Anka Žitná Lučaiová

Začínala som ako novinársky elév v roku 1996 v košickom denníku Korzo. Môj vtedajší šéfredaktor Vladimír Špinner ma po pár mesiacoch pustil na témy týkajúce sa kriminality. Mala som vtedy 23 rokov, vážila asi 50 kíl a nemala žiadny pud sebazáchovy.

Moja kolegyňa, fotografka Veronika Janušková, s ktorou sme väčšinou tieto situácie zažívali, bola drobné žieňa s ťažkou fotobrašnou. To len na ilustráciu, ako to asi vyzeralo, keď na miesto činu, neraz niekde uprostred lesa a v noci, prišli dve útle baby.

Ja som vtedy deti nemala, nemala som sa o koho báť. O to viac som obdivovala Veroniku, ktorá už mala svoju rodinu. A nielen Veroniku, ale aj ďalšie kolegyne a kolegov, ktorí pri svojej práci vystavovali reálnemu riziku svojich životných partnerov a deti.

Nebolo dňa či noci, aby hrubokrká mafia nezanechávala stopy po vystrájaní. Strieľačky na uliciach, výbuchy v podnikoch aj na verejných priestranstvách, nálože v autách, mŕtvoly – zohavené, dobité, spálené – a potom pohodené popri ceste, výpalníci a vystrašení podnikatelia, ktorí ak chceli prežiť a nechceli, aby im uniesli deti, museli platiť. Často platili až do momentu, kým vládali. Potom išli do krachu.