Alternatíva k Trianonu: Maďarské snahy o záchranu Uhorska a čo vlastne chceli Slováci

Dňa 4. júna si pripomíname výročie podpisu Trianonskej zmluvy, ktorá dodnes vyvoláva isté vášne u našich južných susedov. Pre Slovákov a ďalšie nemaďarské národnosti Uhorska to bolo konečné vykúpenie pred násilnou maďarizáciou, pre Maďarov zasa národná tragédia, cez ktorú sa stále celkom nepreniesli.

A nemôžeme sa im tak úplne diviť. Ako niektorí radi pripomínajú dodnes, Uhorsko (z pohľadu Maďarov len Maďarsko) prišlo pre Trianon o vyše 70 percent územia a o viac ako polovicu obyvateľstva. Dodnes vznikajú nové pamätníky Trianonu, napríklad minulý rok v Budapešti neďaleko budovy parlamentu.

Podľa dobovej propagandy sa za hranicami Maďarska ocitlo približne 3,3 milióna Maďarov, aj keď tieto počty boli založené na sčítaní obyvateľstva z roku 1910. To bolo silne poznačené maďarizáciou, takže o jeho presnosti sa dodnes vedie polemika.

Tak ako tak, nie je prekvapivé, že sa vtedajšia uhorská vláda snažila udržať Uhorsko všetkými silami pohromade. Ku koncu prvej svetovej vojny bolo jasné, že krajina nebude na strane víťazov a doterajšie národnostné tlaky sa rozhoria naplno.

Skúste to s nami ešte raz

Tesne pred koncom prvej svetovej vojny sa v októbri roku 1918 udiala takzvaná astrová, októbrová alebo chryzantémová revolúcia vedená grófom Mihálom Károlyim. Ten sa stal premiérom a zrušil rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867, čím v podstate zrušil monarchiu. Vyhlásená bola Maďarská ľudová republika.

Snaha Károlyiho vlády bola sústredená na udržanie čo najväčšej územnej celistvosti bývalého Uhorska pred blížiacimi sa mierovými konferenciami. „Prv než sa odtrhnete od svojej starej vlasti, prv než by ste tu všetko poprevracali, oprobujte v dobrej svornosti žiť a pracovať s novou ľudovou vládou. Keď by ste potom videli, že neplníme naše sľuby, ešte budete mať čas odtrhnúť sa od nás; my naproti vám žiadne násilie nepoužijeme,“ adresoval v novembri 1918 Károlyi nemaďarským národom Uhorska.

Súčasťou novej ľudovej vlády bol aj minister pre národnosti Oszkár Jászi, ktorého poverili riešením národnostnej otázky v krajine. Veril, že dokáže presvedčiť vodcov nemaďarských národov, hlavne Slovákov, Rumunov a Rusínov, aby vytrvali vo zväzku v Uhorsku.

Samospráva pre Slovákov

Prostriedkom na udržanie národov v republike mala byť ponúknutá autonómia i demokratické referendá pre národnostné menšiny na sporných územiach. Nástupnícke štáty však takéto referendá rázne odmietli počas parížskej mierovej konferencie.

V rámci snahy o udelenie autonómie vypracoval Jászi plán kantonizácie Uhorska, ktorá mala z krajiny vytvoriť Dunajskú konfederáciu, prezývanú Východné Švajčiarsko – Keléti Svájc. Vzniklo by 14 kantónov podľa národného princípu.

Pre Slovákov by bol vytvorený jeden slovenský kantón a dva slovensko-maďarské kantóny. Do súčasného slovenského územia by zasahoval ešte jeden maďarský a rusínsky kantón. Tento plán sa však nikdy neuskutočnil a Jászi v decembri 1918 rezignoval.

Švajčiarske kantóny

Podobný návrh zverejnil 24. decembra roku 1918 istý Miksa Stróbl. Podľa neho by sa Uhorsko rozdelilo na 27 menších kantónov, z ktorých by bolo len 8 čisto maďarských. Na Slovensku by vznikli 4 takzvané národné kantóny – východoslovenský, západoslovenský, Banské mestá a Plavecký (Palóc, od etnografickej skupiny Palóci/Plavci/Polovci). V krajine by sa ustanovilo taktiež šesť metropolitných území okolo miest Bratislava, Košice, Budapešť, Debrecín, Segedín a Kluž.

Tieto snahy však prišli v hodine dvanástej a nemali prakticky šancu na úspech. Nehovoriac o tom, že aj keby dostali nemaďarské národy sľúbenú samosprávu, je pravdepodobné, že proces maďarizácie by sa nezastavil a pokračoval by aspoň na dobrovoľnej báze.

Problematika južnej hranice

Ďalším faktorom bola Martinská deklarácia, ktorú 30. októbra roku 1918 prijali na sneme v Turčianskom Svätom Martine. Slováci ňou oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom a ustanovili Slovenskú národnú radu. Po vystúpení z Uhorska sa prihlásili k vytvoreniu spoločného štátu s Čechmi.

Česko-Slovensko bolo síce de facto vytvorené, vláda v Prahe však nemala nad Slovenskom kontrolu, zdržiavali sa tu stále maďarské jednotky. V novembri 1918 preto vláda rozhodla, že našu krajinu obsadia vojensky.

Proti tomu sa prirodzene postavila Károlyiho vláda, ktorá argumentovala napríklad i nejednoznačnosťou hraníc. Slovensko malo historicky definovanú len západnú a severnú hranicu. Od zrušenia Nitrianskeho kniežatstva v 12. storočí nebola južná hranica Slovenska v rámci Uhorska pevne vytýčená, aj keď bola počas nasledujúcich storočí v širokom ponímaní známa.

Uhroslovjaci

Tak sa rozhorel boj o Slovensko (zvaný aj maďarsko-česko-slovenská vojna), ktorý trval v rokoch 1918 až 1919. Zároveň sa sporilo aj na mierovej konferencii v Paríži, kde sa počas rokovaní viackrát prepisovali demarkačné línie. Rozhodné vyjadrenie priniesol až francúzsky premiér Georges Clemenceau, ktorý uznal Česko-Slovensko a nariadil stiahnutie maďarských vojsk.

Vláda v Budapešti však skúšala získať vplyv nad Slovenskom aj inak ako vojensky. V decembri roku 1918 za pomoci Maďarskej národnej gardy vyhlásili v Košiciach bábkovú Slovenskú ľudovú republiku, nazývanú aj Východoslovenská republika.

Jej vedenie argumentovalo, že východní Slováci sú vlastne „Slovjaci”, teda samostatný národ, a chcú vytrvať v Maďarsku. Republika používala uhorské, respektíve maďarské štátne symboly a proklamovala ideológiu takzvaného „uhroslovjactva“ a súžitia s Maďarskom. Po necelých troch týždňoch zanikla, keď východ Slovenska obsadili česko-slovenské jednotky.

Nebolo to veľmi chcené, ale bolo to nutné

Osud Uhorska následne spečatila Trianonská mierová zmluva, ktorú maďarskí zástupcovia podpísali 4. júna roku 1920. Ako však podotýkal britský historik zameriavajúci sa na dejiny Maďarska Carlile Aylmer Macartney, na Slovensku stále existovala značná nostalgia za Uhorskom.

Tento fenomén sa nedá úplne vylúčiť. Koniec koncov, slovenskí národovci sa skoro storočie usilovali len o autonómiu a nie o odtrhnutie od Uhorska. Aj predošlé slovenské štátotvorné snahy sa týkali samosprávy a nie úplnej samostatnosti, pričom rozbitie monarchie bolo takpovediac nemysliteľné.

Preto nie je veľmi zvláštne, že sa široké vrstvy slovenského ľudu viac-menej prizerali, ako československí legionári (hlavne českí) bojujú na Slovensku proti Maďarom v rokoch 1918 a 1919, i keď Česi sledovali tiež len vlastné záujmy. Situácia bola pre Slovákov často neprehľadná a váhanie prirodzené.

Aj napriek národnostnému útlaku posledných storočí sa mnohým nechcelo vystúpiť z kráľovstva, ktoré poznali, za ktoré zomierali a ktoré pomáhali budovať skoro tisíc rokov. Možno to bol i vplyv maďarizácie a efekt uhorského nacionalizmu. V konečnom dôsledku však bolo nevyhnutné, aby Uhorsko zaniklo. Stálo na tom prežitie Slovenska a slovenského národa.