Ale to nikdy nebolo. A keď bolo, tak tvoj vzácny čas právom patril predovšetkým tým najbližším, ktorí obetavo strádali pravidelné odlúčenia vyplývajúce z povahy tvojej práce.
Tvoj odchod v mnohom vystihuje výrok sv. Pavla, ktorý z rímskeho väzenia napísal Timotejovi: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti.“ (2 Tim 4, 7-8)
Michal, dobrý boj si bojoval. Vždy si mal toho cicerónovského ducha, veľa si čítal a v mnohých oblastiach poznania (osobitne v slovenskej historiografii) si mal až encyklopedické znalosti. Napriek tomu si vnímal, že služba vlasti má prioritu pred rozvíjaním intelektuálneho života. Skrze politiku aj občiansky aktivizmus si aj ty získal dnes tak vzácnu milosť poznania, že kresťanský život nie je komfort ale boj. Svätosť je dar, ale dar, ktorý si človek musí aj vybojovať. Nemôže byť spravodlivý ten, kto o spravodlivosť nebojuje a pred nespravodlivosťou si zakrýva oči. A kto bojuje, má aj nepriateľov. A aj bývalých priateľov, ktorí nechcú ďalej bojovať, slovami sv. Pavla, príliš milujú tento svet.
Ale má aj nových, nečakaných priateľov. O tomto všetkom sme spolu zápalisto diskutovali, občas si len spoločne povzdychli.
„Beh som dokončil,“ napísal sv. Pavol tušiac, že jeho dni pod Nerónom sú zrátané. Ako to bolo u Teba? Azda si skôr veril, že bude treba ešte mnoho vykonať, keď choroba pominie. Nemyslím len na legislatívu, ktorá by viac chránila nenarodených, ktorú ste sa aj s Ankou snažili v minulom parlamente napriek všetkým možným ťažkostiam a škaredej antikampani presadiť, alebo pomoc prenasledovaným kresťanom, ktorú si cez svoj úrad organizoval, ale predovšetkým na tvoju manželku Ľudku, ktorá pri Tebe verne stála a vaše tri krásne dcérky. Kto môže celkom rozumieť Božím zámerom?
„Vieru som zachoval,“ napísal sv. Pavol tesne pred smrťou. My dvaja sme sa o viere rozprávali skôr v rovine takpovediac civilizačnej, obaja patríme k tým mužom, ktorých viac zaujíma osud sveta ako kvapkajúci vodovodný kohútik. Kľudne by sme kvôli pohľadu na hviezdy spadli ako Tháles do jamy. Ty by si si len trochu oprášil oblek gentlemana a pokračovali by sme v rozhovore akoby nič. Azda aj preto sme sa spoznali práve v akademickom Spoločenstve Ladislava Hanusa a neskôr spolupracovali pri zakladaní Kolégia Antona Neuwirtha, kde si sa angažoval ako člen správnej rady a ako jediný si tam rozumel slovenským univerzitným reáliám.
Svoju lásku k slovenským kultúrnym dejinám si ale najkrajšie a najviditeľnejšie prejavil cez vzťah k vierozvestcom sv. Cyrilovi a Metodovi. Ich misiu, ako si aj napísal v eseji pre poľský časopis Teologia Polityczna a neskôr vyšla aj vo Verbume, si vnímal ako konštitutívnu pre Slovensko, ktoré leží na križovatke medzi Východom a Západom a ktorého dejiny formovali tak katolícka, ako aj evanjelická tradícia, pričom obe majú vierozvestcov vo veľkej úcte.
Ale ich odkaz si považoval za podstatný aj pre vaše manželstvo (svadobný obrad ste s Ľudkou mali v starobylej jaskynnej kaplnke na Skalke, mimochodom región, z ktorého Ľudka pochádza) a tiež pre svoj život a vašu rodinu – keď si prijal spolu s deťmi gréckokatolícky rítus. Keď sme sa naposledy stretli v júli tohto roku na tábore, kam sme obaja prišli vyzdvihnúť deti, stihol si mi povedať, že si tento krok vnímal aj ako pozvanie pre Ľudku, ktorá vyrastala v evanjelickej viere, ale ktorú tajomne priťahuje práve úcta a vznešenosť gréckokatolíckej starobylej liturgie.
„Už mám pripravený veniec spravodlivosti,“ píše na záver svojho života sv. Pavol Timotejovi. Pavol žil pre Krista a veril, že Kristus jeho vernosť odmení. Iste aj tvoj život, Michal, bol svedectvom tejto nádeje. Nebol si pripútaný k tomuto svetu, veď si sa nenechal ani ťažkou chorobou odvrátiť od toho, čo si pokladal za svoje poslanie, ale mužne si ju znášal.
Ako nás učí naša viera, na tomto svete sme iba cudzincami, pútnikmi do nebeskej vlasti. Ty si už svoju púť zavŕšil. V milosrdnom Bohu a v modlitbe máme nádej, za ktorú aj dnes prosíme, že ty si už tam, kam my ešte len kráčame. Ostáva povedať slovami prof. Piťhu: „Dve veľké slová života – ďakujem a prepáč.“ Iste by každý z nás našiel niečo, čím sme ti krivdili a dnes by sme to urobili inak. Mrzí nás to. A zároveň ďakujeme za dar tvojho života, za všetok čas, keď sa nám pretli cesty. Verím, že sa v nebeskej vlasti raz stretneme. Zbohom priateľu, odpočívaj v pokoji.
Štefan Chrappa: Dobrý chlap bez topánok
Priatelia, bratia, sestry, vážená smútiaca rodina, všetci, ktorí ste Michala milovali.
Chcel by som vám povedať niečo o dobrom chlapovi.
Dobrý chlap, priatelia, to sa len tak nevidí. Michal Považan bol dobrý chlap. Bol niekoľkonásobný dobrý chlap.
Dobrý? Nie je to málo? Nie je to len na trojku?
Nie! Dobrý je na jednotku!
Dobrý chlap je fenomén, lebo dobrý chlap rozširuje dobro. Michal bol dobrý chlap, Michal rozširoval dobro.
Nebol to naivný rojko, ktorý chcel vybudovať raj na zemi.
On bol ten múdry a odvážny muž, ktorý svoje dary využil na to, aby peklo nezískavalo na sile.
To je úloha dobrého chlapa, Božieho bojovníka a Michal toto povolanie napĺňal.
Vraví sa, že bolesť sa tiahne k veľkým ľuďom rovnako ako sa búrkové mračná sťahujú k vysokým štítom hôr.
Áno, Michal, aj k tebe táto bolesť prišla ako búrkové mračno. Aj ty si si veľa vytrpel. Svoju bolesť si znášal v tichosti, rovnako ako vrchy veľhôr, keď okolo nich zúri búrka a revú víchre.
Veď len málokto vedel o tom, aký ťažký zápas zvádzaš.
Čo je ľudský život? Básnik hovorí, aby sme v tichosti sledovali hladinu mora pri zapadajúcom slnku. Aby sme striehli na rybku, ktorá vyskočí z vody, zatrbliece sa, odrazí lúče slnka, ožiari všetko okolo seba a opäť splynie s vlnami.
Ten výskok rybky nad hladinu, to je ľudský život. Človek sa vynorí z Božieho oceánu nekonečna, a jeho úlohou je čo? Zrkadliť Boha vo svete. Stáť vo svetle a šíriť svetlo. Potom sa opäť ponoriť do láskavej Božej náruče, do oceánu Lásky.
Michal bol ten dobrý chlap, ktorý zrkadlil Boha najviac, ako vedel.
Miloval svoju manželku, miloval svoje dcérky, miloval tento dámsky klub, toto „maličké stádo“, ktoré mu Hospodin zveril.
Keď zomrie zlý muž, taktne sa o ňom mlčí. Naopak, keď zomrie dobrý chlap, jeho pamiatka trvá, rozprávajú sa o ňom príbehy.
Raz za mnou prišiel Michal do rozhlasu. Mal oblek, ale bol bosý, jednoducho bez topánok. Vrátnici, ktorí inak nemajú v úcte nikoho, sa ma pýtali: Kto to je?
Povedal som im, že to je jeden z najmúdrejších ľudí, ktorý sa pohybujú v slovenskej politike.
Vrátnici na to: „Vyzerá ako dobrý chlap. A keď nemá na topánky, zrejme to bude aj čestný chlap.“ A smiali sa.
Ani nevedeli, akú pravdu povedali!
Pamätáte sa, ako sa doťahovali apoštoli o tom, kto bude sedieť po Božej pravici a ľavici? Ježiš ich uzemnil, že si pýtajú priveľa, že toto im neprináleží...
Tu by som však rád fantazijne doplnil Evanjelium, nemajte mi to za zlé. Mohlo tam pokojne byť: „Vy, chlapci, budete sedieť pri stole pre dobrých chlapov. Pre tých, čo niesli statočne svoj kríž až do samého konca.“
A tam, pri tom stole bude sedieť aj Michal. Bude tam organizovať trebárs modlitebné raňajky.
Michal, budeš tu na Zemi chýbať. No každý z nás, čo sme tu, má s tebou nejaký zážitok, nejakú spomienku. Nesme si ju ako vzácne semiačko a v správnej chvíli ho vyťahujme a zasievajme.
Rozprávajme príbeh o dobrom chlapovi, o statočnom Božom mužovi Michalovi Považanovi, ktorý vytrval kráčať po správnych cestách až do samého konca.
Bráško, odpočívaj v pokoji!
