Dvíha austrofašizmus svoju hlavu?

Strany tradičného kartelu – ľudovci a sociálni demokrati – za nimi zaostali o tri, respektíve o deväť percentuálnych bodov. Hovorí sa o historickom výsledku, niekedy s triumfálnym podtónom a väčšinou s hrôzou v hlase.

Ale FPÖ sa v pásme medzi 20 a 30 percentami pohybuje už tridsať rokov, len jej vzlety sú prekladané pádmi, ktoré nespôsobuje zmena nálad medzi rakúskymi voličmi, ale väčšinou rozhádanosť lídrov strany, nejaký osobný exces, prípadne spravodajské hry z dielne politickej konkurencie (bizarná aféra Ibiza z roku 2018 s ruskou návnadou a potokmi alkoholu).

Prečo sú však Slobodní do rakúskej politiky takí vrastení a v určitých ohľadoch aj spoločensky oveľa integrovanejší, než je „krajná pravica“ napríklad v Nemecku alebo vo Francúzsku? Je možné, že by dnes, po všetkých hrôzach 20. storočia a v podmienkach historicky unikátneho blahobytu, mohla takmer tretina nejakej západnej spoločnosti voliť fašistov?

Pravdou je, že v FPÖ (vznikla roku 1956) sa bývalí nacisti od začiatku masívne angažovali. Prekonanie stigmatizácie „starých štruktúr“ – vzápätí po vojne bolo za kolaboráciu postihnutých 20 percent rakúskych mužov – mala strana v programe.

Rodokmeň je však oveľa starší ako Hitler a jeho epigóni v medzivojnovom Rakúsku, čo by aj naše chápanie tejto strany mohlo trochu skomplikovať. FPÖ svoj rodokmeň vedie až k liberálnym tradíciám roku 1848. Po tomto zlome sa v dnešnom Rakúsku vytvorili tri politické tábory, popri katolíckych gazdoch a socialistických proletároch aj národný tábor, ktorého je táto strana poslednou reinkarnáciou.

V „treťom tábore“ sa od 60. rokov 19. storočia združovali antiklerikáli, ale aj menšinoví protestanti a, samozrejme, Veľkonemci alebo obzvlášť vášniví stúpenci faktu, že Rakúšania sú Nemci, ktorý bol v krajine väčšinovým názorom ešte po druhej svetovej vojne. Počas studenej vojny tu útočisko nachádzali aj ekonomickí liberáli, pre ktorých už nebolo miesto u ľudovcov. FPÖ bola útočiskom pre rôzne politické menšiny a adekvátne tomu zostávala malou partajou.

Veľkú stranu z nej začiatkom 90. rokov minulého storočia urobil Jörg Haider. Ten ešte v niečom stelesňoval tradíciu veľkonemeckej neznášanlivosti voči Slovanom. FPÖ sa napríklad snažila zablokovať vstup Českej republiky do EÚ, mala k tomu ako zámienky Benešove dekréty a jadrovú elektráreň Temelín.

Po Haiderovi už problémovými prisťahovalcami neboli postkomunistickí susedia, ale moslimovia. V intelektuálnych kruhoch okolo Slobodných sú dnes Česi a ďalšie národy Visegrádu napospol považovaní za „našincov“. Asi najvýznamnejší intelektuál tretieho tábora historik Lothar Höbelt pred časom v rozhovore pre Echo túto zmenu vyjadril nasledujúcim vtipom: Už mi ani neprekáža, že máte Sudety. Keby zostali Nemecku, dominujú dnes v Tepliciach a v Ústí nad Labem Turci.

Silným momentom, ktorý Slobodným umožňuje pripomenúť si ich dávnu liberálnu tradíciu, sa stala tvrdá opozícia proti očkovacej politike za covidu. Apartheid neočkovaných v Rakúsku bol ešte ostrejší ako u nás – a to je výkon.

Je iróniou dejín, že aj vďaka existencii silnej strany s koreňmi, z ktorých jeden neoddiskutovateľne nesie hnedú farbu, majú dnes verejný priestor v Rakúsku zglajchšaltovaný menej ako v typickej krajine západnej Európy. Aj vo Viedni trend k zužovaniu názorového koridoru existuje, napokon profesor Höbelt medzitým žije v Česku. Ale toto fázové oneskorenie zostane, či už budú Slobodní a ich predseda Herbert Kickl pri vzniku novej vlády, alebo nie.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe Echo24. Vychádza so súhlasom redakcie.