Pokračujú piesne, akoby úrazu nebolo, akoby sa nič nestalo.
Pieseň Zostaň (1994): „Daj mi netušené ... kým je noc, kým zamrú tie chvíle.“
„Tá zem menom láska/ nájdeš to miesto/ našich tajných zmlúv.“ Zem menom láska (1984)
„Za školou ticho čaká nás/ prvá skúška z objatia.“ Územie zázrakov (1982)
„Káva je dopitá/ po čiaru horkosti/ nemám čo povedať/ Ty mlčíš tiež.“ Tichá dohoda (1982)
„... do vzťahu ja a ty, práve sa to začalo/ pátranie po šťastí, pátranie po šťastí.“ Adresa ja, adresa ty (1985) a ďalšie.
Jej druhou veľkou témou je nostalgia.
„Nauč ma krásne snívať/ mať slnko rovno v tvári, stále ísť/ vo dne v noci ísť.“ Môj brat strom (1982)
„Čo sa skrýva v srdciach dievčat/ keď sa lúčia s mladosťou/ čo sa skrýva v srdciach dievčat/ koľko sníčkov, veľkých snov.“ Srdcia dievčat (1982)
„Úlomky chvíľ čo sa vrátia/ tie vzácne úlomky chvíľ/ ten zvláštny muž/ za všetko kúpil nič.“ Úlomky spomienok (1990)
„Bolesť je tá správa/ že prišiel/ že je v nej/ že je v nej.“ Keď svitá pod srdcom žien (1983) a ďalšie.
Ale posolstvo fenoménu Marika Gombitová je väčšie. Posolstvom fenoménu Marika Gombitová je sila odolávať úderom osudu.
Na začiatku rozletu svojej speváckej kariéry ju postihol úder. Doma bola najznámejšia a začala vyhrávať medzinárodné súťaže, keď najskôr po úraze vôbec nevedela, čo s ňou bude a potom ju úraz pripútal na invalidný vozík. A ona sa nevzdala. Pokračovala v skladaní piesní a potom aj v spievaní. Akú vnútornú silu to vyžadovalo, aby vedela, že aj keď príde na javisku k mikrofónu na invalidnom vozíku, ale zaspievať dokáže rovnako ako pred nehodou, možno lepšie, a v poslucháčoch vyvolá tie emócie, ktoré pieseň chcela vyvolať. Emócie, že aj v nich je sila, ktorá im pomôže prekonávať údery osudu. Len treba zmobilizovať silu, ktorá ich vyvolá, či zvnútra seba, alebo zvonka. Marikine piesne ich pomáhajú mobilizovať.
Problémom je, že piesne Mariky Gombitovej majú v sebe také posolstvo, ale navonok ho nevyjadrujú.
Marike nemožno spievať štandardným spôsobom o láske, nikto jej neuverí. Nostalgia za mladosťou či minulosťou je tiež málo. Český umelecký kritik F. X. Šalda kedysi napísal, že obsahovo umenie musí zobrazovať život takým spôsobom, aby bol prijímateľ umeleckého diela presvedčený, že zobrazený život iný ani nemohol byť.
V populárnom speve poznáme veľké vzory, ktoré taký obsah piesne veľkolepo vyjadrujú. Keď Edit Piaf spieva „Nie, nič neľutujem“, zasvätení vedia, že spieva o svojom detstve vo verejnom dome v Paríži, o speve na parížskych uliciach za honorár do klobúka, o vzťahoch s rôznymi mužmi. A že nič neľutuje. Nezasvätení to všetko vnímajú.
Keď Marta Kubišová prvýkrát zaspievala Modlitbu pre Martu na jeseň 1968, v republike boli tisíce cudzích tankov, pol milióna cudzích vojakov a plačúci líder sa vrátil z Moskvy do krajiny, kde od neho čakali riešenie. Keď sme vtedy počúvali spev Marty Kubišovej „Teď, když tvá ztracená vláda věcí tvých/ zpět se k tobě navrátí, lide, navrátí“, striasalo nás.
Azda ešte je čas, aby Marika Gombitová naplno zaspievala svoje posolstvo. Ale ako to platí pri každom z nás, čas sa kráti.
