Cítia sa Rusi ako spojenci Iránu? A ako vidia pravdepodobnosť vojny s Izraelom

Nedávno kolega Petr Drulák v Štandarde pomerne presvedčivo a zdôvodnene napísal, že Izrael a Irán sú na pokraji vojny a že v jej prípade Rusko môže podporiť Iráncov. Je to stále dosť provokatívna téza, svojho času sa takéhoto spojenectva obával aj Zbigniew Brzezinski.

Pozrel som si preto ruské zdroje a stav aktuálnych diskusií, aby som zistil, ako to vidia ruskí odborníci a médiá. Dovoľte mi hneď skonštatovať, že situáciu vidia inak a tiež majú na to vážne dôvody. Ako to už v politike (a nielen v nej) často chodí, veci nie sú také jednoduché, aké sa zdajú byť na prvý pohľad.

Vojna nie je nevyhnutná

Začnime tým, že ruskí experti neveľmi veria v možnosť priameho stretu medzi Židovským štátom a iránskou mocnosťou.

Poukazujú na to, že vo všetkých nedávnych prípadoch, keď sa situácia nebezpečne vyostrovala, Iránci vedome podnikali kroky, ktorými naznačovali, že nechcú eskaláciu konfliktu. Áno, vykonali „útoky pomsty“, ale vopred varovali Spojené štáty a Izrael a snažili sa, aby, nedajbože, nepoškodili životne dôležité zariadenia a nespôsobili početné obete. Inými slovami, vyhýbali sa, aby neurobili nič nenapraviteľné.

Okrem toho experti poznamenávajú, že z vojensko-strategického hľadiska je dnešná pozícia Iránu horšia ako pred rokom. Armáda stratila množstvo dôstojníkov, ktorí pôsobili v Libanone a Sýrii; Hamas a Hizballáh sú výrazne oslabené, moment prekvapenia sa stratil, zatiaľ čo Izrael je posmelený a dokáže svojich nepriateľov prekvapovať (nielen vybuchujúce pejdžre).

Iránska ekonomika je navyše v kríze a tamojšie obyvateľstvo je nespokojné s nízkou životnou úrovňou. Autorita moslimského vedenia citeľne klesla a odporcovia ajatolláhovho režimu čakajú na oslabenie súčasnej vlády.

Iránske vedenie a bezpečnostné sily si uvedomujú, že v stávke je stabilita režimu a ich vlastné prežitie. Vodcovia sú nútení splniť svoje sľuby, že potrestajú nepriateľov. Ale zatiaľ mali dosť rozumu na to, aby neprekročili hranicu medzi verbálnym a skutočným ozbrojeným konfliktom.

Na druhej strane, Izrael sa podľa niektorých pozorovateľov tiež necíti úplne sebavedomý. Jeho politika v Palestíne a Libanone sa nestretla s pochopením v Európe a do istej miery ani v USA. Lídri tejto krajiny sú nútení počítať s americkým postojom. Vážnou reakciou na iránsky útok by mohli byť údery smerujúce na iránsku ropnú infraštruktúru a jadrové zariadenia, ale to je proti záujmom Spojených štátov. USA vraj dokonca ponúkli Izraelu „kompenzácie“, ak nebude útočiť na takéto ciele.

Experti tiež upozorňujú, že pred prezidentskými voľbami v USA potrebujú súperiaci kandidáti podporu tamojšej mocnej židovskej lobby – a preto si nemôžu dovoliť vyvíjať na Izrael nadmerný tlak. Jastraby z Tel Avivu to môžu využiť na radikálne vyriešenie problému so svojimi protivníkmi v Teheráne. Možno tam bude dokonca pokus vymeniť politický režim, ako to transparentne naznačil Benjamin Netanjahu vo veľmi netradičnom príhovore Iráncom.

V najbližších dňoch, keď sa uskutoční ohlásená odpoveď Izraela na iránsky raketový útok, sa ukáže smer ďalšieho vývoja.

Ak bude Židovský štát nasledovať vzor Iránu a zaútočí na menšie ciele a riedko osídlené oblasti, bude to signál na budúce zmiernenie situácie. Ak budú terčom skutočne citlivé objekty, ako sú jadrové výskumné centrá alebo ropné polia, môžeme čakať ďalšiu eskaláciu.

Rusko sa vojny skôr nezúčastní

V tomto prípade vzniká otázka: bude to konflikt iba týchto dvoch krajín, alebo sa rozšíri do širšej regionálnej vojny, ak nie rovno globálneho rozsahu? Najpravdepodobnejšia je priama účasť USA, ktoré už pomohli Izraelu odraziť iránsky raketový útok. Ale kto by sa mohol postaviť na stranu Iránu? Ako už bolo povedané, medzi jeho potenciálnymi spojencami sa spomína aj Rusko.

Ruskí experti s tým však väčšinou nesúhlasia. Naznačujú, že Irán a ich štát naozaj majú zhodné záujmy – no to platí len v boji proti americkej hegemónii. Takmer vo všetkých ostatných oblastiach sa ich očakávania rozchádzajú. Keby neexistoval spoločný nepriateľ vo Washingtone, obe krajiny by sa najskôr samotné stali rivalmi. Medzinárodné sankcie proti Iránu vyhovujú Rusku a protiruské sankcie sú prospešné pre Irán.

Rusko navyše neustále podozrieva Irán zo šírenia myšlienok radikálneho islamu. Moskva považuje Strednú Áziu za zónu svojich záujmov a je nespokojná s rastúcim ekonomickým, kultúrnym a duchovným vplyvom Iránu na niektoré národy tohto regiónu. Takže z geopolitického hľadiska je tu oveľa viac rozporov ako vzájomnej zhody a úprimného priateľstva.

Predpoklad, že Rusko sa stane spojencom Iránu v jeho zrážke s Izraelom a Spojenými štátmi, sa nezdá byť veľmi vierohodný. Verbálna podpora, samozrejme, bude, ale sotva niečo viac.

Treba brať do úvahy aj to, že hoci má Rusko vzťah s Izraelom tradične komplikovaný, predsa len tento vzťah možno označiť aj za exkluzívny. Početná ruskojazyčná diaspóra v Izraeli má politický vplyv nielen vo svojom novom bydlisku, ale aj v bývalej vlasti – cez známych a príbuzných, ktorí neemigrovali, žijú spolu s Rusmi a obsadili tradičné silné pozície v ekonomickej, vedeckej a kultúrnej elite.

Preto 2. októbra prezident Vladimir Putin veľmi srdečne a obšírne zablahoželal ruským Židom k ich novoročnému sviatku Roš ha-šana a veľvyslanectvo štátu Izrael v Moskve náhle zverejnilo vyhlásenie o dôležitosti vzťahov s Ruskom. Bolo počuť aj informácie o tom, že sa pripravuje osobný telefonický rozhovor medzi lídrami oboch krajín. No Kremeľ to odmietol – čo neznamená, že k tomu nedôjde, ale iba to, že strany zatiaľ preferujú neverejnú diplomaciu.

Z vyššie opísaných dôvodov sa z pohľadu ruských expertov zdá, že veľká iránsko-izraelská vojna sa s najväčšou pravdepodobnosťou neuskutoční. A aj keby k nej došlo, priame zapojenie Ruska do vojny sa zdá nateraz takmer nemožné.

Prognózy sú však len dohady, život často prináša prekvapenia. Nasledujúce dni nám umožnia lepšie pochopiť, akým smerom sa udalosti vyvíjajú.