Kardinál Cantalamessa hovorí aj o Ježišovej „násilnej“ modlitbe. Bola to modlitba v Getsemanskej záhrade, keď kľačal a potil sa krvou. Znamená to, že aj samotný Ježiš sa v tejto chvíli modlil viac telom ako mysľou.
Cantalamessa uvádza aj príklad z ranej cirkvi, keď istý mladý mních prišiel za svojím duchovným vodcom, starším mníchom a ponosoval sa mu, že sa nedokáže modliť práve pre roztržité myšlienky. Skúsený starec sa na neho obrátil a povedal mu: „Tvoje myšlienky nech idú, kam chcú, ale tvoje telo nech nevychádza z pustovne.“
Čo to znamená? Vôľa často rozkazuje mysli. Myseľ však rozkazy vôle nepočúva. Naopak, telo sa vôli dokáže podriadiť, telo poslúchne. „To je tajné spojenectvo medzi vôľou a telom. Musíme ho používať, aby sme priviedli ‚myseľ k rozumu‘. Často, keď naša vôľa nemôže rozkázať mysli, aby mala alebo nemala isté myšlienky, môže rozkázať telu – kolenám, aby si kľakli, rukám, aby sa vzopreli, perám, aby sa otvorili a predniesli určité slová, napríklad jednoduché: ‚Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému.‘ Nesmieme pohŕdať touto telesnou modlitbou, niekedy je jediná, ktorá nám zostáva. Je v nej tajomstvo.“
Izák Sýrsky píše, že keď je už srdce mŕtve a nezmôže sa na najmenšiu modlitbičku ani prosbu, máme padnúť do prachu na tvár k zemi, aby nás Boh našiel takýchto pri svojom príchode.
Cantalamessa ďalej konštatuje: „Niekedy byť ‚len tak‘, zotrvať v kostole, je jediný spôsob, ktorý nám zostáva, aby sme naďalej vytrvali v modlitbe.
Boh vie, že by sme mohli ísť a robiť tisíc užitočnejších vecí a že by nás viac uspokojovali. Ale my zostávame tu, naprázdno trávime čas… No je to čas určený pre neho, v našom dennom rozvrhu patrí Bohu. Preto je tento čas Bohu milý. Ak nemôžeš robiť nič iné, rozkáž svojmu úbohému ‚bratovi telu‘, aby si kľaklo, zdvihni oči k nebu a povedz Bohu: ‚Pane, moje telo ťa prosí.‘ Všetkým týmto úsilím, zdanlivo neužitočným, v skutočnosti získavame Ducha Svätého.“
Naše myšlienky nech si idú, kam chcú, ale naše telo nech zotrváva v modlitbe.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
