Prečo si nikdy nepozriem film sestier Mistríkových

Začínala som ako novinársky elév v roku 1996 v košickom denníku Korzo. Môj vtedajší šéfredaktor Vladimír Špinner ma po pár mesiacoch pustil na témy týkajúce sa kriminality. Mala som vtedy 23 rokov, vážila asi 50 kíl a nemala žiadny pud sebazáchovy.

Moja kolegyňa, fotografka Veronika Janušková, s ktorou sme väčšinou tieto situácie zažívali, bola drobné žieňa s ťažkou fotobrašnou. To len na ilustráciu, ako to asi vyzeralo, keď na miesto činu, neraz niekde uprostred lesa a v noci, prišli dve útle baby.

Ja som vtedy deti nemala, nemala som sa o koho báť. O to viac som obdivovala Veroniku, ktorá už mala svoju rodinu. A nielen Veroniku, ale aj ďalšie kolegyne a kolegov, ktorí pri svojej práci vystavovali reálnemu riziku svojich životných partnerov a deti.

Nebolo dňa či noci, aby hrubokrká mafia nezanechávala stopy po vystrájaní. Strieľačky na uliciach, výbuchy v podnikoch aj na verejných priestranstvách, nálože v autách, mŕtvoly – zohavené, dobité, spálené – a potom pohodené popri ceste, výpalníci a vystrašení podnikatelia, ktorí ak chceli prežiť a nechceli, aby im uniesli deti, museli platiť. Často platili až do momentu, kým vládali. Potom išli do krachu.

Bolo bežné, že uprostred noci sme dostali telefonát od informátora, budili sme kolegyne fotografky, naložili veci do auta a vyrazili do terénu, kde policajti vykopávali obete mafie. Nebol to pekný a voňavý pohľad.

Jeden z tých výjazdov sa mi mimoriadne vryl do pamäti. Bol november, o tretej nad ránom zazvonila doma pevná linka. Mobil som ešte nemala. Hlas v telefóne mi povedal: „ber Veroniku, sadajte do auta a choďte na tieto súradnice“.

Mrholilo, bola hmla, zima. Nad ránom po piatej sme dorazili na dané miesto. Bolo to v lese niekde pod Dubníkom, tma. Nikde nikoho. Zrazu sme zbadali, že sa blížia svetlá auta. Zastavilo pri našej redakčnej škodovke, spustilo sa okienko, vystrčila sa z neho strapatá blonďavá hlava prokurátora a ozval sa pokyn, nech vypadneme, lebo tu sa nič diať nebude. Za autom už mašírovala čata chlapov s lopatami a z vrecák im trčali fľaše tuzemáku.

Nuž sme sa prokurátora opýtali, čo sa bude vykopávať, keď chlapi majú každý po fľaši alkoholu. A zotrvali sme na mieste. Po dvoch hodinách bolo jasno. Z plytkého hrobu vybrali dvoch nebožtíkov. Ten naspodu mal v zadnom vrecku nohavíc peniaze. Na tie časy obrovskú sumu. Samozrejme, odložili ich ako dôkaz. Vyšetrovateľ ich máčal v hypermangáne, snažili sa ich nejako očistiť, ale márna snaha. Mrtvolný pach z nich nešiel odstrániť.

„A vraj, že peniaze nesmrdia. Na, čuchni si k týmto,“ povedal vyšetrovateľ vraždár, keď nám ich dovolil nafotiť.

Najpresnejšie, vecne a faktograficky zachytili túto éru dokumentárne série Mafiáni a Súmrak bossov.

Netreba si tú éru nijako glorifikovať, bolo to krvavé a hnusné obdobie. Mafia ničila životy bežných ľudí. Dodnes si vážim policajtov a prokurátorov, vďaka ktorým skončili mafiáni, ako je aj Černák, za mrežami. Milan Lučanský, Ivan Ševčík, Jožo Mičieta, Peter Šufliarsky, Viera Sokirková – a mnohí ďalší – vtedy nasadzovali svoje životy. Ich rodiny, manželky a deti, boli v ohrození života, kontrola podvozku auta predtým, ako išli odviezť deti, bola dennou rutinou.

Mne sa stalo iba raz, že mi v noci do redakcie prišiel vysokopostavený ctihodný muž povedať, že mám hladké líca, ktoré sa budú dobre rezať britvou a že najbližšie budem aj ja tam, kde sa bude liať betón. Zabalená v koberci. Iní kolegovia schytali rovno nakladačku. Tak sme vtedy fungovali. Také to bolo.

A nám dnes chcú producentky a tvorcovia filmu o Černákovi ukazovať, že to bol v podstate frajer? Veď aký problém? Že po tomto „bossovi“ ostali desiatky brutálne zavraždených obetí a ich pozostalých? Čo tam po nich? Veď on už je resocializovaný, pokojne môže ísť von, medzi ľudí, už si svoje odpykal. Toto je totiž odkaz toho „diela“.

Text vychádza so súhlasom autorky. Hydepark slúži ako priestor na diskusiu a vyjadrenie názorov ľuďom zo štátneho sektora, politiky, akademickej sféry či cirkví a náboženských denominácií. Názory nemusia zodpovedať redakčnej línii Štandardu.