Riaditeľ kancelárie komory sestier: Mladú generáciu sestier vôbec nemáme

Systém v tomto roku opustilo už tisíc zdravotných sestier a ďalších dvetisíc tak môže urobiť, varuje Lukáš Kober, riaditeľ kancelárie Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. Voči iným štátom nie sme konkurencieschopní, hovorí, svojich zdravotníkov vyháňame a zahraniční k nám ísť nechcú. Potrebujeme zvýšiť platy a zlepšiť pracovné podmienky na nemocničných oddeleniach.

Minulý týždeň sme robili prieskum medzi nemocnicami a vyplynulo z neho, že nemocnice neregistrujú hromadné výpovede zdravotníkov a ani nemajú indície, že by k nim malo dôjsť v budúcnosti. Názor spoločnosti však bol, že máme očakávať odliv zdravotníkov. Ako si to vysvetľujete?

Neočakávali sme, že dňom zrušenia núdzového stavu nastane exodus zdravotníkov. Zdravotné sestry nemusia podávať hromadné výpovede, robia to totiž kontinuálne. Minulý rok si zrušilo registráciu takmer tisíc sestier, tento rok tak urobilo viac než 900 a to je len máj. Najčastejšie odišli sestry do predčasného alebo starobného dôchodku. V registri máme ešte takmer dvetisíc ľudí, ktorí sú v rovnakom veku a zo dňa na deň môžu odísť.

Čo mladá generácia sestier?

Vôbec ju nemáme, zdravotnícky systém držia najmä ľudia vo veku od 45 rokov. Mladých ľudí nemáme, pretože sme ich zo systému vyhnali, alebo odišli po ukončení školy pracovať do zahraničia. O hromadnom odchode ľudí už teda môžeme hovoriť, pretože 900 z nich už zdravotníctvo opustilo. Išlo pritom o ľudí, ktorí by za normálnych okolností ešte ostali v systéme pár rokov, pretože by si tak mohli privyrobiť. Pandémia ich však presvedčila, že je správne odísť úplne.

Koľko ľudí zo spomínaných dvetisíc podľa vás do konca tohto roka ešte odíde?

Nevieme to odhadnúť, pretože nevidíme do mysle ľudí. Nevieme, koľkí z nich sa reálne rozhodnú odísť, ale podľa štatistík registra dosahujeme v druhej polovici mája rovnaké čísla, aké sme mali za celý minulý rok. Viac než 600 sestier a pôrodných asistentiek odišlo a ďalším takmer 400 sme pozastavili registráciu, pretože z rôznych príčin dlhodobo nevykonávajú profesiu. Môžeme ich zarátať k tým, ktorí reálne odišli, hoci sú ešte v systéme. Počet odídencov za tento rok sa blíži k tisícke.

Koľko ľudí, naopak, vstupuje do systému?

Študenti vysokých škôl odboru ošetrovateľstvo teraz robia štátne skúšky. Presné počty tých, ktorí nastúpia do systému budeme mať približne v júni alebo júli. Od prvého januára sme zatiaľ zaregistrovali iba 32 absolventov v povolaní sestra a šesť absolventiek v pôrodnej asistencii. Po záverečných skúškach sa tieto počty zvýšia. Budeme tiež vidieť rozdiel medzi tými, ktorí skončili štúdium a reálne nastúpili do praxe. Z minulých rokov totiž vieme, že 55 percent absolventov do systému nenastúpi. Keby sa zaradili do pracovného procesu všetci absolventi, mali by sme vyrovnaný počet tých, čo odídu a vstúpia.

Sú problémom aj nízke počty absolventov?

Školy dokážu vzdelať dostatočný počet študentov, zvládli by ich ešte viac, keby mali na to finančné prostriedky.

Epidemická situácia sa zlepšuje, máme klesajúce počty hospitalizovaných aj nakazených. Môžeme predpokladať, že sa trend odchodu zdravotníkov spomalí?

Vedeli by sme urobiť predikciu časových radov podľa vstupov a výstupov z registra za posledných desať rokov. Nemôžeme to brať tak, že pandémia skončila len preto, že sa uvoľnili niektoré opatrenia. Kopírujeme situáciu spred roka. Zdravotníci to nevnímajú tak, že sa pandémia skončila, oni očakávajú tretiu vlnu, ktorej sila bude závisieť od percenta zaočkovanosti populácie. Ochota očkovať sa však aktuálne klesá. Ľudia si myslia, že pandémia skončila. Nemyslím si, že ukončenie núdzového stavu či znižovanie počtu hospitalizovaných bude vplývať na ochotu ľudí vstúpiť do zdravotného systému, alebo v ňom zotrvať.

Ako sa budú podľa vás počty odídencov vyvíjať?

V minulom roku nám odišlo 911 sestier, v tomto roku to bude určite vyššie číslo. Očakávame, že systém opustí viac než tisíc sestier. Nepostrehli sme zatiaľ, že by niekto predostrel riešenia na stabilizáciu zdravotníkov v systéme a prilákanie tých, čo odišli do zahraničia.

Hovorkyňa ministerstva zdravotníctva uviedla, že rezort pracuje na ucelenom dokumente, ktorý rieši personálnu stratégiu, plány vzdelávania a ďalšie zámery. Vy teda s ministerstvom na tejto stratégii nespolupracujete?

Na ministerstve máme úzku spoluprácu s Odborom ošetrovateľstva a iných zdravotníckych profesií. Aktuálne intenzívne rokujeme o mzdách, kde sme ešte za exministra Mareka Krajčího navrhli nové finančné ohodnotenie pre zdravotné sestry a pôrodné asistentky. Chceme sa dorovnať aspoň zvyšným štátom V4, keďže tie počas pandémie začali zvyšovať platy….

…a dostali výraznejšie odmeny.

Áno, odmeny sme u nás dostali len za prvú vlnu, v prípade druhej vlny sa už o odmenách vôbec nehovorí. Jediným benefitom pre ľudí v červených zónach bol v roku 2021 sedemeurový príplatok za každú odpracovanú hodinu. Sestry však nepracovali len v červených nemocniciach. Stávalo sa, že nejaká z nich pracovala na štandardnom oddelení či v ambulancii s nakazeným pacientom a dozvedela sa to až neskôr. Veľa ľudí nám poslalo spätnú väzbu, že nedostali príplatky napriek starostlivosti o infikovaných pacientov.

Môžete povedať podrobnosti návrhu nového mzdového ohodnotenia, ktorý ste predostreli ministrovi zdravotníctva?

Minister náš návrh prijal s pochopením, aktuálne sa zaoberá analýzou dosahu zvýšenia miezd na štátny rozpočet. Vôľu však zo strany rezortu vidíme.

Aké finančné zvýšenie požadujete?

Navýšenie miezd je jeden z motivačných a stabilizačných faktorov, ako podporiť najviac nedostatkovú profesiu v zdravotníctve. Náš návrh je nastavený tak, aby boli mzdy sestier a pôrodných asistentiek aspoň čiastočne
konkurencieschopné so mzdami týchto profesií v okolitých krajinách. Dnes je nastavený koeficient na výpočet základnej mzdy v hrubom vo výške 0,89 (971,88 eura). Základná hrubá mzda sestry a pôrodnej asistentky dosahuje necelých 86 percent priemernej mzdy v národnom hospodárstve z roku 2020. Mzda sa môže zvýšiť, a to príplatkami za nočnú prácu, sviatok či prácu počas víkendu, ale to je skôr benefit za prácu v čase, kedy je väčšina ľudí doma.

Iný koeficient na výpočet mzdy je u sestry špecialistky či sestry s pokročilou praxou [sestra s magisterským vzdelaním, špecializáciou a minimálne päťročnou praxou v špecializačnom odbore, pozn. red.]. Náš návrh je vo zvýšení koeficientov za výpočet základnej mzdy, a to vo výške od 1,3 do 1,5 podľa výšky dosiahnutého vzdelania. Zároveň chceme, aby sa zohľadnila aj časová postupnosť, teda nárast mzdy podľa odpracovaných rokov. Dnes má sestra so 40-ročnou praxou tú istú základnú mzdu ako sestra absolventka.

Dostali ste zo strany rezortu termín, dokedy padne rozhodnutie o zvýšení miezd?

Nedostali sme presný termín. Dali nám prísľub, že budeme o prieniku medzi naším návrhom a návrhom rezortu diskutovať na najbližších stretnutiach. Budeme hľadať zlatú strednú cestu tak, aby sme boli konkurencieschopní voči susedným štátom. Nemyslím si, že budeme niekedy konkurovať Nemecku a Rakúsku, mohli by sme sa však dorovnať na Česko, kde navyše neexistuje jazyková bariéra, a preto tam odchádza vyšší počet zdravotníkov. Máme tiež informácie o tom, že sestry z juhu Slovenska, ktoré vedia po maďarsky, odišli pracovať do maďarských nemocníc, pretože už aj tam zarobia lepšie.

Môže ich v systéme stabilizovať aj miliarda a pol, ktorá ide z Plánu obnovy na technickú vybavenosť nemocníc?

Záleží od toho, o akej reforme sa bavíme. Čiastková reforma problémov, ktoré sú v zdravotníctve 20 rokov, nezmení systém a zdravotníkov tu neudrží. Ak bude táto reforma zásadná, súhlasíme s ňou, pretože doposiaľ sa nič také v zdravotníctve neudialo. Zvýšiť mzdy nestačí, musíme nastaviť konkrétne fungovanie nemocníc. Nutne potrebujeme optimalizáciu siete nemocníc a znižovanie hospitalizácií akútnych pacientov. Tí nemusia byť vždy v nemocniciach, potrebujú mať však priestor na doliečenie. Dlhodobá a chronická starostlivosť je v našich podmienkach poddimenzovaná.

Iba vďaka zásadnej reforme môžu zdravotníci začať vnímať, že sa niečo v slovenskom zdravotníctve mení a môžu sa rozhodnúť ostať tu. Je dôležité podporiť aj domácu ošetrovateľskú starostlivosť, nemáme školské sestry, ktoré by dohliadali na chronicky choré deti na školách a v neposlednom rade sú to zariadenia sociálnych služieb, kde systém sestry doslova vyhnal. Ošetrovateľskú starostlivosť však môže poskytovať len sestra, nie opatrovateľka.

Sám minister Vladimír Lengvarský priznal, že bez personálu sú nám moderné nemocnice nanič.

Treba investovať do nových nemocníc, aby sa pacienti cítili bezpečne a aby sa aj zdravotníci cítili v pracovnom prostredí dobre. Potrebujeme však kvalifikovaný zdravotnícky personál, ktorý, bohužiaľ, teraz nemáme a tak skoro ani nebudeme mať. Táto otázka sa neriešila 20 rokov, takže za rok nenájdeme východisko, ide o dlhodobý proces. Chýba nám 14-tisíc sestier, ktoré nemáme kde zobrať. Školy ich nevyprodukujú zo dňa na deň a nezískame ich ani zo zahraničia, pretože nie sme konkurencieschopní.

A čo zdravotné sestry zo štátov mimo Európskej únie? Tie by predsa mali mať motiváciu prísť na Slovensko, kde sú vyššie platy. Mohli by čiastočne zaplniť dieru na trhu?

Pri týchto sestrách narážame na kvalifikačný problém. Smernice v štátoch EÚ sú rovnaké, a preto je medzi nimi ľahká mobilita. Vzájomne si uznávame diplomy a máme rovnakú obsahovú štruktúru vzdelania. Štáty mimo EÚ majú inak nastavený systém vzdelávania, a preto je ťažké uznať im skúšky. Tieto zdravotné sestry sa musia dovzdelať, alebo začať študovať úplne od začiatku na Slovensku.

To ale môže byť aj na našu škodu.

Áno, vezmime si napríklad Nemecko. Tiež trpelo nedostatkom zdravotných pracovníkov, hoci majú vyššie platy a lepšie nemocnice, pretože ich populácia starne. Tým sa zvyšuje počet chronických pacientov, ale aj nápor na zdravotnícky systém ako taký. Západné štáty, ktoré sa potýkajú s týmto problémom, využívajú, že máme kompatibilný systém vzdelávania a naverbujú si zdravotníkov od nás. Nakoľko nie sme voči nim konkurencieschopní, môžeme sem pritiahnuť zdravotníkov len z menej vyspelých štátov. Ani pre tých však nie sme cieľovou krajinou. Mnohí si radšej vyberú Nemecko, kde musia robiť rovnaké skúšky a tiež prekonať jazykovú bariéru, ale dostanú oveľa vyšší plat.
Byť v strede medzi vyspelými a menej vyspelými systémami nie je pre nás výhodou. Žijeme však v otvorenej ekonomike, aj my môžeme byť konkurencieschopní, ak systém zreformujeme a investujeme doň peniaze efektívne.

Nemali by sme zmeniť mechanizmus prijímania zahraničných zdravotníkov a prilákať ich aspoň tak?

Príchodu zahraničných zdravotníkov sa nevyhneme. Nemáme ich vnímať ako ohrozenie, práve naopak. Aj západné krajiny lákajú našich zdravotníkov. Samozrejme, bez kontrolných mechanizmov to byť nemôže. Ak naši zdravotníci musia spĺňať kvalifikačné predpoklady na výkon povolania, cudzinci nesmú byť výnimkou. Štartovacia čiara musí byť rovnaká pre každého.

Stredné zdravotnícke školy dostali tento rok o viac než 500 prihlášok viac. Je cestou navyšovanie kapacít prijatých uchádzačov?

Trend nárastu o 20 až 30 percent registrujeme aj na vysokých školách. Záujem o zdravotnícke profesie, ako napríklad fyzioterapeuti, laboranti, záchranári či sestry vo všeobecnosti stúpa.

Pandémia predsa ukázala, že ide o nebezpečnú profesiu, zdravotníci boli najpremorenejším povolaním. Prečo si mladí vyberajú tento smer?

Možno to spôsobili médiá, kde sa o zdravotníkoch veľmi intenzívne v pozitívnom slova zmysle hovorilo. Zdravotnícke profesie tým získali pozitívnu reklamu. Skutočnosť, že zdravotníkov je málo, môže zas v ľuďoch vzbudzovať istotu stabilného pracovného miesta. Kapacity vzdelávajúcich inštitúcií pre zdravotné sestry by sa mali určite zvýšiť. Vláda by ich mala podporiť finančne a vytvoriť im na to podmienky. Školy majú svoje kapacity: priestorové aj učiteľské.

Ale súčasne treba znižovať percento tých, čo po absolvovaní nenastúpia do procesu.

Áno, v súčasnosti sú totiž ľudia motivovaní a chcú tento smer študovať, ale ak počas štúdia zistia, že v zahraničí ich čakajú lepšie podmienky, nenastúpia na Slovensku. Študenti dnes majú úžasné možnosti, aktívne využívajú program Erasmus+ a aj niekoľkokrát sa počas štúdia dostanú do zahraničia. Minulý štvrtok som bol v štátnicovej komisii pre tretí ročník odboru ošetrovateľstvo. Rozprával som sa so študentami a veľa z nich uviedlo, že chce odísť do zahraničia. Ľudia si hľadajú lepšie podmienky a kvalitnejšie fungovanie systému. Mladý človek veľmi dobre vie, aké má kompetencie, na čo sa má zamerať a nepáči sa mu, že naše sestry robia, takpovediac, všetko a niekedy zaskakujú aj za upratovačku či sanitára. Mladí ľudia to odmietajú, majú vzdelanie a poznajú svoje kompetencie. Chcú, aby zdravotnícky tím fungoval jasne. Aj v tomto smere často zlyhávame, pretože máme nedostatok v manažmentoch jednotlivých zdravotníckych zariadení.

Ak si ošetrujúci tím nedokáže rozdeliť kompetencie, problém je zrejme vo vedúcich pozíciách na oddeleniach.

Zlyháva stredný aj nižší manažment, rovnako aj manažment ľudských zdrojov v jednotlivých zariadeniach. Nemocnice idú často nadoraz, nerobia si predikcie toho, ako bude vyzerať počet zdravotníkov v jednotlivých vekových kategóriách o päť či desať rokov. Nevšímajú si, koľko sestier odchádza do dôchodku a že ich potrebujú nahradiť, aby nenastala situácia, že nemajú koho napísať do služby a musia zatvoriť oddelenie. Opakujem, chýba nám bežný manažment ľudských zdrojov.

Čo by sa mohlo zmeniť alebo zmodernizovať pri manažovaní oddelení?

Najmä prístup k ľuďom, sestry často pociťujú mobing a bosing, hoci o tom nechcú verejne hovoriť. Profesia zdravotnej sestry je na 98 percent ženskou záležitosťou a ženy o týchto záležitostiach nerady hovoria. Často sú živiteľkami rodín a boja sa o svoju prácu, hoci je ich celosvetovo taký nedostatok, že by si mohli pýtať oveľa väčšiu mzdu. V tomto smere máme ešte medzery, ale myslím si, že je to problémom nášho myslenia vo všeobecnosti. Ľudia sa nevedia ozvať a nepoznajú cenu vlastnej práce.

Ak je také vysoké percento zdravotných sestier v preddôchodkovom a dôchodkovom veku, môžu
byť nezhody na pracovisku spôsobené aj medzigeneračnými rozdielmi. Môže sa to časom zlepšiť?

Áno, ale problémom je aj profesionálne vyhorenie. Pri profesiách, kde dochádza ku kontaktu s ľuďmi, nastáva osobné vyhorenie oveľa skôr. Obzvlášť rýchlo nastupuje pri mladej generácii, podľa štúdií už po štyroch až siedmych rokoch od nástupu do zamestnania. Kedysi to tak nebolo, ľudia dnes častejšie vyhoria aj v dôsledku toho, že čelia šikane zo strany vedenia. Medzigeneračné rozdiely či konflikty na pracovisku sa dajú riešiť, existujú na ne manažérske postupy. V Česku vytvorili programy na adaptáciu ľudí do staršieho pracovného kolektívu, u nás nič také nefunguje.

Neexistuje u nás ani systém stabilizácie starších ľudí, aby mali pocit ohodnotenia vlastnej práce, neexistuje kariérny postup a ľudia strácajú perspektívu. Náš systém akoby fungoval v socialistických koľajach, hoci sa preklopil do kapitalistického sveta. Myslenie ľudí sa nepreplo, a preto bude veľmi ťažké pracovať na zmene systému. Tvoria ho totiž ľudia. Nestačí len legislatívna zmena a reformy, pretože tie musia v prvom rade prijať ľudia z praxe a aplikovať ich tam.