Závan anarchie: Obvinenie Zuriana sa podobá obvineniu Pčolinského

Na Slovensku práve beží niekoľko ťažkých konfliktov naraz. Budeme sa venovať iba jednému z nich, ale na pochopenie kontextu je potrebné ich vymenovať.

Po prvé, je tu zápas o budúcnosť strany Za ľudí. To, či sa Kolíkovej podarí nahradiť Remišovú, bude mať vplyv na ďalšiu podobu konfliktu vo vláde. K zmenám príde tak či tak. Ak bude snem a vyhrá Remišová, strana sa rozpadne, ak vyhrá Kolíková, strana sa hlboko rozdelí. Remišová a Kolíková totiž inak rozmýšľajú o tejto a aj o hypotetickej budúcej vláde. Remišová istým spôsobom už prehrala.

Po druhé, vo vláde zatiaľ beží obnovený súboj medzi Matovičom a Sulíkom (dlh, rozpočet) a súboj medzi stranou Za ľudí a Sme rodina (kolúzna väzba). Sulík už naznačil, že keby Kolíková viedla Za ľudí, jej požiadavky (kolúzna väzba) budú aj požiadavkami SaS. Napríklad aj ako dôvod pádu vlády. V miestnosti cítiť aj parfém prezidentky Čaputovej, ktorej je bližšia Kolíková ako Remišová, Sulík bližší ako Matovič s Kollárom. Otázkou je, kedy jej budú predčasné voľby bližšie ako status quo.

Po tretie, na intenzite naberá konflikt medzi vládou a opozíciou. Ostatný prieskum Focusu ukazuje, že vládu stláčajú dve sily – v parlamente rastie Smer, na čele sa udržiava Hlas. Mimo parlamentu sa vystiera Progresívne Slovensko, KDH, nadýchli sa opäť kotlebovci aj exkotlebovci. Každý si môže vybrať. Najsilnejší tlak na vládu ide od Fica, ale najviac by z prípadného pádu vlády získal Pellegrini. Pričom jeho cieľom je, aby si mohol vybrať, či bude vládnuť s Ficom alebo bez Fica.

Po štvrté, v štáte beží ťažký zápas o nastolenie spravodlivosti. Táto téma je od zavraždenia Jána Kuciaka hlavnou témou slovenskej politiky, pomohla k zvoleniu Zuzany Čaputovej aj víťazstvu Igora Matoviča. Po nástupe Hegera na Úrad vlády sa začína riešiť otázka, či je všetko v poriadku.

Po piate, je tu aj silný mediálny zápas, ktorý vyššie štyri spory rôznym spôsobom účelovo skresľuje. Červené denníky napríklad vytvárajú zdanie, že tu existuje koalícia Smeru, Hlasu a Sme rodina, ktorá má ohroziť vyšetrovanie citlivých káuz. Niečo také pritom neexistuje. Keď som sa rozprával o zadržaní Pčolinského s Richardom Sulíkom či s niektorými vládnymi poslancami, ich obavy boli rovnaké, ako počuť od Milana Krajniaka. Kollár má s opozičným spektrom iba jednu spoločnú plochu, a tou je zmena podmienok kolúznej väzby. Aj tu ide len o rozdiel miery, keďže podmienky kolúznej väzby chce meniť aj ministerka Kolíková. Kollár je s Ficom tlačený dokopy účelovo, aby ho tým médiá kompromitovali.

Z liberálnej strany sa napríklad cielene nepripomína, že v tejto téme sú Kollárove výhrady podobné výhradám Európskej komisie či slovenskej ombudsmanky. Brusel aj ombudsmanka sú spravidla v novinárskej diskusii najvyššími autoritami, ale nie, keď sa to nehodí.

A ešte jedna veta k mediálnemu obrazu a dôkaz toho, ako sa jednotlivé roviny a záujmy krížia, často protichodným spôsobom. Najväčším zástancom čo najnezávislejšieho vyšetrovania bez zásahov nadriadených je v krajine asi Igor Matovič (detaily nižšie) a liberálne noviny. Znamená to však, že, povedzme, Denník N a Matovič sú spojenci? V jednej téme áno, ale všetko ostatné by bolo zveličovanie. Platí to rovnako ako téza o spojenectve Fica a Kollára. Majú spoločný názor v jednej veci, ale odlišné záujmy v rade iných. Preto si treba dávať pozor na účelové skratky, či už ich ponúkajú politici (najčastejšie Robert Fico), alebo médiá (najčastejšie Denník N).

V tomto texte sa budeme venovať iba bodu číslo štyri. Poďme na to.

Z pohľadu štátu ide o najzávažnejší problém, jeho dôsledky môžu trvať najdlhšie. Zároveň predstavuje aj najväčšie ohrozenie pre štát.  

Ide o inštitúcie, ktoré majú byť nepolitické a takpovediac nadpolitické. Kríza v bezpečnostnej oblasti ide súčasne mimo politiku a súčasne sa do nej rôzni politici s rôznymi a zištnými motívmi opísanými v bodoch jeden až tri zapájajú. S politikou je preto problém úzko spätý.

Odvážim sa povedať, že rozhodujúci vplyv na stav tejto krízy a na to, ako situácia momentálne vyzerá, má Igor Matovič.

Ako sme už písali, z viacerých strán prichádzajú vážne signály, že všetko nie je v poriadku. Posledným potvrdením bolo „tajné“ zasadnutie desiatky najvyšších politikov, prokurátorov a štátnych úradníkov v SIS. O tom sme viac písali na tomto mieste.

Problémy sa, zdá sa, začali už skôr. Upozornil na to napokon Ústavný súd a prepustenie advokáta Ribára. Ale prvým politicky závažným momentom bolo zadržanie úradujúceho riaditeľa SIS Pčolinského. Na obydlí šéfa SIS a súčasne poslankyne parlamentu sa nemôžu vykopávať dvere pred piatou hodinou ráno. Je to nielen necivilizované, ale súčasne aj nebezpečné, dôvody sme už opísali skôr. Rovnako vážne je, že to, z čoho je Pčolinský obvinený (prvé obvinenie), sa za vyše 70 dní nepodarilo preveriť. Keďže on vinu odmieta a všetky kroky, ktoré mal podniknúť, sa dajú preveriť v SIS (v dôsledku čoho mal byť v kolúznej väzbe, aby to nemohol zmariť), je to nepochopiteľné a vedie to k zbytočným podozreniam.

Rovnako nepochopiteľné je, že jeho bývalý námestník Beňa je už na slobode. Celý prípad sa tak zaujímavo vyvinul, Beňa bol s Makóom na slobode pred obvinením aj teraz po prepustení. Tu nikoho prípadné koordinovanie krokov a výpovedí neznepokojuje. Doplňme, že svoju vinu Beňa priznal, so špeciálnym prokurátorom Kyselom uzavrel dohodu o vine a treste (podmienečný trojročný trest s odkladom na päť rokov, musí o tom rozhodnúť súd).

Črtá sa nám tak pomerne bizarný obraz. Kajúcnici a obvinení, ktorí vinu, korupciu či úplatky priznali, sú na slobode a obvinení, ktorí vinu odmietajú a ktorých zodpovednosť sa má rýchlo preveriť, sú v kolúznej väzbe. Ide len o jeden z kamienkov, čo upriamuje pozornosť na ústredný problém, ktorému zrejme čelila desiatka politikov a úradníkov na stretnutí v SIS.

Tento problém znie: Čo ak šikovnosťou obvinených alebo nedbanlivosťou polície spejeme k stavu, že inštitút kajúcnika sa obráti proti svojmu zmyslu? Čo ak bude chrániť väčších zločincov a trestať nižších previnilých, prípadne kolúznou väzbou aj nevinných?

Je tu ešte jedna ďalšia obava, nateraz skôr špekulácia. Čo ak systém vyšetrovania momentálne funguje spôsobom, ktorý znemožní právoplatné odsúdenie najvážnejších zločinov? Prípadom, ktorý vyvolal podozrenie, bolo napríklad selektívne zbavovanie mlčanlivosti príslušníkov SIS. Niektorí mlčanlivosti zbavení boli, iní nie. Obstojí to pred súdom? A kto ponesie zodpovednosť, ak nie?

Ďalším problémom je selektívne zaobchádzanie s kajúcnikmi. Niektorí sú za mrežami, niektorí na slobode, minimálne jeden dokonca žije v cudzine. Kto určuje pravidlá a kto chráni, aby sa to neobrátilo proti vyšetrovaniu?

A napokon, prepustenie advokáta Ribára, ktoré nariadil Ústavný súd, je nateraz prvým svedectvom o zlyhaniach a účelových prieťahoch pri fungovaní kolúznej väzby. Ribár pritom obviňuje priamo niektorých prokurátorov a vyšetrovateľov.

Do tejto situácie prichádza odchod bývalého šéfa NAKA Zuriana a jeho následné obvinenie. Tak ako v prípade Pčolinského platí, že ak je dôvod na zadržanie bývalého šéfa elitného policajného útvaru, navyše policajta s veľkým rešpektom v bezpečnostnom prostredí (napríklad bývalý policajný prezident Jaroslav Spišiak ho považuje za jedného z najlepších policajtov, akých stretol), tak sa to má stať primeraným spôsobom.

To, čoho sme boli svedkami, skôr napovedá, že Zurian čelil opakovaným nátlakom, ktoré skončili jeho odchodom. Azda by nebolo ani prekvapivé, keby sa o svojom odchode rozhodoval aj s vedomím, že čelí obvineniu svojimi podriadenými.

K Zurianovi treba povedať dve poznámky.

Po prvé, podľa správ z policajného prostredia už v minulosti došlo k incidentom, keď bol Zurian donútený obrátiť sa na ministra vnútra, či má jeho dôveru. Minister Mikulec v minulosti šéfa NAKA niekoľkokrát podržal. Malo ísť o banálne obvinenia, podsúvané podozrenia aj kompetenčné spory. Zaujíma nás záver. Mikulec sa opakovane postavil na stranu Zuriana.

Po druhé, minister Mikulec nesie zodpovednosť za vytvorenie situácie, na ktorú Zurian doplácal. Príkladom je to, že vyšetrovateľov pracujúcich na politicky najzávažnejších kauzách, vyčlenili spod riadenia šéfa NAKA. Títo vyšetrovatelia síce boli na úrade jeho podriadení, ale neriadil ich on. To znamená, podpisoval im úradné papiere, ale keď sa napríklad chceli so Zurianom ako elitným policajtom poradiť, dostávali sa do konfliktnej situácie. A problém mal aj sám Zurian.

Hospodárske noviny si všimli ďalší problém, že po Zurianovi bol zadržaný a obvinený aj ďalší policajt NAKA – šéf operatívy v Bratislave Ján Kaľavský, ktorý je obvinený z rovnakých skutkov. Zdrojom obvinenia má byť opäť Beňa. Sú dve možnosti, buď sa Zurian dopustil trestnej činnosti aj spolu s Kaľavským, alebo sme práve svedkami ďalšej kapitoly mocenského boja vnútri polície, ako to pripúšťajú viacerí pozorovatelia, napríklad aj Gábor Grendel (viď nižšie). Ak veríme na Slovensku v právny štát, druhú možnosť by sme mali vylúčiť. Sme toho ale schopní? Inými slovami, je odôvodnené veriť postavám ako Beňa (či Makó) viac ako policajtom ako Zurian, ktorý má za sebou napríklad vyšetrenie Kuciakovej vraždy? Nie je to len test integrity, ale aj váhy dôkazov. O tom prvom vieme povedať viac, o tom druhom menej.

Práve preto je v polícii dôležitá kontrola a zodpovednosť nadriadených.

Čím sa dostávame k otázke anarchie, ktorú navodzuje nadpis článku.

Igor Matovič a jeho okruh zdokonalili systém procesnej nezávislosti (respektíve osobnej nezávislosti) vyšetrovateľov a prokurátorov do takej podoby, že tento systém v podstate preventívne znemožňuje kontrolu. Zapadá to do staršej predstavy Igora Matoviča, ako by malo podľa neho fungovať skutočne nezávislé vyšetrovanie. Matovičov názor krátko po voľbách bol, že treba čo najviac oslabiť (až eliminovať) nadriadených, aby nezasahovali do právomocí podriadených. Aby mali vyšetrovatelia takmer absolútnu slobodu, viazal by ich iba zákon a osobný charakter.

Politici z okolia Igora Matoviča (Roman Mikulec, Gábor Grendel), ale aj Daniel Lipšic, takéto poňatie do značnej miery napĺňajú. Potvrdzuje to aj nedávny status poslanca Grendela, ktorý napísal po obvinení Zuriana. Citát: „Ak je obvinenie exšéfa NAKA odôvodnené, je to zlé, ak nie je, je to ešte horšie. Z doteraz zverejnených informácií sa to nedá posúdiť,“ píše Grendel.

Čo z toho vyplýva? Grendel nevie, čo sa deje, a verí, že sa nedeje to horšie zo zlých možností. Lenže problém je v tom, že ak sa niečo zlé deje, niekto za to musí niesť zodpovednosť.

K pointe: Systém, kde sa nadriadení obávajú robiť kontrolnú funkciu podriadených, a týka sa to najmä policajného prezidenta a ministra vnútra, vedie k duchu anarchie. Nie absolútnej, ale čiastočnej anarchie.

To isté sa týka fungovania špeciálnej prokuratúry. Ak sa Daniel Lipšic dobrovoľne vylúčil zo všetkých prípadov, kde môže byť preukázaná jeho zaujatosť, čo znamená, že v celom rade vážnych káuz nie je schopný prijímať rozhodnutia, tak úrad v týchto kauzách (Pčolinský, Beňa) zastupujú konkrétni špeciálni prokurátori, respektíve Lipšicov zástupca Kysel. To znamená tí istí ľudia, ktorí dozorujú vyšetrovanie. Inými slovami, sú bez kontroly.

https://standard.sk/57069/kauza-pcolinsky-a-aristotelova-otazka/

To, čo sa vďaka kombinácii nadšenia a amaterizmu politikov súčasnej vlády vytvorilo, je nebezpečný novotvar. Hranica medzi anarchiou a svojvôľou v polícii je totiž tenká ako papier, na ktorý sa píše obvinenie.

Rozhodujúcu moc majú niektorí vyšetrovatelia a prokurátori, ktorých sa ich nadriadení obávajú alebo sa sami dostali do situácie, že ich neriadia. Nech ich však k tomu vedie čokoľvek, za celý tento systém nesú politickú zodpovednosť oni.

Politicky Igor Matovič, rezortne Roman Mikulec.