V najhoršom období som vypila denne 6 až 8 litrov vína, priznáva abstinujúca alkoholička

Keď človek začne mať problém s alkoholom, už ho nevedie chuť či pôžitok. Pije, pretože musí.

Postupne som si osvojila rôzne „triky“. Napríklad som zistila, že alkohol na mňa najúčinnejšie pôsobí ráno. Nikdy som však nepila preto, že by mi to chutilo – išlo len o pocit úľavy, hoci dočasný a klamlivý. Pila som väčšinou iba víno, ktoré som si ani nevychutnávala, len som ho do seba rýchlo naliala.

Ako vyzeral bežný deň počas závislosti?

Moje dni sa doslova prelínali s nocami – žiadna hranica medzi nimi neexistovala. V poslednom štádiu závislosti, tesne pred tým, ako som nastúpila na liečenie, som potrebovala byť neustále pod vplyvom alkoholu. Hneď ako som vytriezvela, okamžite sa dostavili veľmi silné abstinenčné príznaky. Tie zahŕňali bolesti žalúdka, zvracanie, hnačky, nadmerné potenie a extrémny zápach, ktorý sa nedal prehliadnuť. Okrem toho som mala horúčky a celkovo som sa cítila zle – bolo to, akoby sa všetky negatívne príznaky spojili do jedného stavu.

Pamätám si, ako som si nastavovala budík na druhú hodinu ráno. Presne som vedela, že ak prespím viac, napríklad len o pol hodiny dlhšie, moje telo to nezvládne a príznaky sa výrazne zhoršia. Budila som sa teda v presne vypočítaných intervaloch, vypila som narýchlo pol litra vína a opäť si ľahla spať.

V tom najhoršom období som vypila denne 6 až 8 litrov vína. Celý môj život sa točil len okolo alkoholu.

Prišlo aj na odmietanie pravdy?

Viackrát som si povedala, že už nikdy nebudem piť. Žila som v Prahe a po rozchode som ostala na všetko sama. Dnes už viem, že ak len jeden z partnerov bojuje so závislosťou, vzťah to neustojí. Moje pitie postupne gradovalo. Pila som stále viac, až sa to prejavilo aj v práci – šoférovala som z povolania. Keď môj nadriadený zacítil alkohol, dal mi fúkať a bolo rozhodnuté. Stratila som prácu.

Zrazu som ostala bez vzťahu, bez rodiny, bez práce a, čo bolo najhoršie, aj bez peňazí. Všetky úspory, ktoré som si dlhé roky šetrila, som prepila. Vedela som, že sa rúcam, no chýbali mi „brzdy“ a hlavne odvaha priznať si, že mám problém.

Vtedy som však nechcela o liečbe ani počuť. Odmietala som pripustiť, že som alkoholička, a myšlienka na liečebňu vo mne vzbudzovala hanbu, ktorá ma doviedla k sebapoškodzovaniu a neskôr aj ku krádežiam. Nikdy som nikomu neublížila, ale keď mi došli peniaze, bola som schopná ukradnúť krabicové víno, len aby som cítila úľavu z opitosti.

Dňa 30. júla 2013 som nastúpila na svoje prvé liečenie v pražských Bohniciach. Nebolo to však kvôli mne, ale kvôli rodine. Tento prístup bol od začiatku chybný – človek sa nemôže liečiť pre iných, ale len pre seba. Tie tri mesiace v liečebni som prežila, ale keď som vyšla von, bola som bez podpory. Počas liečenia som si našla kamarátov, od ktorých som si požičiavala peniaze, za ktoré som si vonku kúpila alkohol.

Bez rodiny, bez priateľov a s dlhmi na krku. Abstinencia po liečení je krehká. Vydržala som možno dva týždne. Vtedy som si uvedomila, že úspešná abstinencia nie je len o vôli, ale aj o podpore, bez ktorej je to veľmi náročné.

Čo bolo zlomovým bodom, ktorý rozhodol o poslednom a úspešnom liečení?

Pamätám si, ako som počas posledných troch týždňov pred liečením úplne strácala fyzickú aj psychickú silu. Moje svaly slabli natoľko, že som nevládala vyjsť ani dva schody. Bola som úplne odrezaná od reality a života, všetko sa mi zahmlievalo. Stratila som vôľu žiť. V tomto stave ma našla moja sesternica, ktorá ma dostala na liečenie. V tej chvíli som ju poslúchla, už som cítila, že je so mnou zle a že nechcem zomrieť.

Pred liečením som musela ísť na detox, ktorý trval päť dní. Nemôžete po takom dlhom období závislosti naraz prestať piť – to by mohlo spôsobiť epileptický záchvat, infarkt alebo iné závažné komplikácie. Na detoxe mi podávali infúzie, ktoré obsahovali látky postupne znižujúce hladinu alkoholu v krvi. Po troch dňoch na detoxe som stále mala v tele okolo 0,5 promile alkoholu.

Večer pred nástupom na liečenie som si už alkohol nedala – zo strachu, čo bude nasledovať. Napriek tomu mi ráno pri nástupe na liečenie namerali viac ako 2,3 promile alkoholu v krvi. Tento moment bol pre mňa prebudením. Uvedomila som si, ako hlboko som klesla a že liečenie je moja posledná šanca začať odznova.

Začať od nuly je náročné?

Začiatky abstinencie patria k najťažším obdobiam v živote človeka, ktorý sa rozhodol skoncovať so závislosťou. Prvý rok je kľúčový a mimoriadne náročný. Je to čas, keď si človek musí vybudovať úplne nový spôsob života, nájsť nové prostredie a nastaviť si nové pravidlá.

Raz som si povedala: „Dosť, odteraz to robím pre seba.“ Funguje to, ale je to každodenná drina. Dnes už našťastie nepociťujem chuť na alkohol.

Liečenie mi dalo teóriu, pravidlá a informácie o tom, čo má abstinent robiť, čomu sa vyhýbať a ako sa brániť pred pokušením. No liečenie je chránené prostredie, kde sa k alkoholu nemáš šancu dostať.

Pravá výzva však prichádza, keď človek odíde z liečenia a vráti sa do bežného sveta. Tam už nikto nestojí pri tebe, aby ťa chránil. Zrazu si na križovatke – buď vykročíš po novej ceste, alebo sa vrátiš na starú, ktorá ťa priviedla na dno.

Závislosť sa dokáže rozvinúť rýchlo – stať sa závislým nie je žiadna výzva. Skutočnou výzvou je bojovať s ňou. Tento boj je celoživotný.

Preplácajú zdravotné poisťovne liečbu závislosti od alkoholu?

Na Slovensku je to tak, že liečba v špecializovanom zariadení, akým je napríklad Predná Hora, patrí medzi hospitalizácie a je financovaná cez zdravotné poistenie. Tento odborný liečebný ústav psychiatrický funguje ako nemocničné zariadenie, a preto sa považuje za práceneschopnosť (PN).

To znamená, že človek, ktorý sa rozhodne pre liečbu, neplatí za pobyt – všetky náklady sú hradené zdravotnou poisťovňou.

Aké boli vzťahy v rodine?

Z celej rodiny mi zostala už len sesternica – jediný človek, ktorý ma neodmietol, aj keď som bola na dne. Keď som si narobila dlhy, zaplatila ich za mňa. Dnes viem, že bez nej by som tu už pravdepodobne nebola.

Strata blízkych ma poznačila hlbšie, než som si v tej chvíli dokázala pripustiť. Najskôr som prišla o brata, potom zomrela mama a nakoniec aj otec. Obaja rodičia pili, a hoci som si uvedomovala, že mnohé veci v našej domácnosti neboli v poriadku, brala som ich ako normálne.

Čo bolo najťažšie na ceste k triezvosti a aké boli hlavné prekážky?

Najťažšie bolo rozhodnúť sa. Spraviť ten prvý krok a povedať si: „Áno, idem.“ Neskôr som si povedala, chvalabohu, že mám šancu. Mohla som byť už na druhej strane.

Najväčšou prekážkou bol začiatok covidu. Boli lockdowny, nefungovali kluby anonymných alkoholikov, nemohla som si nájsť prácu. Pre abstinenta sú samota a nuda smrteľné. Keď sa nudíš, prichádzajú zlé myšlienky. Našťastie som si našla aspoň brigády – roznášala som listy, snažila som sa byť v pohybe a stále niečo robiť.

Mali ste nutkanie napiť sa aj po liečbe?

Počas poslednej liečby som nutkanie na alkohol nepociťovala. Je to hlavne preto, že v liečebni je neustále nejaký program. A navyše nie je tam šanca dostať sa k alkoholu.

Skutočné skúšky prichádzajú pri návrate do bežného života. Tá myšlienka, že teraz už môžeš, že nikto ťa nekontroluje. Vtedy je najdôležitejšie sústrediť sa na to, prečo si sa liečila, čo ťa k tomu priviedlo, a na motiváciu, ktorú si si počas liečby našla.

Čo sa zmenilo po návrate do abstinujúcej reality?

Úplne všetko. Ale to preto, že som to tak chcela. Vedome som sa rozhodla radikálne zmeniť svoj život a urobila som pre to maximum. Zmenila som svoje okolie, prostredie aj návyky. Najprv som prerušila kontakty s ľuďmi, ktorí boli pre mňa toxickí. Namiesto toho som si našla nových kamarátov, ktorí ma podporujú v mojom rozhodnutí žiť triezvo.

Zmenila som aj svoje každodenné návyky. Keď som sa vrátila z liečby, už som nechodila po svojich starých trasách. Ak som predtým chodila doprava, kde som si kupovala víno, začala som chodiť doľava. Zmenila som si nábytok v izbe, vymaľovala som, a nakoniec som sa úplne presťahovala.

Dávam si tiež veľký pozor na to, čo jem a pijem. Som extrémne opatrná – všetko, čo konzumujem, najprv starostlivo kontrolujem. Ľudia mi hovoria, že to preháňam, ale ja viem, prečo to robím.

Dokonca som si kreslila mapky obchodov, napríklad Tesca alebo Lidla, a na papier som si označovala, kde sú regály s alkoholom. Vošla som do obchodu a zamierila na opačnú stranu, aby som vôbec neprešla okolo alkoholu.

Dnes sa mi občas stane, že prejdem cez ten regál, ale beriem to úplne normálne. Ruka sa mi už nenatiahne. Ale pred piatimi rokmi, hneď po liečení, by to bola úplne iná situácia.

Dá sa povedať, že s alkoholom môžeme prísť do kontaktu takmer na každom kroku. Ako sa s tým vyrovnávate?

Na oslavy nechodím. Ale ak vedľa mňa niekto pije, dá si panáka alebo pohár vína, beriem to ako ich vec, nie moju. Ak by mi to však začalo prekážať a začala cítiť nepríjemné pocity, tak viem, že musím odísť. To, že som abstinujúci alkoholik, neznamená, že budem odsudzovať všetkých, ktorí si vychutnajú pohár vína alebo dobrú whisky s priateľmi. Je to úplne v poriadku.

Naučila som sa, že všetky príchute a arómy, ktoré pripomínajú alkohol, sú pre mňa nevhodné. Aj keď alkohol nie je obsiahnutý, tá aróma môže spustiť reakciu v mozgu. Mozgové receptory si to pamätajú. Vianoce sú pre mňa náročné, škoricový cukor alebo rumová aróma v sladkostiach mi nerobia dobre. Preto nechodím na vianočné trhy.

Čapovanú kofolu si dám v lete, ale kofolu z plastovej fľaše nemôžem – cítim v nej arómu rumu. Taktiež nejem sladkosti ako Margotka, punčové rezy, Kofila a iné. Cukrárňam sa vyhýbam, pretože nikdy neviem, čo môže byť v zákuskoch.

Nerozumiem, prečo sa alkohol pridáva do sladkostí, ktoré konzumujú aj deti, to by som zakázala. Podobne ma zaráža, keď rodičia na oslavy kúpia deťom detské šampanské a ešte ich povzbudzujú slovami: „Už si ako veľkáč, lebo piješ."

Rovnako ma rozčuľujú reklamy na alkohol, ktoré bežia počas dňa v televízii alebo sú na billboardoch popri cestách. Predstavte si, že človek so závislosťou šoféruje a vidí reklamu na lacnú borovičku. To nie je správne a takéto veci vnímam ako zbytočné a škodlivé spúšťače.

Čo urobíte, aby ste sa nedostali do štádia, že začnete piť, keď ste smutná?

Naučila som sa, že je úplne v poriadku prejavovať svoje emócie – plakať, zúriť, smiať sa, alebo sa aj na chvíľu opustiť. Každý z nás to potrebuje dostať zo seba von. Ak emócie potláčame a držíme v sebe, začnú sa hromadiť ako tlak v tlakovom hrnci, až to jedného dňa buchne na nesprávnom mieste.

Keď mi je ťažko alebo mám zlý deň, namiesto alkoholu si dovolím jednoducho plakať, sadnem si do svojho kútika a nechám všetko vyplaviť. Následne sa cítim mentálne vyčistená a dokážem normálne fungovať.

Naučila som sa, že ja nie som zodpovedná za pocity druhých ľudí. Ak niekomu vadí, že si dovolím prejaviť svoje emócie, to je ich problém, nie môj.

Podpísal sa alkohol na vašom zdraví?

Áno, alkohol zanechal stopy, najmä po psychickej stránke. Mám poruchu kognitívnych funkcií. Našťastie to nie je viditeľné neustále, ale v určitých fázach mojich dní je to celkom zreteľné.

Som vtedy podráždenejšia, váhavejšia, ťažšie sa rozhodujem. Cítim sa taká „nemastná-neslaná“, čo som predtým nezažívala.

Okrem toho si to odniesli aj zuby. Momentálne som v procese, keď si ich nechávam dávať do poriadku. Počas silnej závislosti ma totiž ústna hygiena vôbec nezaujímala.

Našťastie pečeň, ktorá patrí medzi najrýchlejšie regenerovateľné orgány, sa mi už za tri mesiace úplne zotavila a mám ju stopercentne funkčnú.

Keď sa tak zamyslíte nad svojím životom, aký ste v minulosti žili, čo vidíte? Ste dnes iný človek ako predtým?

Nemyslím si, že som iný človek, ale začala som život vnímať inak. Naučila som sa ho viac vážiť a užívať si ho. Už neviním život za to, že mi zobral najdôležitejších ľudí. Som tu, lebo to tak zrejme má byť. Hlavne som si uvedomila, že milujem život, a že stojí za to ho žiť naplno.

Navyše, ak vo svojom živote stretnete ľudí, s ktorými vzťah prerastie do ozajstného priateľstva – takého s veľkým „P“ – je to pre mňa oveľa vzácnejšie než akýkoľvek partnerský vzťah.

Čo by si podľa vás mali ľudia viac uvedomovať v súvislosti so závislosťou od alkoholu?

Myslím si, že jedným z najväčších omylov je presvedčenie, že závislosť je chorobou len chudobných, bezdomovcov alebo ľudí na okraji spoločnosti. V skutočnosti je závislosť chorobou všetkých – môže zasiahnuť dieťa, muža, ženu, bohatého aj chudobného. Nezáleží na sociálnom postavení ani majetku. Závislosť si nevyberá, jednoducho zasiahne kohokoľvek.

Keby boli ľudia viac všímaví a dokázali otvorene hovoriť o problémoch, myslím si, že by sme mohli o závislosti viac vedieť a efektívnejšie s ňou bojovať.

Ľudia by si mali uvedomiť, že závislosť nie je len o človeku na stanici, ktorý vyzerá ako opilec. Niekto môže žiť vo vile, mať luxusný život a stále byť alkoholikom. Verím, že ak by sme pochopili, že závislosť je choroba každého, mohli by sme s týmto problémom bojovať oveľa lepšie.

Aké odporúčanie by ste dali človeku, ktorý sa snaží prestať piť, na základe toho, čo ste sami prežili?

Každému, kto sa rozhodne skončiť so závislosťou, by som odporučila ísť na liečenie. Netreba sa báť a nájsť v sebe odvahu. A ak sa človek hanbí, je dôležité tú hanbu zahodiť.

Nie je to jednoduché, pretože ľudia sú často povrchní a nespravodliví. Stretla som sa s tým sama – výsmech a odsudzovanie, najmä voči ženám alkoholičkám. Ale treba si uvedomiť, že to nie je dôležité. Každý, kto sa odhodlá ísť na liečenie, robí pre seba to najlepšie, čo môže.

Existujú ľudia, ktorí dokážu prestať piť aj bez pomoci, ale ak je závislosť už pokročilá, liečenie je tou najlepšou štartovacou čiarou. V každom meste sú špecialisti na závislosti, ktorí vedia pomôcť. Ľudia sa boja straty kontaktu s rodinou, ale je potrebné sa zamyslieť – čo budú robiť, ak zomriete?

Áno, tri mesiace sa môžu zdať ako dlhá doba, ale smrť je trvalá. Žijeme len raz a tento život je krátky. Nech nikto neváha a nech si dá šancu začať znova.

Ako sa angažujete v pomoci ostatným?

Začala som tvoriť obsah na TikToku a Instagrame. Pôvodne som mala tento projekt v pláne spustiť už po roku abstinencie, ale dnes som vďačná, že som to vtedy neurobila, pretože by to bolo priskoro. Keď som sa na to napokon odhodlala, prišla veľká vlna záujmu. Ľudia mi začali písať, no väčšinou nie verejne – stále je to tabu a veľa z nich sa bojí, takže píšu skôr do súkromných správ.

Žiadajú radu, ako pomôcť sebe alebo iným. Mnohí z nich nechcú alebo sa boja ísť na liečenie.

Najväčšiu radosť mi robia prípady, keď sa mi podarí niekoho motivovať k zmene. Napríklad jeden mladý muž, ktorý pozeral moje videá, sa rozhodol ísť na liečenie a už skoro rok abstinuje. To považujem za veľký úspech – jeden zachránený život.

Rada by som, aby sa o závislostiach hovorilo viac. Strach a hanba bránia mnohým otvoriť sa a požiadať o pomoc. Preto, ak moje aktivity prispejú k tomu, že viac ľudí začne hovoriť o svojom probléme a hľadať riešenie, budem veľmi šťastná.

Do budúcna by som sa chcela venovať aj preventívnej osvete. Mojím cieľom je chodiť na základné a stredné školy, rozprávať môj príbeh a upozorňovať mladých na riziká. Je dôležité, aby deti už od útleho veku získavali informácie o závislostiach, či už od rodičov, alebo prostredníctvom prednášok v školách.