Muž na vozíku a jeho pes Maiki spoločne pomáhajú deťom, jazdia v bugine aj na paddleboarde

Rodák z Bratislavy utrpel pred 29 rokmi vážny úraz, keď skočil do vody a zlomil si krčnú chrbticu. Následkom toho mu ochrnuli horné aj dolné končatiny. Fyzioterapiou dokázal čiastočne zlepšiť pohyblivosť rúk, vďaka čomu je aspoň sčasti sebestačný.

Pred úrazom mal bohaté skúsenosti s kynológiou ako figurant, kde mu počas tréningov psy skákali a hrýzli do ochranného obleku. Vlastnil dvoch nemeckých ovčiakov, ktorých cvičil na športovú kynológiu.

V súčasnosti má šesťročného dlhosrstého nemeckého ovčiaka menom Maiki, ktorý je certifikovaným asistenčným aj kanisterapeutickým psom a výrazne mu uľahčuje každodenný život. „Je to môj najlepší kamarát, ktorý si vypočuje všetky moje nálady, neodvráva, neháda sa a vždy prejaví empatiu,“ prezradil majiteľ pre Štandard.

Správny výber a príspevok

Pri zaobstarávaní asistenčného psa rozmýšľal, či požiada o príspevok na jeho kúpu. Nakoniec sa rozhodol ho nevyužiť, pretože podľa vtedajších pravidiel by mu po získaní finančnej pomoci skrátili počet hodín osobnej asistencie.

Hoci sa situácia medzitým zmenila a úrady už výrazne neskracujú hodiny asistencie, príspevok nevyužil. Hlavným dôvodom bolo, že pes kúpený s príspevkom býva dvojročný, certifikovaný a vycvičený. Nemohol by si teda vybrať plemeno, pohlavie ani povahu zvieraťa.

Pri kúpe mu chovateľka poskytla výraznú zľavu, keď pochopila, na čo psa potrebuje. „Ak by si mal človek všetky náklady pokryť sám, kúpa a výcvik asistenčného psa by podľa môjho odhadu vyžadovali investíciu vo výške približne sedem až osemtisíc eur," podotkol.

Dôležité tiež bolo, aby pes zapadol do jeho aktívneho životného štýlu. „Ja žijem akčný život, či už som na vozíku, alebo nie. Mám potápačský certifikát, lietam na paraglajde a vlastním terénnu buginu," spresnil. Potreboval psa, ktorý by zvládal všetky tieto aktivity. Samozrejme, nečakal od neho, že sa s ním bude potápať, ale jazda na bugine je pre nich úplne bežná.

Boli spolu už aj na lanovke, detskom kolotoči či motorkárskych zrazoch. Vydali sa aj na loď a na paddleboard, čo bol nezabudnuteľný zážitok. Keď jazdili na buginách, Maikimu kúpil špeciálne okuliare proti muškám a vetru. „Všimol som si, ako žmurká, keď mu mušky lietajú do očí. No teraz si už jazdu užíva," povedal s úsmevom.

Pomoc deťom

Maiki musel prejsť špeciálnym výcvikom, aby získal certifikáciu pre asistenčného psa. Neskôr dostal aj certifikát ako kanisterapeutický pes. Financovanie oboch výcvikov bolo oddelené. Náklady na kúpu, socializáciu, výcvik a certifikáciu psa sú vysoké, nehovoriac o bežných výdavkoch, ako sú očkovania.

Okrem terapie získal aj certifikát na edukáciu, čo mu umožňuje navštevovať školy a domovy sociálnych služieb. Tento typ intervencie slúži na zlepšovanie koncentrácie, čítania či motorických schopností detí.

Keď napríklad deti prečítajú text správne, Maiki vykoná nejaký zábavný úkon, ktorý ich poteší — môže štekať, urobiť otočku alebo iný trik. Dokonca ho deti môžu odmeňovať za jeho výkon.

K ľudom či k iným zvieratám sa vždy správa dobre. Svoju empatiu však oveľa viac prejavuje u ľudí s mentálnym postihnutím. „Maiky je neuveriteľne tolerantný k ľuďom, ktorí vyžarujú niečo iné, inú energiu. Ak napríklad mentálne postihnuté dieťa začne Maikiho ťahať za chvost či za uši, jeho trpezlivosť a jemnosť sú ešte väčšie, než u zdravých ľudí,“ povedal.

Často ide o veľmi psychicky náročnú prácu. „Vidím to najmä pri kanisterapii. Vzhľadom na svoju povahu niekedy preberá bolesť a stres tých, ktorým pomáha a z toľkého vyčerpania sa po terapii povracia. Na základe týchto skúseností už výrazne korigujem jednotlivé terapie."

Neustále v strehu

Maiki má počas dňa nespočetné množstvo úloh. Jeho majiteľ odhaduje, že mu denne dáva približne 400 až 450 príkazov. „Je to rozložené na celý deň, ale nie som si istý, či bežný psíčkar dáva svojmu psovi toľko príkazov denne," poznamenal.

Aj keď je práve pokoj, musí byť stále v strehu. „Sleduje, či mu náhodou nedám ďalší príkaz. Pes nie je stroj, a preto sa snažím, aby relaxoval a nemal pocit, že musí stále pracovať. Keď ho nepotrebujem, nechávam ho hrať sa, tak ako každého iného bežného psa. Môže sa hrať s loptičkou, behať a len tak si užívať deň,“ vysvetlil.

Ako skúsený kynológ mal výhodu, že ho vedel veľa vecí naučiť sám. Pomohli mu aj priatelia - kynológovia, ľudia zo športového klubu polície K9, ktorí sa venovali socializácii Maikiho, a dokonca aj záchranári zo Žilinského klubu K-7 - Psovodi záchranári Slovenskej republiky a Kynologicko-športové centrum AURA.

„V našom vzťahu som alfa, to je pri nemeckom ovčiakovi nevyhnutné. Ak by sa Maiki ujal vedúcej roly, nastali by problémy. Pes musí poslúchať psovoda, obzvlášť, ak ide o vlčiaka," spresnil.

Napriek tomu, že ide o plemeno, ktoré je menej časté medzi asistenčnými psami, Martin je s výberom spokojný. „Nemecký ovčiak má iné požiadavky na výcvik ako labradory alebo zlatý retríver. Učia sa veľmi rýchlo, ale vyžadujú prísnejší, asertívnejší prístup."

Pre asistenčného psa je kľúčové, aby mal dostatok pohybu, a to platí dvojnásobne pre vlčiaky. „Každý deň beháme aspoň 10 kilometrov, nech je počasie akékoľvek," vysvetlil. Pri behu využíva špeciálny prídavný pohon, ktorý pripomína kolobežku, aby uľahčil pohyb pre seba aj pre Maikiho.

Maiki mi zachránil život

Počas dňa sa stretávajú s dvoma extrémnymi reakciami ľudí. „Niekedy sa nás boja, vyhýbajú sa nám a prechádzajú na druhú stranu cesty. Iní nás zastavujú a chcú sa rozprávať. A je aj skvelý magnet na ženy. Prechádzka cez Aupark nám trvá aj 40 minút, pretože všetky ženy ho chcú hladkať," priznal Dait.

Maiki má vrodený ochranný inštinkt, ktorý sa v prípade potreby vždy prebudí, a to najmä v situáciách, keď jeho majiteľ cíti nebezpečenstvo. „Keď idem von, občas sa stane, že natrafíme na nepríjemných ľudí. Raz som narazil na skupinu, ktorá bola pod vplyvom drog, ktorí sa prejavovali značne agresívne. Jemne ich zahnal a zavrčal, pud sebazáchovy ich neopustil a radšej odišli," uviedol.

Spomenul aj situáciu, keď mu pravdepodobne zachránil život. „Býval som v obci Opoj, kde sme sa s Maikim často prechádzali okolo bioplynovej stanice. Raz, keď sme išli okolo, brána bola otvorená a z areálu vybehli dva veľké psy, nemecký ovčiak a kríženec. Zastavili len meter pred nami."

Nechal Maikiho navoľno a obaja vyrazili oproti psom. „Maiki ich zahnal späť do areálu, a keď sa uistil, že je všetko v poriadku, vrátil sa ku mne. Keby tam vtedy nebol, pravdepodobne by ma roztrhali."

Zákaz vstupu?

Maiki môže chodiť ako asistenčný pes všade - do kina, divadla či obchodov. No, nie vždy ich chcú pustiť, keďže personál podľa Daita nemá dostatočné informácie. „V obchodných reťazcoch je situácia najhoršia," prezradil.

„Takmer pri každej prvej návšteve obchodu sa na mňa zvyčajne obráti zamestnanec a oznámi, že so psom nemôžem vstúpiť. Niektorí majú skvelý prístup a nechajú si to vysvetliť, no iní sú veľmi nepríjemní a vyžadujú, aby som okamžite odišiel, inak mi hrozia vyhodením. Našťastie, mňa sa zatiaľ nepodarilo vyhodiť." Niektorí dokonca zavolali manažéra alebo riaditeľa prevádzky.

„Zákon hovorí, že môžem byť v týchto priestoroch so psom, a ak by personál aj napriek tomu odmietol vstup, mohlo by to hraničiť s porušovaním ľudských práv, obmedzovaním osobnej slobody a diskrimináciou zdravotne postihnutých," uviedol.

Pomoc aj zábava

Napriek všetkým výhodám však zdôrazňuje, že asistenčný pes nie je pre každého. „Treba si zvážiť, či ste schopní zabezpečiť všetko, čo taký pes potrebuje – od tréningov až po správnu výživu. Nie je to len o tom, že pes má pracovať. Musí mať aj čas na odpočinok, a vy ako majiteľ musíte vedieť, ako s ním správne zaobchádzať."

Nemeckého ovčiaka by ako asistenčného psa odporučil len človeku, ktorý má skúsenosti so psami, najmä v oblastiach, ako je služobná kynológia, športová kynológia či práca v ozbrojených zložkách. „Pre niekoho, kto s ovčiakmi nemá skúsenosti, by som odporučil skôr kúpu už vycvičeného a certifikovaného psa, ktorý je pripravený prispôsobiť sa konkrétnym potrebám nového majiteľa," objasnil.

Asistenčný pes dokáže majiteľa neraz aj prekvapiť. Daitov známy má vycvičeného labradora, ktorý mu vie vybrať pivo z chladničky či priniesť jedlo do postele. „Labrador rýchlo zistil, že v chladničke sú aj iné dobroty. Takže, keď je hladný, otvorí si chladničku sám, vyberie, čo mu chutí, a spokojne sa najedia. A ešte aj chladničku zavrie,“ zasmial sa.

„Pes, ktorý stál nemalé peniaze, má teraz 14 kíl navyše. S diétou sa im veľmi nedarí, keďže pes si vie sám zabezpečiť extra porciu. Takže, keď sa kŕmi sám, granule na chudnutie nepomáhajú," uzavrel.