Bez zraku, no s veľkou vášňou. Veronika sa venuje lukostreľbe a jazdí na koni
Keď mala Veronika tri roky, išla na povinné očkovanie. Už od zaočkovania sa necítila dobre, akoby prebiehal v tele zápal, začala jej opúchať noha.
Keďže na druhý deň bol sviatok a lekáreň bola zatvorená, pri telefonáte na pohotovosť jej rodičom povedali, že k nim nemajú chodiť – majú jej dať doma chladivé obklady.
Dôverovali im – kto by neveril lekárom? Dávali jej lieky na zníženie teploty a obklady, ktoré nepomáhali. Noha ju stále viac a viac bolela, až na ňu prestala chodiť. Po troch dňoch chceli predsa len zájsť za lekármi, no zdalo sa, že zápal ustúpil a Veronika začala opäť chodiť.
Veronika (vľavo) ako 3,5-ročná prišla o zrak Foto: Alica Bajnóciová
O týždeň nato išli na dovolenku do Chorvátska na desať dní. Po návrate si mama všimla, že Veronika narážala do zárubne. Rozsypali sa jej lentilky a ona ich hmatala, nevidela, kde sú.
„Vtedy som sa veľmi zľakla a išli sme k lekárovi. Okamžite si nás nechali v nemocnici v Banskej Bystrici, pretože vyšetrenie na očnom ukázalo, že na jedno oko nevidí vôbec a na druhé prestáva vidieť,“ povedala Štandardu Veronikina mama.
Nasledoval rad vyšetrení. Premiestnili ich do Bratislavy, no nie so všetkými potrebnými vyšetreniami. „Povedali nám, že sa výsledky lumbálnej punkcie [vyšetrenie mozgovomiechového likvoru, pozn. red.] stratili potrubnou poštou, kde bola pravda, sme sa nikdy nedozvedeli,“ spresnila Veronikina mama.
Lumbálna punkcia sa mohla opakovať až po mesiaci, kým sa opäť vytvoril mozgovomiešny mok. Už v tom prvom výsledku mal byť dôležitý ukazovateľ.
Pri druhej punkcii sa zistilo, že má v tele ťažké kovy ako olovo a hliník, ale aj konzervačnú látku, ktorá sa nachádzala v očkovacích vakcínach, no vraj sa už nepoužíva.
Potom sa začal kolobeh návštev lekárov. Snažili sa zastaviť pokračujúce slepnutie. Veronika prestávala vidieť, lebo jej očné nervy boli poškodené. Keď mala 3,5 roka, prestala vidieť úplne.
„Bol to šok a náročné obdobie. Pod vplyvom zdravotníctva sme prišli o dcérin zrak a jej zdravie,“ tvrdí. Bola ešte šanca, že by mohla pomôcť hyperbarická komora, ktorú im vybavila relácia Modré z neba, kde Veronika dýchala, aby sa jej mohli obnoviť zrakové nervy. Avšak bolo nutné absolvovať 40-dňový cyklus bez prerušenia. Deti však mávajú rôzne respiračné ochorenia, a tak zvládli iba tri cykly, no ani jeden nedotiahli do konca.
Počas nakrúcania Modré z neba sa Veronika stretla aj s Karlom Gottom. Foto: Alica Bajnóciová
„Nakoniec sme sa s tým museli naučiť žiť. Veronika bola vždy veľmi tvorivá, ešte ako vidiaca. Ako keby ten zrak z očí prešiel do prstov a začala si nimi kompenzovať hendikep,“ povedala. Začala tvoriť obrázky a koláže ešte ako maličká.
Po čase museli začať riešiť, kam pôjde do školy, pretože vo Zvolene, kde žili, neboli pre Veroniku vhodné podmienky. Mali na výber medzi Levočou a Bratislavou. Nakoniec sa rozhodli pre Bratislavu: „V tom čase sme už začali mať aj manželské problémy. Psychológ nám nevedel pomôcť zvládnuť situáciu, povahové črty nepustili. Každý mal iný názor na to, čo robiť s Veronikou. Nakoniec sme len my dve prišli do Bratislavy. Verili sme, že manžel príde za nami, ale nestalo sa tak,“ uviedla.
Po príchode do Bratislavy
Po príchode do Bratislavy začala chodiť na základnú školu pre nevidiacich na Svrčej. Na keramiku chodila k pani Károvej, akademickej sochárke, ktorá sa jej aj individuálne venovala.
Popritom chodila Veronika na paralympijské tábory, kde si vybrala lukostreľbu, ktorá je pre nevidiacich veľmi špecifická a na Slovensku bola jedinou, ktorá sa jej venovala.
Lukostreľba nie je pre nevidiacich bežný šport. Foto: Alica Bajnóciová
Okrem toho sa zúčastnila aj na súťaži „Radosť tvoriť“ v Českej republike, ktorá je pre slabozrakých a nevidiacich do 19 rokov a je zameraná na tvorbu obrazov a keramiky.
Veronika tam niekoľko rokov po sebe vyhrávala alebo sa umiestňovala na popredných miestach. V roku 2020 získala majstrovský titul Slovenska v lukostreľbe v kategórii nevidiacich.
Následne pokračovala na gymnáziu na Mokrohájskej, kde sa musela začať intenzívnejšie učiť. „Školstvo však nie je dostatočne vybavené pomôckami pre nevidiacich a ich vzdelávanie je náročné,“ vysvetlila. Napriek tomu úspešne dokončila strednú školu.
Školstvo nie je pripravené na hendikepované deti
„Školstvo na Slovensku stále nie je pripravené na hendikepované deti. Pribúdajú deti s rôznymi zdravotnými problémami, čo situáciu ešte zhoršuje. Učitelia nie sú dostatočne pripravení a kvalifikovaní na prácu s takýmito deťmi,“ povedala Veronikina mama.
Pomôcky pre jej dcéru boli veľmi drahé, aj keď štát poskytol určitú pomoc. Matematické programy, počítače, Braillove učebnice – to všetko bolo drahé a náročné získať.
Dokonca až na maturitu získali materiály v Braillovom písme, bez čoho by Veronika maturitu zrejme nezvládla.
Elektronické knihy totiž neboli počas doby štúdia dostupné a klasické učebnice by bolo tiež dobré mať v Braillovom písme. Mnohé veci, ktoré by mali byť v 21. storočí samozrejmosťou, sa až teraz začínajú riešiť.
Napríklad až v poslednom ročníku na strednej škole mala Veronika možnosť si fyzicky ohmatať modely orgánov. Študovala štyri roky o stavbe tela, ale bolo veľmi ťažké vysvetliť nevidiacemu, ako orgány vyzerajú a zistila to až na konci štúdia.
„Na špeciálnych školách by takéto pomôcky mali byť dávno dostupné. Rovnako aj mapy sveta, Európy či Slovenska by mali byť v prístupnom formáte. Keď som bola zúfalá, chcela som vyrobiť mapu, ktorú by si Veronika mohla ohmatať,“ povedala Veronikina mama.
„Ideme riešiť menšiny ako LGBT, ale neriešime menšiny hendikepovaných, či už v školstve alebo v zdravotníctve,“ hovorí rozhorčene. V Bratislave chýbajú pre nevidiacich prístupné chodníky, semafory a šoféri v MHD jazdia veľmi rýchlo. Bojí sa Veroniku pustiť von samu, keďže ľudia sú podľa jej slov niekedy amorálni. Má teda strach, že by jej dcére mohol niekto ublížiť.
Keramike sa venovala od útleho detstva. Foto: Alica Bajnóciová
V rodine Bajnóciových nemali nikoho, kto by bol nevidiaci, takže bolo náročné predstaviť si, ako môže Veronika žiť bez zraku.
„Bola som presvedčená, že jej život sa skončil, ale Veronika mi každý deň dokazuje, že existuje množstvo vecí, ktoré môžu robiť nevidiaci. Veľa som sa pri nej naučila,“ povedala.
Ako malá bola Veronika veľmi ustráchaná, takže všetko robili spolu, dokonca aj vyhadzovanie smetí. „Veľakrát to bolo náročné, nosiť tašky s nákupom v jednej ruke a Veroniku v druhej, za každého počasia. Samozrejme, stalo sa mi aj to, že som ju nechtiac pri rýchlom presúvaní udrela, alebo narazila do steny,“ zaspomínala si.
Veronika pracuje najmä rukami
Veronika je cieľavedomá a húževnatá, vždy skúša, čo sa dá. Najšťastnejšia je, keď môže tvoriť a zapájať sa aj do lukostreľby pre nevidiacich. „Veronika mi ukázala, že existuje mnoho spôsobov, ako sa dá žiť aj bez zraku, a každý deň ma niečomu novému naučí,“ povedala jej mama.
Veronika vyhrala majstrovstvá Slovenska v lukostreľbe pre nevidiacich. Foto: Alica Bajnóciová
Od detstva sa okrem lukostreľby a keramiky venuje ďalším rôznym činnostiam, ako je jazdenie na koni, háčkovanie oblečenia pre psa, výroba kľúčeniek, pletenie vankúšov a obliečok prstami či zapletanie vlasov do ozdobných copov s umelými vlasmi.
Najnovšie sa rozhodla pomáhať ľuďom tým, že svoje zručnosti využije v oblasti masírovania. Na štúdium masérskeho odboru však musí dochádzať až do Levoče, pretože škola v Bratislave ju pre jej hendikep neprijala.
Už ako malá milovala kone, aj napriek tomu, že ich nevidela. Foto: Alica Bajnóciová
Vtipné príbehy nevidiacich
Veronika vždy chcela všetko vyskúšať. „Raz si povedala, že chce letieť, a tak mi skákala z električky,“ spomína jej mama. „Alebo som jej povedala: ‚Poď, čo nevidíš?‘, a ona na to so smiechom: ‚Áno, vidím, mami.‘ Raz som jej vo vlaku nadšene ukazovala krásne stádo koní na poli, a ona s humorom odpovedala: ‚Áno, vidím, mami.‘“
Nevidiaci majú svojský čierny humor a vedia sa zasmiať sami na sebe. Jeden z jej nevidiacich kamarátov rozprával, ako sa raz začal rozprávať so stĺpom alebo s bilbordom na zastávke.
Veronika zase viedla svojho nevidiaceho spolužiaka po škole. Bola presvedčená, že ho vedie na stoličku, ale nakoniec ho posadila do veľkého kvetináča.
V domácnosti s nimi žije aj malý pes Máša. Raz Veronika stála na chodbe, počula šušťanie a zakričala na psa „Zostaň!“ Až neskôr zistila, že kričala na sáčok plný smetí.
Čo na to hovorí Veronika?
„Ľudia sa ma často pýtajú, čo vidím. No niektorí nevidiaci vie rozoznať svetlo a tmu, niektorí len tmu. Ja nevidím nič. Teda ja hovorím, že vidím nič lebo podľa mňa to tma nie je. Je to niečo na úrovni medzi tmou a svetlom a tam je podľa mňa nič,“ povedala Veronika.
Vždy keď má voľnú chvíľu, pletie návleky na vankúše. Foto: Alica Bajnóciová
Veronika uviedla, že ľudí zaujíma to, či a ako vidí sen. „Záleží na tom, ako dlho človek nevidí, a teda čo si pamätá z obdobia, keď videl. Vraj sú aj nevidiaci od narodenia, ktorým sa snívajú len zvuky a to, čo hmatajú. Mne sa sníva aj obraz, aj keď niekedy nerozoznám konkrétneho človeka, ale vnútri viem, kto to je. Ale presne do tváre im väčšinou nevidím. Nemám rada, keď ma niekto ľutuje, lebo nie je na to dôvod. A robia to väčšinou tí, ktorí nevedia, čo robím. A tak im vysvetľujem, čo všetko sa dá robiť aj bez zraku,“ dodáva na záver.
Za kvalitný a plnohodnotný život Veronika vďačí svojej mameFoto: Alica Bajnóciová
Vždy a všade je obklopená zvieratami Foto: Alica Bajnóciová
Úspechy mala aj zo športu aj z umenia Foto: Alica Bajnóciová
Zvieratá prevteľuje aj do keramických sošiek Foto: Alica Bajnóciová
Aj bez zraku dokázala trafiť stred terčaFoto: Alica Bajnóciová
Či je leto a či zima, v prírode je Veronike najlepšieFoto: Alica Bajnóciová