Vražda, ktorá už nepotrebuje reklamu

Úloha vrážd v politike sa pravdepodobne zatiaľ dosť podceňovala. V čase, keď Amerika napäto očakávala výrok poroty nad policajtom Derekom Chauvinom, Francúzsko sa sústredilo na svoj vlastný prípad. Totiž rozsudok odvolacieho súdu nad vrahom Sary Halimiovej.

Vražda sa stala skoro presne štyri roky pred konečným verdiktom. Francúzsky občan malijského pôvodu Kobili Traoré 7. apríla 2017 vnikol cez balkón do bytu 65-ročnej Sary Halimiovej, týral ju a nakoniec vyhodil z okna. Po zadržaní bol umiestnený do psychiatrickej liečebne.

Taktika obhajoby sa sústredila práve týmto smerom – a vyplatila sa. Kasačný súd rozhodol, že Traoré je síce vinný, ale nie je možné ho potrestať, pretože čin spáchal v stave nepríčetnosti. Konal totiž v psychotickom stave spôsobenom požitím drogy. V jeho krvi skutočne boli nájdené stopy marihuany.

Časť verejnosti vyjadrovala uspokojenie nad civilizovanosti francúzskeho systému, ktorý odmieta súdiť duševne postihnutých ľudí. Iní boli pobúrení. „Znamená to, že nabudúce budú oslobodzovaní opití vodiči, ktorí zrazia dieťa, len preto, že za seba nezodpovedali?“ pýtal sa napríklad právnik rodiny zavraždenej.

Súd nad Kobilim sa odohrával okrem iného v čase vrcholiacej francúzskej debaty o legalizácii konope. Prezident Macron sa postavil na stranu pobúrených, keď vyhlásil, že rozsudok považuje za neprijateľný. Páchatelia, ktorí konajú pod vplyvom narkotík, drogu užili dobrovoľne, a preto podľa neho – nabudúce – musia niesť zodpovednosť. Navrhol zmenu príslušnej časti trestného zákonníka; nový zákon má symbolicky niesť meno Sary Halimiovej. Určite by ju to potešilo.

Život pod psa

Lenže to nebol jediný kontext celého prípadu. Kobili Traoré je moslim a jeho obeť bola ortodoxná Židovka. Vrah volal počas jej mučenia Alláhu akbar (Boh je veľký) a „zabil som Satana“. V minulosti ju urážal ako „špinavú Židovku“. Vie sa tiež, že navštevoval radikálnu mešitu.

Hoci by teda bolo možné očakávať, že prípad bude vyšetrovaný ako zločin z nenávisti, alebo dokonca ako teroristický útok, francúzske úrady vyvíjali značné úsilie, aby to tak nebolo. Vrah bol okamžite po zatknutí umiestnený do liečebne s tým, že asi nie je duševne v poriadku. A to napriek tomu, že nikdy nebol liečený s žiadnou duševnou chorobou. Vyšetrovatelia tiež nevykonali rekonštrukciu činu, nepreverili páchateľov telefón, nezaujímali sa o jeho islamistické konexie, dokonca ani nevypočuli susedov obete.

• 

• 

Rovnakú hru hrala časť francúzskych médií, ktoré o prípade mlčala alebo zahmlievali ohľadom možného antisemitského motívu. Rovnako tak sa k smrti Halimiovej nevyjadrovali organizácie na ochranu žien, ktoré inak každý prípad fyzického útoku na ženy využijú ako príležitosť pre zvýraznenie svojej činnosti.

Na snahu zahladiť nenávistný motív preto od začiatku upozorňovala rodina zavraždenej, jej právni zástupcovia, židovské inštitúcie a nakoniec aj skupina významných francúzskych intelektuálov v spoločnom vyhlásení. Napriek tomu je výsledkom vrahovo faktické oslobodenie. Očakáva sa, že bude za nejaký čas z liečebne prepustený.

Kauza Halimiovej sa v tomto ohľade podobá smrti George Floyda. V oboch je zjavný veľký spoločenský tlak, aby dopadol určitým spôsobom s ohľadom na širší spoločenský dopad tejto jedinej kauzy. S tým rozdielom, že v jednom prípade to bola obeť, v druhom páchateľ, kto patril k príslušníkom menšiny. Avšak takej, ktorú je možné považovať za obeť štrukturálneho rasizmu alebo systematického znevýhodnenia.

Angažovaný intelektuál Bernard-Henri Lévy nazval tento prístup „kultúrou ospravedlňovania“, teda ospravedlňovania páchateľov, ktorých chce príslušná časť spoločnosti chápať skôr ako obete. Pre skutočnú obeť potom už nezostáva dosť empatie. Vznikla tak absurdná situácia, keď muž, ktorý vyhodil z okna ženu, unikol trestu, zatiaľ čo iný Francúz, ktorý z tretieho poschodia v stave nepríčetnosti vyhodil psa, bol poslaný do väzenia.

• 

• 

Stotina kontra desatina

Hru na menšiny v tomto prípade komplikuje skutočnosť, že k menšine patrila aj obeť, teda francúzska Židovka Halimiová. Lenže ide o menšinu, ktorá má v očiach dôležitých hráčov iný status.

Francúzsko je zhodou okolností domovom najväčšej, asi päťmiliónovej moslimskej komunity v Európe a tiež najväčšej, asi polmiliónovej európskej židovskej komunity. Tá je zložená z dvoch veľmi odlišných častí. Na jednej strane aškenázskych Židov, väčšinou ekonomicky úspešnejších, ktorých rodinná história je „domáca“, alebo siaha do východnej Európy. A na druhej strane Židov pôvodom zo severnej Afriky, ktorí do Francúzska prišli často až v druhej polovici 20. storočia v súvislosti s dekolonizáciou Alžírska, Tuniska a Maroka. Patrila medzi nich i Sarah Halimiová, ale napríklad aj spomínaný Bernard-Henri Lévy, alžírsky rodák.

Iróniou osudu aj mnohí francúzski moslimovia pochádzajú z tých istých krajín a vo Francúzsku sa tiež usadili vo veľkých mestách. Lenže sa mnohí z nich do francúzskej spoločnosti integrovali horšie ako severoafrickí Židia. Kým tí boli často frankofónni, mali lepšie vzdelanie a boli okolím skôr považovaní za „bielych“, ich arabskí alebo berberskí krajania často končili na predmestiach veľkých miest, kde sa ich integrácia zastavila alebo prebehla deformovane. Podobný profil mali i ďalší prisťahovalci z ostatných (bývalých) kolónií.

Napríklad práve Kobili Traoré, rodák z Mali, ktorý prestal chodiť do školy v 16 rokoch a dnes má za sebou už niekoľko trestov za predaj drog a násilnosti. Zhodou okolností mal rovnaké priezvisko aj Adama Traoré, takisto pôvodne Malijec, ktorý roku 2016 zomrel vo väzbe po policajnej pacifikácii. Jeho prípad niektorí Francúzi prirovnávajú napríklad práve k smrti George Floyda v USA a považujú ho za prejav závažnejšieho spoločenského problému ako udalosť, akou bola vražda Sary Halimiovej.

V okruhu Francúzov s prisťahovaleckým pozadím vzniklo pevné presvedčenie, že proti nim existuje sprisahanie, ktorého obeťou sú ľudia ako Adama Traoré. A vinníkom nie sú v prvom rade policajti, ale Židia. Tí sú vnímaní nie ako ďalší bieli Francúzi, ale ako Francúzi zvlášť privilegovaní, alebo rovno ako hlavný vinníci neúspechu ľudí z predmestia, tak trochu ako legitímne terče.

V tomto presvedčení ich pomáhajú udržiavať niektorí Francúzi, a vzniká tak podivuhodná názorová zmes, v ktorej je zastúpená frustrácia, propaganda z pôvodných krajín, antisemitizmus islamský aj ultrapravicový, ľavicový antisionismus a ktoviečo ešte. Židia nemajú štatút historických obetí, ale skôr dedičných vinníkov. Viac ako dve pätiny rasovo motivovaných násilností vo Francúzsku sú spáchané proti Židom, ktorí predstavujú len jedno percento spoločnosti, a nadproporčne sú zastúpení páchatelia prinajmenšom formálne moslimskí.

Čierna sezóna

O zhoršujúcom sa postavení francúzskych Židov sa veľa písalo aj u nás. Vraždy židovských školákov v Toulouse z roku 2012 (vrahom bol Mohammed Merah, pôvodne z Alžírska) alebo nakupujúcich v parížskom kóšer obchode v roku 2015 (páchateľom bol Amed Coulibaly z Maroka) sú najznámejšie, ale zďaleka nie jediné.

Spomenúť možno tiež vraždu Mireille Knollovej z roku 2018. Aj v tomto prípade bola obeťou postaršia Židovka a páchateľom mladý moslim. Alebo smrť Sébastiena Selamata ešte z roku 2003, ktorého zavraždil jeho moslimský kamarát z detstva. Alebo tiež prípad Ilana Halimiho (ide o zhodu mien, aj on pochádzal z rodiny severoafrických Židov). V roku 2006 ho uniesol, väznil, mučil a nakoniec zavraždil prevažne moslimský gang. Motiváciou páchateľov bola zmes nenávisti, závisť a presvedčenie, že ako Žid má určite veľa peňazí, hoci Halimi pracoval „len“ ako predavač mobilných telefónov.

Tieto a ďalšie prípady otriasli francúzsku židovskou komunitou a viedli k vlne odchodov do Izraela, čiastočne aj do Británie alebo USA. Úlohu v ich demoralizácii hrala aj ľahostajnosť zvyšku verejnosti. Jeden politik tento postoj neúmyselne vyjadril veľmi presne, keď sa posťažoval, že útok na Židov odniesli aj „úplne nevinní Francúzi“. Židia ako by neboli ani Francúzi, ani tak celkom nevinní. Aj mnohé noviny prejavovali sústavnú nechuť priznať, že mnohé tieto vraždy sú antisemitské a páchajú ich ľudia z moslimského prostredia.

Niečo sa hýbe

Práve to sa ale v poslednej dobe začalo meniť. Francúzsko má za sebou rad útokov na „nevinných Francúzov“, na jeseň napríklad učiteľa Samuela Patyho alebo civilnú zamestnankyňu polície, ktorú tento rok v apríli dobodal útočník z Tuniska. Prebehlo tiež niekoľko vzrušených debát na tému integrácie moslimov – o prijateľnosti šatiek vo verejnom priestore, zakrývaní tváre alebo „burkinách“, plavkách zodpovedajúcich predstave konzervatívnych moslimov o cudnosti.

Začiatkom roka prezident Emmanuel Macrona predložil zákon o boji proti „islamskému separatizmu“. Nemenšiu pozornosť vyvolal koncom apríla list desiatok bývalých generálov adresovaný prezidentovi republiky, ku ktorému sa potom pripojili ďalší vojaci. Varovali pred islamizmom a „hordami z predmestia“, ktoré vraj rozvrátia Francúzsko, pokiaľ proti nim štát včas nezakročí.

Zostrený slovník ale používa aj sám Macron. Za necelý rok sa budú konať priame prezidentské voľby a tentoraz má Marine Le Penová veľmi slušnú šancu uspieť aj v druhom kole. Veľavravné je, že zatiaľ čo jej otec ešte ako predseda Národnej frontu vystupoval ako otvorený antisemita, jeho dcéra touto kartou už vôbec nehrá. Naopak sa snaží získať francúzskych Židov na svoju stranu. Mohla by sa tak nanovo prerozprávať ako politička, ktorá prináša riešenie pre všetkých.

Nového prerozprávania sa však dostalo aj osobe Sary Halimiovej. Ešte v čase svojej smrti bola len ďalšou židovskou obeťou. Štyri roky potom sa pomaly stáva „nevinnou Francúzkou“. Uľahčuje to fakt, že to bola žena, staršia pani, navyše lekárka a zakladateľka detského centra, niekto, s kým sa znepokojení Francúzi môžu stotožniť.

To je zatiaľ jediný úspech, ktorý si na svoj účet môžu pripísať ešte viac znepokojení francúzski Židia. Tí zatiaľ stále trávia šok po de facto oslobodzujúcom rozsudku nad Kobilim Traorem. Zostáva totiž stále otázka, do akej miery môže byť vrah tiež obeťou. Kladú si ju však aj ostatní Francúzi.

Text vyšiel pôvodne na českom portáli Echo24.cz. Vychádza so súhlasom redakcie.