred poznaním. Konkrétne pred poznaním postojov jedného z kandidátov v amerických prezidentských voľbách (toho, ktorého progresívni súdruhovia zakazujú). A nakoniec pred voľnou súťažou.

To všetko sa dnes v úradoch EÚ vníma ako hrozba. „Diskusia“ je prípustná len vtedy, ak v nej vystupujú poslušné progresívne kádre. Alebo ich plachí prisluhovači, ktorí si – nevedno prečo – hovoria moderní konzervatívci.

List komisára Bretona je vlastne smutnou správou o stave Únie.

Kedysi mala byť EÚ baštou slobody, práv, vlády zákona, voľného obchodu, mierovej spolupráce a rešpektu k názorovej pluralite a voľnej súťaži. Firemnej aj politickej.

Dnes je z úradov EÚ zatuchnutý brloh progresívnych manipulátorov, cenzorov, majstrov obchodných sankcií, vojnových jastrabov a uniformistov, ktorí neznesú iný ako svoj názor.

Dobrou správou je, že to, čo dnes nacvičujú „pokrokové kádre“ EÚ, nemôže prežiť. To už môže len vyhniť.