Príbeh o Ježišovi a Samaritánke premieňa srdcia

Trafil klinec po hlavičke a istým spôsobom ženu aj vyprovokoval k dialógu. Ježiš a Samaritánka si boli v tomto príbehu v niečom podobní. Nerobili veci štandardne.

V čom to bolo iné, nezvyklé, provokatívne?

Podľa danej kultúry a zvykov u Samaritánov žena tam nemala v tú hodinu čo robiť, čiže nemala tam byť. Po vodu sa chodilo inokedy. Pravdepodobne sa chcela vyhnúť ľuďom, teda iným ženám. Židia sa so Samaritánmi nestýkali, píše Biblia. Brali ich za nečistých. Nechodili obvykle touto cestou do Galiley. Ježiš sa nesprával štandardne a robil zaujímavo jednoduché veci.

Kristus odhaľuje jedno z najväčších tajomstiev najmenej videnej a najmenej chcenej žene vtedajšej spoločnosti. Hovorí tú známu vetu „…v duchu a pravde“.

Vybilo mi to poistky, ako sa vraví. Kristus tejto žene zmenil život! V jednej vete prepísal jej prítomnosť aj budúcnosť. Dokážeme si predstaviť, aká nádej a aká radosť to bola pre ňu!?

Nakoniec stretnutie s týmto príbehom na čas zmenilo život aj tebe. Vystavuješ tridsať obrazov, drvivá väčšina je nových. Čo všetko si si musela odrieknuť, aby si mohla divákom predstaviť svoju novú tvorbu?

S odriekaním sa kamarátim. Preto hoci táto otázka by mohla pôsobiť bolestivo, obrátim ju na pozitívnejšiu: Čo všetko si si musela dopriať, aby si mohla divákom predstaviť svoju novú tvorbu?

Dopriala som si veľmi veľa času pred plátnom. Veľa disciplíny, trpezlivosti a kávy. Dopriala som si veriť v samu seba a vo svoje schopnosti viac, ako som si dokázala predstaviť. Dopriala som si zasmiať sa nad iróniou života. Dopriala som si byť premenená príbehom, ktorý som stvárňovala na plátnach. Dopriala som si veľa času s Bohom a času aj s mojím synom, ktorý bol vždy okolo mňa, keď som maľovala.

Dopriala som si veľa času osamote. Dopriala som si využiť príležitosť, ktorá na mňa nebude čakať. Povedala som jej áno a vďaka svojmu manželovi Jozefovi som ju mohla uchopiť pevnou rukou. Trikrát som počas tvorby nových obrazov oľutovala, že som túto ponuku prijala… No koniec koncov som ešte tri dni pred inštalovaním výstavy oddychovala. Ten pocit bol naozaj zázračný. Myslím, že Pán to zastrešil.

Hlásiš sa k viere, a to nielen vo výtvarnom umení, ale aj v živote. No predsa, dnes ako autorka duchovných tém si v menšine, duchovné témy akoby patrili stredoveku. A tak sa aj na kresťanov občas nahliada. Ako to vnímaš?

Boli ste niekedy v Texase? Pozval vás niekedy neveriaci človek do biblickej kresťanskej skupinky? Ak vás nie, tak mňa áno. Dokonca sme sa stali neskôr priateľmi. Na jednom mieste môžeme mať pocit, že sme v menšine, ale na inom konci sveta môžeme byť vo väčšine, ako je to napríklad aj v Texase.

Keď som bola malé dieťa, na prvom stupni základnej školy, nemali sme toho vtedy veľmi veľa, ale mali sme doma všetko, čo sme potrebovali. Svojho času som nosila do školy také staršie topánky po svojich súrodencoch, ktoré sa mi navyše nepáčili. Trošku som sa za ne hanbila. Teda nie trošku, ale veľmi.

Viem, že to bolo nesprávne, že som sa hanbila. Nebol na to dôvod. My sa nemáme hanbiť a nemáme ani druhých odsudzovať či sa im vysmievať. Nehanbím sa za to, že verím v Boha a v jeho Syna. Veľa som platila za to, aby som mohla maľovať, a beriem to ako veľké privilégium, že môžem prinášať práve také umenie, aké robím. Mne príde to, čo robím, dosť „cool“!

Si architektka pre obnovu pamiatok, odborníčka na sakrálne umenie. Aké farby patria duchovnému svetu? Ako je to u teba?

Navyše som bola na biblickej škole v Kalifornii. To sú tam iní kresťania, to vám poviem! Keď vyjdeme zo svojich boxov, prestaneme sa toľko vzájomne pohoršovať a hneď sa nám bude žiť spolu ľahšie. Čerpám z jednej z najznámejších kníh, aké existujú, a spracovávam osobu Krista, ktorú pozná každý. To, či sa k nemu človek modlí, alebo nie, je každého osobná vec a rozhodnutie.

Farby sú silná vec. Myslím, že najlepšie to vystihuje slovo symbolika. To znamená, že niekedy farby môžu len niečo symbolizovať, inokedy im vieme prideliť reálnu váhu, aj tú duchovnú. Farby majú svoje miesto vo vizuálnej identite, marketingu, biznise, umení, móde, grafike a v mnohých ďalších odvetviach. Duch človeka – duša, bytie, akokoľvek si to zadefinujeme – vníma farby veľmi intenzívne aj bez náboženského podtónu.

Preto som presvedčená, že každá farba môže niesť istú silu aj v spomínanom duchovnom svete. Nemyslím si však, že jedna farba má len jedno svoje miesto. Napríklad veľa ľudí by hodnotilo čiernu farbu, hlavne v duchovnom rozmere kresťanstva, ako farbu negatívnu či temnú. Pre niekoho predstavuje bolesť, pre iného smútok.

Ja osobne mám čiernu farbu veľmi rada. Využívam ju aj na svojich obrazoch a vôbec ju neinterpretujem ako temnú či smutnú farbu. Niekedy je to pre mňa farba znázorňujúca ticho, také to dobré ticho, stíšenie sa. Inokedy využívam čiernu farbu ako kontrast dvoch svetov. Na druhej strane, keď prídeme na pohreb a je tam každý v čiernej farbe, hneď tomu rozumieme. A aj keby sme to nechápali, budeme to cítiť. Tá farba v tom momente niečo reprezentuje v duchovnom a potom aj v reálnom svete.

Hovoríš o čiernej farbe, no v tvojej tvorbe možno vnímať aj bielu farbu. Čo teda biela a iné farby?

Vo svojich obrazoch využívam veľké plochy bielej farby a hnedastých odtieňov, ako je mahagónová farba. Taktiež používam oranžovú farbu a aj spomínanú čiernu. Pracujem často s kontrastom plôch a aj farieb. Svetu dávam jasný signál, čo znamenajú moje farby na obrazoch. Viem, že to funguje, lebo to nemusím ľuďom vysvetľovať. Chápu to. Viem, že duchovne tá farba plní funkciu, ktorú jej dávam. Čistota, ľahkosť. Veď aj názvy mojich obrazov to naznačujú.

Vnímaš funkciu farieb v sakrálnom priestore a v liturgických úkonoch?

Myslím, že v kresťanstve má hlbokú symboliku biela, zlatá, fialová, zelená, červená a čierna farba. Farby sa používali a stále používajú v chrámoch, kostoloch a aj počas bohoslužieb zámerne obvykle podľa obdobia a slávnosti. V architektúre chrámov, bazilík či kostolov sú farby viac symbolického charakteru a účelu.

Čo ťa čaká v najbližšej dobe? Na čom pracuješ?

Hoci ma čakajú ešte nejaké povinnosti a spolupráce, po tejto výstave nadobúdam pocit, že nemám čo robiť… Ale nie, žartujem.

5. októbra ma čaká v poradí už ôsmy kurz zo série výtvarných kurzov Art class, ktoré robíme raz za mesiac v Bratislavskej Galérii Starý Avion. Spolu s účastníčkami kurzu Art Class sa tiež pripravujeme na novembrovú výstavu. Budú tam aj diela ďalších dvoch profesionálnych umelkýň, ktoré participovali na projekte Art Class.

Mám však aj jednu skvelú novinku, na ktorú sa špeciálne teším, a to je vydanie slovensko-anglickej knihy s názvom Balón, o ktorej budete počuť už v októbri. Ide o také spoločné milé dielo mňa a mojej dobrej priateľky Kataríny Varsikovej, ktorá žije v Bruseli a je autorkou tohto príbehu Balón. Vďaka Kataríne som dostala česť ilustrovať túto krásnu knihu, na ktorú sa nesmierne teším.

V pláne mám aj komentované prehliadky k výstave Myšlienky a tiež som spolu so svojím manželom Jozefom v procese adaptácie nášho syna Jožka do škôlky. Pozdravujem všetky mamičky, určite mi budú rozumieť…

Držíme ti palce. A na záver ťa poprosím o povzbudivé slovo pre našich čitateľov.

Na záver by som vás chcela povzbudiť, aby ste sa nebáli čeliť bolesti a nekomfortu. Obávajme sa radšej komfortu, na ktorý sa veľmi ľahko zvyká a ktorý uspáva nás, naše túžby, našu dravosť aj naše poslanie. Nečakajte na deň, keď začnete. Začnite už dnes! Nebojte sa byť odvážni a nebojte sa robiť veci neštandardne. Nebojte sa vyhorenia a ani frustrácie. Nebuďte snehové vločky, buďte draci a dračice. Nebojte sa odsúdenia a ani výsmechu. Pýtajte si podporu a buďte podporou pre iných.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.