Nevidiaca umelkyňa vyrába známe ceny: Pracujem od nevidím do nevidím, hovorí

Zrak ste stratili ako 26-ročná. Ako sa to stalo?

Asi po desiatich dňoch od pôrodu mi praskla sietnica v jednom oku, následne som absolvovala rôzne operácie v Banskej Bystrici. Žiaľ, ani jeden zákrok nepriniesol pozitívny výsledok. Postupne sa môj zrak zhoršoval a zhruba po roku nastala úplná tma.

Vidieť som prestala vinou cukrovky a nie pre pôrod. Nechcem, aby si niekto myslel, že som sa obetovala pre syna, ktorého som porodila sekciou v Martine. Bol to najkrajší a zároveň najťažší moment v mojom živote. Veľkou oporou mi bol manžel Milan. On a malý Matej ma držali nad vodou.

Ako ste sa s týmto osudom vysporiadali?

Keď nastala tma, bolo to desivé. Myslela som si, že sa život pre mňa skončil a takto nemôžem existovať. Všetko som sa musela učiť robiť po tme, nebolo to jednoduché. Našťastie nebol čas na čierne myšlienky, lebo som sa na materskej dovolenke naplno venovala bábätku.

Manžel mi pomáhal, ako sa dalo. Vytvorila som si svoj vlastný svet. Postupne som sa naučila žiť v novej realite a dnes som už úplne inde.

Určite aj vďaka tomu, že ste sa našli vo výrobe úžitkovej keramiky. Odkedy sa venujete tejto činnosti?

Pôvodne som pracovala ako učiteľka v materskej škole. K hline som sa dostala prostredníctvom jednej rakúskej výtvarníčky. Raz mi dala do rúk kus hliny a povedala, aby som skúsila niečo vytvoriť. Páčilo sa jej, aký reliéf kvetu som vymodelovala. Povzbudilo ma to. Naznačila mi, že by som sa mohla venovať tejto činnosti.

Ja som síce vtedy protestovala, že nemôžem robiť keramiku, keďže nevidím, ale evidentne môžem. Keramika sa robí rukami a hlavou, dá sa to veľmi dobre zvládnuť aj po tme. Naplno som začala tvoriť vo svojich 39 rokoch – 13 rokov po strate zraku.

Aké boli začiatky?

O hrnčiarskej hline som nevedela nič, všetko som sa postupne učila systémom pokus – omyl. Najviac sa mi páčila technika točenia na hrnčiarskom kruhu. Manžela sa mi darilo vytáčať oveľa ľahšie (úsmev).

Živnosť som si založila v roku 2000 a desať rokov sme mali aj občianske združenie. Niekedy k nám chodilo až sto detí týždenne. Stretnutia s deťmi aj dospelými, ktorým odovzdávam svoje skúsenosti, ma napĺňajú. V mojom ateliéri majú dvere otvorené aj ľudia s inakosťou, skrátka všetci, ktorí majú dobré úmysly.

Čo najradšej vyrábate?

Najradšej točím na hrnčiarskom kruhu, ale rada používam aj plátovú techniku. Takto tvorím rôzne úžitkové predmety – hrnčeky, misy, vázy, svietniky... Ľuďom sa veľmi páčia moje „šepkadlá“. To sú dve duté srdiečka spojené gumičkou tak, aby sa do nich dalo niečo našepkať, alebo vložiť malý darček (od lentilky po briliant).

Občas dostanem zákazku na vytvorenie rôznych ocenení – Srdce na dlani, Vnímavá spoločnosť, Dobrý anjel a podobne. Už viac ako 10 rokov tvorím aj pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Veľa výrobkov sa dostane do celého sveta. Táto práca ma stále veľmi baví. Ako neraz hovorím, robím od nevidím do nevidím.

Ako vám štát vychádza v ústrety?

Od samého začiatku mám štatút chránenej dielne. Štát mi finančne prispieva na chod chránenej dielne a môžem zamestnávať aj pracovnú asistentku. Saška mi v ateliéri pomáha s činnosťami, pri ktorých je potrebný zrak – glazovanie, nakladanie do pece, pomoc pri administratíve.

Z vašej nevýhody ste urobili výhodu, ste úspešná umelkyňa a váš zmysel pre humor je nákazlivý…

Áno, snažím sa z okolností okolo seba vidieť tú lepšiu stránku. Ak nemôžem niečo zmeniť, zmením uhol pohľadu na problém. Vždy hľadám riešenie a ak ho nenájdem, problém pustím z hlavy. Keď manžel predčasne odišiel, opäť stála predo mnou výzva, ako ďalej. Nechýba mi jeho pomocná ruka v každodennom živote, chýba mi ako milujúci partner.

Vyrovnať sa so stratou blízkeho milovaného človeka je zložité. Kde ste na to brali silu?

Po smrti manžela sa známy mojej kamarátky pýtal, čo je teraz so mnou, či som v ústave. Tieto predstavy niektorých ľudí, ktorí nechápu, ako žijú nevidiaci, ma ponižujú. Je pravdou, že keď som zostala sama, tak som nevedela, ako to bez manžela zvládnem. On mi veľmi pomáhal v súkromí aj v práci.

No musela som sa prispôsobiť realite. Kým som to prijala, často som chodila hore o poschodie vyššie nad mojím bytom do svojho ateliéru, kde som prácou zaháňala smútok a samotu. Dnes už to tak nebolí.

Máte teraz niekoho pri sebe, kto vám pomáha?

V každodennom živote mi pomáhajú osobní asistenti (nákupy, sprevádzanie k lekárovi). Mám skvelých priateľov a hlavne syna Mateja – s ním mám veľmi pekný vzťah. Možno je to preto, na čom sa obaja so smiechom zhodneme, že nežije so mnou.

Stretávate sa často?

Žije v Brne, kde sa po vyštudovaní usadil a kde má zázemie. Pomerne často si telefonujeme. Keď môže, tak ma príde so svojou priateľkou navštíviť do Dubnice nad Váhom a ja raz za čas cestujem za nimi na Moravu. Niekto ma naloží do autobusu v Trenčíne a v Brne si ma oni prevezmú ako štafetový kolík.

Mateja práca s hlinou neláka. Iba raz si to za hrnčiarskym kruhom skúsil, ale to bolo za trest. On je talentovaný inak. Je hudobník, študoval žurnalistiku a robí stand-upy. Avšak jeho priateľku Moniku to do mojej hrnčiarskej dielne celkom priťahuje.

Nakrútili o vás aj krátky film. Ako vznikal?

V roku 2018 ma oslovil mladý režisér z Bratislavy Maroš Milčík, že potrebuje urobiť film do kategórie poetické dokumenty a ja mu do jeho zámeru pasujem. Štyri dni sme točili v Kremnici a okolí Banskej Bystrice. Napokon je z toho štvorminútový dokument. Film sa volá Sonja a v Anglicku vyhral prvú cenu. Keď som ho videla, mala som zimomriavky. Je to veľmi pekne spracované.

Ako fungujete v domácnosti?

Ako bežná žena. Varím, pečiem, periem, upratujem a smelo môžem aj umyť okná s tou výhodou, že nevidím žiadne šmuhy. Veľmi rada umývam riad. Je to moja záľuba a zároveň je to aj praktické. Riad si uložím tam, kde som zvyknutá, tu je pre mňa „pomoc“ iného kontraproduktívna.

V domácnosti som samostatná aj vďaka rôznym pomôckam s hlasovým alebo hmatovým výstupom – počítač, telefón, indikátor farieb, váha, teplomer, okuliare s malou kamerou, ktoré majú s pomocou umelej inteligencie mnoho funkcií.

Nie som samostatná pri pohybe vonku a v neznámych priestoroch. Kedysi som mala aj vodiaceho psa, ale už ho nepotrebujem. Jedine, keby vedel šoférovať…

Máte nejaký sen?

Som spokojná. Mám nádhernú prácu. Nič lepšie si neviem predstaviť. Nejde iba o to, že z tejto činnosti mám hlavný príjem, ale bonusom sú stretnutia s ľuďmi a nové zážitky. V osobnom živote túžim po vnúčatku. No a privítala by som aj to, ak by som stretla spriaznenú dušu. Potešilo by ma, keby mi nejaký dobrý muž padol do oka.

Veríte v Boha?

Myslím si, že nič sa nedeje medzi nebom a zemou náhodne. Mám veľmi silné spirituálne cítenie a intuíciu. Verím v silu myšlienky a slova. Posielam prosby a telegramy do neba, ale do kostola nechodím.

Môžete ísť príkladom iným. Cítite to tak?

Sama to neviem posúdiť, ale ľudia často po stretnutí so mnou hovoria, že svoje problémy vidia už trochu inak. Ja sama som presvedčená, že nevidieť nie je smutné, ale ťažké. Držím sa citátu: Byť šťastný nie je záležitosťou osudu, ale vec nášho rozhodnutia. Žijem plnohodnotne.

Soňa Zelisková píše aj poéziu. Prečítajte si krátke ukážky jej tvorby.

Kam vlievajú sa moje smútky ?

Do slepých uličiek.
Ja nemám rada slzy, vraj pristane mi smiech.
Len jedna – polnočná skĺzla mi za ucho.
Život mi uštedril poriadne zaucho.
Tak nech. Rada mám smiech.

15. 3. 2016

Dnes dostala som z druhej strany.
Vylížem sa aj z tejto rany.
Raz roztopí sa každý sneh.
Tak nech. Rada mám smiech.