Minister Susko na rovnakej tlačovej konferencii hovoril o takisto nariadenej kontrole tak Najvyššieho súdu, ako aj Špecializovaného trestného súdu. Poukazoval na totožné kontroly vykonané v roku 2023, 2022, a 2019 s rovnakým poverením z ministerstva. Kým predseda Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala uznal oprávnenie ministerstva vykonať takúto kontrolu a požiadavke na vydanie spisov vyhovel, predseda Najvyššieho súdu Šikuta mal opačný názor, že takáto kontrola nemá oporu v zákone.

Podľa jeho vyjadrení totiž ministerstvo môže kontrolovať súdy a ich činnosť, okrem Najvyššieho súdu. Šikuta ďalej tvrdí, že ministerstvo nemôže zobrať celú databázu spisov, či nahliadať do živých spisov z prejednávaných konaní s ohľadom na ochranu osobných údajov, ako aj na chýbajúcu kompetenciu oboznamovať sa s dôkazmi z konaní, ako sú výpovede svedkov a podobne. Za neštandardnú označil aj náhlosť samotnej kontroly, ako aj požiadavku vydania spisov bez toho, aby ministerstvo označilo konkrétne spisy, o ktoré má záujem.

Šéf Najvyššieho súdu o tejto kontrole hovorí ako o neprípustnom zásahu do nezávislosti súdnej moci. Postup ministerstva pri kontrole, kde neoznámi konkrétne dôvody kontroly, ale chce kontrolovať všetko, označil za tzv. fishing, teda lovenie akýchkoľvek dôkazov, čo je neprípustná metóda. Nie všetky jeho vyjadrenia sedia so zákonnými ustanoveniami.

Zákon dáva ministerstvu oprávnenia kontrolovať

Zákon o súdoch jednoznačne vymedzuje pôsobnosť ministerstva spravodlivosti pri správe súdov tým, že ho oprávňuje vykonať finančnú kontrolu a vnútorný audit na súdoch, rovnako ako kontrolu výkonu správy súdov. Ministerstvo je podľa zákona oprávnené vykonávať previerky súdnych spisov, pričom môže nahliadať do súdneho spisu a vyžiadať si súdny spis, robiť si z neho odpisy, výpisy a kópie, ako aj vyžadovať iné podklady, informácie alebo vyjadrenia.

V zmysle týchto ustanovení je ministerstvo oprávnené vykonať kontrolu, pričom nemusí uvádzať konkrétne podozrenia, ktoré ho na jej vykonanie viedli. Z logiky veci by bolo kontraproduktívne uvádzať podrobnosti, na základe ktorých vznikla potreba vykonať kontrolu. Minimálne už len z toho dôvodu, že by sa tým mohol zmariť samotný účel kontroly, ak by kontrolované subjekty vedeli a mohli manipulovať s vecami tak, aby to bolo v ich prospech pri výsledku kontroly.

Zároveň zákon nestanovuje ani žiadne upozornenia pre kontrolované subjekty predtým, ako sa kontrola vykoná. Teória práva pozná niekoľko druhov kontroly, ako hĺbkové, čiastočné, pravidelné či náhodné. Práve posledný typ je zameraný na nepripravenosť kontrolovaného subjektu. Okrem toho zákon rovnako nehovorí o tom, aký veľký rozsah kontroly je prípustný.

Ak sa predseda Šikuta sťažuje na skutočnosť, že ministerstvo chcelo preverovať všetky spisy, rozhodne je to v zmysle zákona povolené. Naopak, bolo by na úkor kontroly, ak by bola obmedzená iba na istý počet spisov či iných kontrolovaných vecí. V prípade chýbajúcej kompetencie kontroly zo strany ministerstva voči Najvyššiemu súdu treba povedať, že zákon o súdoch špecificky vyčleňuje z kontroly Najvyšší súd iba v jednom prípade, a to je previerka vybavovania a prešetrovania sťažností predsedami súdov, nie však kontroly ako takej. Ak by platil výklad predsedu Šikutu o tom, že ministerstvo nemá na Najvyšší súd dosah, znamenalo by to jeho nekontrolovateľnosť, pretože žiaden iný subjekt takéto kontroly vykonávať nemôže.

Neobstojí ani argument tzv. fishingu. Tento fenomén na seba viaže nepoužiteľnosť dôkazov predovšetkým v trestnom konaní, ale nie pri kontrole. Nemožno totiž hovoriť o všeobecnej kontrole subjektu ako o fishingu s tým, že kontrola musí byť vždy špecificky odôvodnená. Fishing totiž znamená neurčitosť vymedzenia príkazu, ktoré vedie k neurčitosti a nesplniteľnosti výzvy na dobrovoľné plnenie dotknutého subjektu. To potom dáva orgánu možnosť na „fishing expedition“, teda na náhodné hľadanie vecí, ktoré by sa mohli v budúcnosti hodiť, pričom takéto metódy využívajú orgány činné v trestnom konaní pri prehliadkach.

Ústavný súd v tomto smere hovorí o neprípustnosti tejto metódy v trestných konaniach vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS/455/2022. V ňom vyslovil názor, že takýto postup narušuje základné práva na nedotknuteľnosť obydlia či práva na súkromie, pričom tieto práva sa nevzťahujú na súdy, a už vôbec nie pri výkone kontroly.

Kontrola má svoje limity

Pri nahliadaní do živých vecí už je možné hovoriť o limitoch ministerstva. Ministerstvo totiž nie je orgán činný v trestnom konaní ani súd, aby mohlo prostredníctvom kontroly získavať poznatky o detailoch prebiehajúcich súdnych konaní. Tie sú skutočne vo výlučnej kompetencii obmedzeného počtu subjektov, medzi ktoré ministerstvo nepatrí.

Minister Boris Susko však hovorí o tom, že kontrola nežiadala detaily zo spisov či priamo spisy, ale informácie ohľadom počtu, typu a iných identifikačných údajov spisov, ktoré priamo súvisia s ich elektronickým prideľovaním práve s odkazom na jeho možnú manipuláciu. A tu je jadro sporu kontroly. Príkaz bol všeobecne naformulovaný, a až z ústneho vyjadrenia kontrolórov vysvitlo, čo vlastne chcú. Došlo teda k rozdielnej interpretácii, keď predseda Šikuta hovorí o snahe ministerstva odňať všetky spisy, pričom ministerstvo hovorí iba o dodaní istého typu údajov.

Rozdielna interpretácia má potom vplyv na to, čo je a čo nie je v súlade so zákonom, a čo ministerstvo môže kontrolovať. Keďže bol príkaz na kontrolu všeobecne formulovaný, a ústne podanie kontrolórov nie je možné overiť, bude zrejme potrebné vykonať nielen novú kontrolu Najvyššieho súdu, ale aj kontrolu postupu Šikutu pri jeho predchádzajúcom postupe.

Postup predsedu Najvyššieho súdu pritom nemusí byť hneď protizákonný, pretože bude závisieť od detailov kontroly, aký postup bol správny. V minulosti bol mediálne známy prípad Štefana Harabina, keď ako predseda Najvyššieho súdu v roku 2010 nepustil kontrolu ministerstva financií na súd. Následne bol za takéto konanie disciplinárne potrestaný, no obrátil sa so sťažnosťou pre porušenie svojich práv na Európsky súd pre ľudské práva, kde uspel.

Podozrenia, ktoré tvorili podklad pre vykonanie kontroly pritom nie sú iba v rovine teoretickej. Odhliadnuc od matematickej pravdepodobnosti prideľovania určitých vecí tomu istému senátu, ako to tvrdia predstavitelia vládnej moci, v súčasne prebiehajúcom trestnom konaní sa má nachádzať dôkaz o tom, že elektronické prideľovanie spisov môže byť manipulovateľné.

Brhel má znalecký posudok o možnej manipulácii

Ide o kauzu Mýtnik, v ktorej sú trestne stíhaný Brhel starší so svojím synom za machinácie pri verejnom obstarávaní a korupciu. V nej predložila obhajoba Brhelovcov znalecký posudok, ktorý spochybňuje náhodnosť prideľovania spisov. Znalec v ňom vychádzal z podkladov a odpovedí Špecializovaného trestného súdu a konštatoval záver, že proces prideľovania spisov nie je náhodný, a je možné ho ovplyvniť technickými parametrami uvedenými v posudku, ako aj prostredníctvom osoby predsedu a podpredsedu súdu.

Znalecký posudok pritom nie je iba obyčajné vyjadrenie nejakého svedka, ale zákonom vymedzený dokument, ktorý vyhotovuje odborník v danej oblasti. Ten musí svoje závery odôvodniť na základe odborných postupov, ktoré musia byť preskúmateľné. Okrem iného musí každý znalecký posudok obsahovať doložku o tom, že znalec v ňom uvádza pravdu, a je si vedomý následkov nepravdivých záverov posudku.

Inými slovami, ak expert z príslušnej oblasti v znaleckom posudku napíše záver o možnosti manipulácie s prideľovaním spisov v súdnom konaní, ide o veľmi závažné zistenie prípadnej medzery v systéme, ktorý by mal zabezpečovať absolútnu náhodnosť prideľovania na dosiahnutie spravodlivého súdneho procesu. Podobný záver pritom nebol doteraz prezentovaný s takou dôkaznou silou, akú má znalecký posudok.

Ak by sa v súdnom konaní preukázala čo i len možnosť manipulácie s elektronickým prideľovaním spisov, malo by to nedozerný vplyv na všetky prebiehajúce, ale aj skončené súdne konania. Kontrola ministerstva v tejto veci je rozhodne opodstatnená, pretože nezávislosť a nestrannosť sudcu, ako aj spravodlivý proces tvoria základy právneho štátu. Závery znaleckého posudku pritom viac ako odôvodňujú vykonanie kontroly na súdoch.

Preverenie podozrení by malo byť v záujme všetkých štátnych orgánov, ktoré chápu vážnosť následkov ich momentálneho ignorovania. Okrem zmarenia množstva procesov by mohli nepochybne dosiahnuť otvorenie právoplatných prípadov aj tí, ktorí už boli odsúdení na základe riadne vykonaných dôkazov. Iba preto, že ich odsúdil pochybne pridelený sudca.