Štvrtá vláda Fica vládne už viac ako rok. V posledných mesiacoch pritom čelila prvým vážnejším skúškam v hodnotových otázkach, ktoré ukázali väčšie aj menšie trhliny v jeho deklarovanej hrádzi proti progresivizmu.
Jozef Majchrák (Postoj) sa preto vo svojom texte pokúsil o bilanciu vzťahu Smeru ku konzervativizmu, pričom došiel k dvom záverom. Prvým je, že Smer nie je konzervatívna strana. Druhým, že konzervatívci by sa nemali pokúšať o vládu so Smerom.
Inak povedané, Majchrák po viac než roku súčasnej vlády prehlásil Smer a Róberta Fica za niečo ako „no go zónu“ pre konzervatívcov.
Čo sa týka jeho prvého záveru, s tým sa dá plne súhlasiť. Smer nie je konzervatívnou stranou, čo dokázal aj pri konsolidačnom balíčku, na ktorý najviac doplatia rodiny.
Taktiež platí Majchrákov argument, že Smer má len zopár poslancov, ktorí konzistentne hlasujú za konzervatívne návrhy, a tí nemajú šancu zmeniť ideologický kurz strany.
Dokonca môžeme dodať, že politici Smeru sú v praxi ľahostajnejší k otázkam „genderu“ ako boli v predvolebnej kampani. To ukázalo napríklad hlasovanie o Druckerovej novele školského zákona, kde došlo k revízii v oblasti vydávania nových vysvedčení transrodovým osobám až po veľkom tlaku a na poslednú chvíľu.
No a aby sme boli komplexní, tak dodajme, že pri konsolidačnom balíčku a aj Druckerovej novele dopadla podobne aj SNS, ktorá ukázala, že jej konzervatívny rozmer má značné rezervy.
Vyplýva však z toho druhý Majchrákov záver, ktorým je, že konzervatívci by s Ficom nemali vládnuť?
Tu treba povedať, že komentátor Postoja toto konštatovanie nepodopiera žiadnym argumentom. Akoby stačilo, že Smer nie je konzervatívna strana... Jediné, čo k tomu ponúka, je ničím nepodložené konštatovanie, že „možno sa s ním [Smerom] dajú vybojovať nejaké malé symbolické víťazstvá. Tie však zďaleka nevyvážia politické škody, ktoré by konzervatívny priestor utrpel, ak by sa k Ficovi tesnejšie pripútal.“
Aké sú to škody, sme sa však už nedozvedeli.
Povedzme však, že Majchrák má pravdu a konzervatívci si zakážu budúcu koalíciu so Smerom. Aká by potom bola ich alternatíva? Podľa toho, ako sú v súčasnosti narysované siločiary, je ňou vládnutie s Progresívnym Slovenskom. Tak sa pozrime na to, či to je lepšia alternatíva.
Ak Majchrák konzervatívcom pripomína, ako hlasovali poslanci Smeru v otázke voľnej nedele, pochovávania nenarodených detí či Krátkeho rezolúcie voči „právu na potrat“ (superpotratom), treba pripomenúť, že tu má Smer rovnakú bilanciu ako Progresívne Slovensko.
Ak sa však pozrieme na ďalšie hlasovania, vidíme, že PS je na tom vo vzťahu ku konzervatívnym hodnotám ďaleko horšie ako Smer.
Ukazuje to už aj rezolúcia ohľadne „práva na potrat“. Aj Majchrák tu priznáva, že Smer síce nehlasoval za Krátkeho návrh, no potom prijal vlastné, aj keď menej ostré uznesenie. No Progresívne Slovensko hlasovalo proti aj pri tomto miernejšom uznesení.
Rovnako vyznieva porovnanie aj pri už spomínanej novele školského zákona a pozmeňujúcich návrhoch, ktoré mali upraviť aspoň tie najhoršie ustanovenia konzervatívnym smerom. Poslanci PS na rozdiel od politikov Smeru, ktorých Majchrák kritizuje, boli aj proti pozmeňujúcemu návrhu, ktorý zastavil vydávanie nových vysvedčení transvestitom. A tiež hlasovali proti pozmeňujúcemu návrhu, ktorý aspoň čiastočne zmiernil útok na kresťanskú výchovu na cirkevných školách.
No a výsledok PS je ešte horší, ak sa pozrieme na ich vlastné poslanecké návrhy. Spomeňme si napríklad na ten o násilí na ženách, ktorý bol inšpirovaný Istanbulským dohovorom. Alebo na ich návrh zákona požadujúci uznávanie homosexuálnych manželstiev, ktorý pojednával aj o sexuálnej a vzťahovej diskriminácii. A to môže v praxi znamenať, že ak spochybníte, že polyamoria by nemala mať rovnaký legislatívny status ako manželstvo, tak za to pôjdete na päť rokov natvrdo do basy. Aspoň tak to majú progresívci v programe.
Spomenúť by sme mohli aj progresívny novojazyk, ktorý poslanci PS priniesli aj do parlamentu a ktorý nerešpektuje ani zákony gramatiky a vedu (biológiu). Ten napríklad v novembri minulého roka použila na schôdzi parlamentu poslankyňa Zuzana Števulová z Progresívneho Slovenska, ktorá oslovila prítomných ako poslanectvo, čo je gramaticky nesprávny výraz. Progresívci ho preferujú, lebo podľa nich zahŕňa aj nebinárnych ľudí.
No a takto by sa dalo pokračovať ešte dlho. Nebudeme to však zbytočne naťahovať, pretože uvedené príklady, verím, jasne ukazujú, že v politike je pre konzervatívcov ešte niečo horšie, ako je Smer, aj keď ten nie je konzervatívny a vo svojom antiprogresivizme je často nedôsledný.
Avšak ak je niečo úplným opakom konzervativizmu (a aj zdravého rozumu), niečím, čo je naším civilizačným súperom, je to progresivizmus. Ten je ohrozením pre našu spoločnosť (migrácia), živobytie (zelená politika), rodiny (potraty a homosexuálne manželstvá), deti (gender ideológia), cirkev a slobodu (kriminalizácia iných názorov), teda všetkého, čo by malo byť každému konzervatívcovi najdrahšie.
Preto netreba zabúdať na to, že boj s progresivizmom nie je len obyčajný politický zápas. Progresivizmus nie je len totálnym opakom konzervativizmu, ale je to prúd, ktorý sa snaží najmä konzervatívcov (ale nielen ich) nielen politicky poraziť, ale aj vytlačiť na okraj spoločnosti a kriminalizovať.
A že to nie je strašenie, ukazuje pohľad na západ, kde môžeme vidieť, čo progresívci spravili so spoločnosťou, ale aj s konzervatívcami.
Dôkazom je stúpajúca kriminalita a skutočné „no go zóny,“ ktoré vznikli v dôsledku migrácie. Je ním rozvrat európskeho priemyslu a závislosť od Číny v dôsledku prehnaných zelených politík. Je ním rozvrat rodín a demografická zima, ktorú chcú progresívci v mene zelenej politiky ešte viac prehĺbiť.
Je ním násilie na ženách a hanobenie detí blokátormi puberty a masektómiou v dôsledku gender ideológie. A je ním tiež kriminalizácia konzervatívcov, akými sú napríklad fínska politička Päivi Räsänenová, ktorá bola súdená len preto, že si dovolila vysloviť názor, že homosexuálne správanie je hriešne. Alebo sú to britskí pro-life aktivisti, ktorí boli zatknutí len preto, že sa v mysli modlili pred potratovou klinikou.
Toto všetko spôsobili progresívci a tí, ktorí sa s nimi politicky či ideovo spojili, pričom netreba zabúdať, že to boli často politici, ktorí sa prehlasovali za konzervatívcov. Dnes ich skôr nazývame neokonzervatívci.
Preto by slovenskí konzervatívci nemali robiť tú istú chybu a uvedomiť si, že ak je dnes niekto pre nich úhlavným politickým nepriateľom či „no go zónou“, sú to v prvom rade progresívci. A preto, ak parafrázujem Majchráka, mali by sme si uvedomiť, že možné plusy vyplývajúce zo spojenia s progresívcami zďaleka nevyvážia politické škody, ktoré by konzervatívny priestor utrpel, ak by sa k nim tesnejšie pripútal.
Nie nadarmo je dnes definičným bojom v celom západnom svete ten medzi progresívcami a antiprogresívcami z národného a konzervatívneho tábora. No a vo vojnách to tak občas býva, že človek musí uzatvoriť spojenectvo aj s niekým, kto mu nie je úplne po chuti, aby zastavil hlavného protivníka.
Ak si ho slovenskí konzervatívci zadefinujú inak ako západný svet, potom nám ostávajú len dve možnosti. Buď sa mýlia západní konzervatívci, ktorí progresivizmus principiálne odmietajú, alebo sa mýlia tí, ktorí samých seba prehlasujú za konzervatívcov, pričom svojou politikou otvárajú dvere progresívnej kultúrnej revolúcii.
Z toho všetkého, samozrejme, nevyplýva, že Smer je stranou blízkou konzervatívcom. To rozhodne nie je. A nie je ani ideálnym koaličným partnerom. Nielen minulosť tejto strany, ale aj niektoré jej súčasné kroky (trestná novela, zrušenie špeciálnej prokuratúry...) vzbudzujú oprávnené obavy. No ak hľadáme „no go zóny“, treba si uvedomiť, že konzervatívci dnes majú väčšieho nepriateľa ako je Smer.
Aj napriek tomu však cieľom tohto textu nie je odporúčanie spolupracovať programovo so Smerom. Skôr je ním snaha ukázať, že Smer je na rozdiel od PS skôr situačný protivník. Starý známy politicky súper, pri ktorom treba pragmaticky a opatrne zvažovať, či má spolupráca s ním zmysel. A ak existuje väčšie ohrozenie, spolupráca so Smerom môže byť legitímna.
Progresivizmus je však civilizačný protivník, ktorý chce meniť spoločnosť revolučne a civilizačne. Každý, kto si ctí korene a duchovnú tradíciu západnej civilizácie a kto si ctí Schumanov projekt zjednotenej Európy, musí progresívcov odmietnuť ako vnútorných barbarov.
Preto by mala byť spolupráca s nimi na úrovni koalície principiálne nemožná.