Mediálna pozornosť sa venuje najmä srdcu nemeckého automobilového priemyslu – Volkswagenu, ktorý znižuje mzdy a zvažuje dokonca zatvorenie niekoľkých fabrík. Celkovo sa v automobilovom sektore hovorí o 190-tisícoch zamestnancov, ktorí môžu v najbližších rokoch o svoje miesto prísť.
Trochu menej sa však už hovorí o chemickom a strojárskom priemysle napriek tomu, že ide o firmy, ktoré majú v Nemecku obrovskú tradíciu.
Svoje brány napríklad v krajine zatvorila továreň na výrobu oceľových rúr v nemeckom Düsseldorfe, ktorá prežila obe svetové vojny. V máji zatvorila závod na výrobu oxidu titaničitého v Duisburgu spoločnosť Venator, ktorej korene siahajú až do roku 1878. Vo fabrike dovtedy pracovalo približne 350 zamestnancov. V septembri sa zasa 225-ročná rodinná lodenica Meyer Werft len tesne vyhla bankrotu vďaka štátnej pomoci vo výške 400 miliónov eur.
Zotavenie nemeckých výrobných podnikov pritom zatiaľ ostáva v nedohľadne aj v súvislosti s tým, že sektor priemyslu naďalej zaznamenáva pokles množstva objednávok – naposledy v auguste medzimesačne o 5,8 percenta, pričom medziročne išlo o pokles o 3,9 percenta.
Svetielko nádeje
Začiatkom tohto roka si Nemecko tamojší vládni politici ešte zastávali. V švajčiarskom Davose sa napríklad vtedajší nemecký minister financií Christian Lindner vyjadril, že najväčšie hospodárstvo Európskej únie je len unavené a potrebuje „dobrú šálku kávy“, ktorou mali byť pre krajinu štrukturálne reformy.
Vážnosť situácie bola pritom všetkým jasná. Nemecko vykázalo za rok 2022 pokles HDP, ktorého následná stagnácia v roku 2023 len o chlp zabránila štatisticky vykázanej recesii.
Slabý výkon nemeckej ekonomiky mal byť pritom zapríčinený práve chradnúcim priemyslom, ktorý dlhodobo odvracal pozornosť od inovácií. Kríza sa naplno prejavila po tom, ako v krajine vyleteli ceny energií v dôsledku vojny na Ukrajine, ktorá Nemecko donútila odstrihnúť sa od lacných dodávok ruského plynu.
V marci sa k bezútešnému stavu krajiny vyjadril aj Medzinárodný menový fond (MMF) a jeho analýza zapálila Nemecku svetielko nádeje. Analytici fondu v nej tvrdili, že obavy o dlhodobejšiu budúcnosť nemeckého priemyslu sú prehnané, pričom krajine predikovali v roku 2024 mierny hospodársky rast na úrovni 0,2 percenta.
Analytici tvrdili, že vysoké účty za energie sa najviac dotkli len približne štyroch percent hospodárstva – energeticky náročných podnikov –, pričom sadzby sa mali už v tomto roku vrátiť na podobné hodnoty, ako boli pred pandémiou. Svoje tvrdenie opierali najmä o vývoj cien plynu, ktorý sa v marci tohto roku predával približne za 26 eur za megawatthodinu, teda zhruba za rovnakú cenu ako októbrových 24 eur v roku 2018.
Išlo však o skreslený obraz toho, čo sa v skutočnosti dialo.
Vytriezvenie
Nízka cena plynu v marci nebola ani tak o korekcii cien energií, ako bola skôr situačným dôsledkom plných zásobníkov Nemecka, ktoré boli po teplej zime stále naplnené na takmer 70 percent. Podobne to bolo aj v ostatných krajinách EÚ.
V skutočnosti ak porovnáme cenu plynu v októbri tohto roka s októbrom roka 2019, zistíme, že plyn sa predáva stále za viac ako dvojnásobok toho, čo stál pred pandémiou. V októbri preto MMF svoju analýzu korigoval. Pôvodne optimistickú predikciu zmenil na predpoveď stagnácie.
Nemecká vláda však zašla v pesimizme ešte ďalej a namiesto pôvodne odhadovaného rastu svojho hospodárstva o 0,3 percenta deklarovala, že očakáva v tomto roku pokles o 0,2 percenta.
Prvú pomoc by mohla krajina dostať z rúk vlastných obyvateľov. Nervózni nemeckí spotrebitelia podľa štatistického úradu krajiny totiž v súčasnosti šetria 11,1 percenta svojich príjmov, čo je dvakrát viac ako spotrebitelia v USA. Hrubý domáci produkt Nemecka tvorí pritom až spolovice práve spotreba domácností.
Obyvatelia však zrejme v dohľadnom období utrácať nezačnú, keďže ich nervozitu len umocnil nedávny rozpad vládnej koalície, ktorý spôsobil odchod liberálnych ministrov Slobodnej demokratickej strany (FDP), pričom zdrojom konfliktu bol diametrálne odlišný prístup k riešeniu bezútešnej ekonomickej situácie krajiny.
Donedávna minister financií Lindner, ktorý je zároveň aj predsedom strany FDP, navrhoval zníženie daní, zastavenie všetkých nových nariadení a ambicióznych klimatických noriem. To však bolo v rozpore s prístupom ministra hospodárstva Roberta Habecka (Zelení), ktorý za cenu väčšieho zadlženia krajiny navrhuje zvýšiť objem vládnych investícií.
Lindner si zrejme za to, že nepodržal jednotné vládne riešenie, vyslúžil odvolanie a s ním (okrem ďalších dvoch ministrov FDP) odišla aj nádej, že sa súčasná vláda Olafa Scholza postará o skoré uzdravenie chorej nemeckej ekonomiky.
