Opatrovatelia príbuzných často siahajú na dno síl. Psychologička vraví o únave zo súcitu

Neformálne opatrovanie má na Slovensku ešte značné rezervy. K príspevku zaň sa nedostane každý záujemca a takmer vo vzduchoprázdne visia tí, ktorí majú rodičov vo veku 80 a viac rokov bez vážnejšej diagnózy. Ide totiž o človeka, ktorý nemá preukaz ťažko zdravotne postihnutého, no zároveň sa v tomto veku už nevládze o seba kompletne postarať sám.

Eva opatruje svoju mamu približne tri roky. Sama má 62 rokov, jej matka 93 rokov. Šťastím je, že mama nie je ležiaca. Eva však denne za ňou chodí niekoľkokrát, nosí jej obedy, dohliada na to, aby užila lieky, stráži a upratuje domácnosť a v neposlednom rade komunikuje s matkou, ktorá sa už vo svojom veku nemá s kým porozprávať, pretože všetky kamarátky jej už zomreli. Príspevok na opatrovanie od štátu nedostala.

Katarína býva so svojou mamou v jej rodnom meste, kde sa musela presťahovať po tom, čo jej matku postihla mŕtvica. Bývajú v spoločnom byte, kde 63-ročná Katarína zabezpečuje kompletne celý chod domácnosti a starostlivosť o 90-ročného rodiča.

Zdravotné problémy sa nevyhýbajú ani jej, keďže je už tiež v dôchodkovom veku. Fungovať však musí. Mama je po nedávnej zlomenine bedrového kĺbu obmedzená pohybovo, starostlivosť je preto ešte náročnejšia. Štát v tomto prípade príspevok pridelil.

Obe ženy sa zhodujú, že svoje matky milujú. Nad ústavnou starostlivosťou pre ne nikdy neuvažovali. Je pre nich však miestami náročné v ich veku byť opatrovateľkami na plný úväzok. Evu nemá kto vystriedať. Katarína si delí starostlivosť o rodiča s bratom. Za najzložitejšie obe považujú nedostatok voľného času pre seba a odpočinok, ktorý by ich odpútal od starostí bežných dní.

„Neviem odísť napríklad ani na víkend. Musím byť vždy nablízku, ak by sa niečo, nedajbože, zomlelo. Je potrebné myslieť aj na také drobnosti, či mama nezabudla vypnúť sporák, keď si postavila vodu na kávu. Rýchlovarnú kanvicu používať nechce. Jej bezpečnosť je pre mňa absolútnou prioritou,“ vraví Eva.

Katarína si vie urobiť víkendové voľno v prípade, že sa o matku postará brat. Bez dozoru ju nechať nemôžu, keďže je ťažšie mobilná. „Tie dva dni mi neskutočne pomôžu odbúrať tlak. Mám rada prírodu, turistiku a šport, preto ak môžem, idem do lesa. Takéto víkendy sa mi však podaria raz za dva mesiace,“ vraví s tým, že je vďačná aj za tento moment, no vo svojom veku by prijala takýchto dní aj viac.

Ani jedna z nich sa nesťažuje. Uvedomujú si, že mať pri sebe mamu v takom veku je aj požehnaním. Starostlivosť o ne berú ako akt vďačnosti a lásky a tiež ako generačnú zodpovednosť, no chvíľami cítia vyčerpanie. Každá z nich má aj vlastnú rodinu, deti, vnúčatá. Pozornosť teda musia deliť na viacero strán.

Eva aj Katarína popisujú svoje matky ako srdečné osoby, no v tomto veku je už prítomná aj zábudlivosť, zvýšená citlivosť, hluchota alebo spomalené reakcie. Je preto potrebné im veci pripomínať a často opakovať. Je dôležité s nimi viesť konverzácie, pýtať sa ich na názor a vytvárať im denný program a aktivitu, aby sa cítili prospešne.

Opatrovatelia sa teda stávajú celodenným animátorom, psychológom, fyzioterapeutom, zdravotnou sestrou a príbuzným zároveň.

Únava zo súcitu

Psychologička Martina Šlosárik Žilková vraví, že príbuzní, ktorí sa starajú o svojich blízkych, často prežívajú širokú škálu emócií.

„Okrem lásky a súcitu môžu pociťovať aj únavu, stres, frustráciu, osamelosť, izoláciu, beznádej, úzkosť, strach, smútok, hnev, pocity viny a dokonca aj pocity zlosti voči osobe, o ktorú sa starajú. Prežívať všetky tieto pocity naraz alebo na striedačku je veľmi vyčerpávajúce,“ hodnotí odborníčka.

[link url =https://standard.sk/781140/nedostatok-opatrovatelov-je-v-niektorych-krajoch-kriticky-o-ludi-sa-nema-kto-starat]

Fyzické a psychické vyčerpanie je podľa jej slov prirodzeným dôsledkom neustálej starostlivosti a obmedzeného času pre seba. Hovorí, že je dôležité uvedomiť si, že tieto pocity sú normálne a nevyplývajú z nedostatku lásky alebo súcitu.

Starostlivosť o blízkeho človeka na plný úväzok je práca podobná iným, avšak s tým rozdielom, že po ôsmich hodinách nekončí.

„Rozhodnutie stať sa opatrovateľom si vyžaduje veľa empatie. Nadmerným empatickým zapojením opatrovateľa môže uňho vzniknúť únava zo súcitu. Tá môže narušiť jeho schopnosť súcitiť so samotným blízkym alebo s inými ľuďmi. Jednoducho povedané, prestaneme byť empatickými, prílišným angažovaním sa znecitlivieme, čo môže viesť k vyhoreniu alebo aj vzniku rôznych psychických problémov,“ upozorňuje Šlosárik Žilková.

Únava zo súcitu sa podľa nej vyskytuje často spolu s vyhorením, ktoré sa týka nadmerného pracovného vyťaženia. Zdôrazňuje, že únava zo súcitu sa spája najmä so zdravotníckymi pracovníkmi a ďalšími pomáhajúcimi profesionálmi, ku ktorým radíme aj opatrovateľov.

„Zdravotnícki pracovníci sa pomocou rôznych tréningov na pracovisku učia držať si odstup a nadhľad, čo môže byť ťažké, ak sa staráte o milovanú osobu,“ dodáva.

Psychologička zároveň upozorňuje, kedy by mali neformálni opatrovatelia spozornieť. „Ak pociťujú fyzickú únavu, stratu energie, častú chorobnosť, kolísanie váhy či poruchy spánku. Zároveň ak cítia smútok, úzkosť, pocit beznádeje či zúfalstva, ak sa prestali venovať tomu, čo majú radi a stratili motiváciu či kontakt s okolím,“ vymenováva odborníčka.

Čo by mohlo pomôcť? Šlosárik Žilková radí zdôveriť sa so svojimi pocitmi okoliu, hovoriť o nich. „Pretože tak ako opatrovanie blízkeho si vyžaduje súcit, tak si ho vyžaduje aj opatrovník. Nápomocní vedia byť príbuzní, ale aj podporné skupiny ľudí s podobným osudom, ktoré pomáhajú ľuďom zdieľať svoje skúsenosti a nájsť oporu,“ konštatuje s tým, že neodporúča čakať na stav, keď to pre opatrovateľa bude neúnosné.

„Pretože milovaná osoba vycíti, že ste unavený, vystresovaný či nervózny. Každý máme svoje hranice. Deti by sa mali o svojich rodičov postarať v rámci svojich možností a nepreceňovať svoje sily,“ dodáva. Taktiež zdôraznila potrebu byť k sebe láskavý, starostlivý a nájsť si čas pre seba a svoje záľuby.

Príspevok nedostane každý

Komora opatrovateľov Slovenska (KOS) uvádza, že zvládať túto náročnú prácu je možné, no spolupracovať musí rodina aj štát.

Upozorňuje, že okrem psychickej a fyzickej záťaže musia niektorí neformálni opatrovatelia bojovať aj s príspevkom na opatrovanie.

„Nie všetci, ktorí reálne opatrujú doma osobu v piatom alebo šiestom stupni odkázanosti, sa k príspevku na opatrovanie dostanú. Neraz na internete čítam, že podľa opisu autora je stav príbuzného jednoznačný pre najmenej piaty stupeň, a aj tak im je príspevok zamietnutý. Alebo čakajú šesť až 12 mesiacov na schválenie. Prieťahy v posudkovej činnosti riešil aj verejný ochranca práv,“ informuje podpredsedníčka KOS Iveta Ždiľová.

Dodáva, že v zahraničí človeka posúdia na stupeň odkázanosti a hneď vie, na čo má nárok, dostane všetky potrebné informácie aj pomôcky.

„Na Slovensku, ak nárok na príspevok stratíte, alebo ho nedostanete, nie ste ďalej v evidencii úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste trvalého bydliska. Niekde sa taký opatrovateľ dozvie aspoň to, že sa má ísť prihlásiť do Sociálnej poisťovne SR, aby mal zaplatené aspoň odvody a počítané roky do dôchodku, ak nemôže popri opatrovaní pracovať. Niekde ani takú informáciu nedostane, tak sa stará, ako vie, a pred dôchodkom je v šoku,“ opisuje realitu Ždiľová.  

Opatrovateľov príbuzných vníma ako ohrozených, práca je náročná, zvlášť ak nemajú súrodencov alebo funkčnú rodinu, ktorá by v starostlivosti bola ochotná pomôcť. „Je to veľmi fyzicky a psychicky náročné a tiež to destabilizuje ekonomickú situáciu v rodine, s čím sa spájajú ďalšie socioekonomické riziká a sociálne vylúčenie,“ vymenúva ďalšie aspekty.

Ako dodáva, každý opatrovateľ, ktorý sa doma stará o príbuzného bez pomoci a podpory, sa sám môže stať omnoho skôr odkázaný na pomoc. Ohrozené je jeho duševné zdravie. Na druhej strane výskumy potvrdzujú, že opatrovateľov, ktorí v tom nie sú sami, podporu dostávajú a žijú v normálnych socioekonomických podmienkach, môže starostlivosť o príbuzných napĺňať, cítia sa užitoční a žijú dlhšie.  

Trojgeneračný model starostlivosti u nás už nefunguje

Ždiľová vidí v tomto modeli aj výhody. „Domáce prostredie a okolie je pre nás prirodzeným. S rastúcim vekom je však zmena prostredia pre človeka skôr traumou. Zvlášť pre ľudí, ktorí sú čiastočne alebo viac dezorientovaní. V domácom priestore je reálnejšie udržať osobu dlhšie sebestačnou, ľudia sa cítia spokojnejší,“ vraví.

Ideálny stav podľa nej predstavuje rodina, ktorá sa o príbuzného postará, je podporovaná okolitými ľuďmi a štátom. Problém však je, že dnes je funkčných rodín stále menej a rodiny nežijú spolu po troch generáciách.

„Naopak, stále ľudia odchádzajú do zahraničia za štúdiom alebo prácou, rastie počet rozvedených, samostatne žijúcich a jednorodičov či rodín s jedným dieťaťom alebo bezdetných,“ vysvetľuje s tým, že mnohé rodiny žijú v zahraničí, ďaleko od svojich rodičov a o svojich rodičov sa starajú na diaľku, pričom neodovzdávajú svojim deťom typický vzorec starostlivosti.

Riešením je podľa odborníčky silná a konkrétna politická vízia na roky dopredu. „Aby sme dnes, keď sa systém nastavuje novou reformou, prijali opatrenia, ktoré nám pomôžu situáciu zvládnuť v budúcnosti. Potrebujeme odstraňovať príčiny, ktoré vedú k rozpadom rodín a neúcte k starším a ktoré ľudí invalidizujú,“ myslí si.

Zdôrazňuje tiež potrebu hovoriť o úlohe opatrovateľov v systéme starostlivosti, robiť im dobré meno a poukazovať na pekné príbehy, aby sa príbuzní nehanbili za to, že opatrujú.

„Taktiež je potrebné im priznať práva zamestnancov, ak inú prácu vykonávať nemôžu. Je to práca nenahraditeľná, morálne a spoločensky veľmi hodnotná. Úroveň starostlivosti o občanov je odrazom spoločenských hodnôt a morálnej úrovne štátu,“ dodala.

Nik neporadí a nezaškolí

Príspevok od štátu na opatrovanie príbuzných je v súčasnosti na úrovni 615 eur na jednu opatrovanú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím a 818 eur na dve a viac opatrovaných osôb. Podľa Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR naň má právo každý, kto spĺňa podmienky.

Ako uvádza webová stránka rezortu, za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím je možné považovať iba tú, ktorej miera funkčnej poruchy je najmenej 50 percent. Určuje ju posudkový lekár úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste trvalého bydliska osoby na základe jej žiadosti.

„Poskytnutiu peňažného príspevku na kompenzáciu vrátane peňažného príspevku na opatrovanie vždy predchádza individuálne posúdenie konkrétnej fyzickej osoby, ktoré zahŕňa lekársku aj sociálnu posudkovú činnosť. Určuje sa miera funkčnej poruchy, posudzujú sa sociálne dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia v štyroch zákonom stanovených oblastiach, a to mobilita a orientácia, komunikácia, zvýšené výdavky a sebaobsluha,“ konkretizoval pre Štandard komunikačný odbor rezortu.

[link url =https://standard.sk/791879/peniaze-na-liecbu-onkologickych-pacientov-v-domacnosti-meskaju-hospice-prepustaju]

Dodal, že sa posudzujú tiež jednotlivé druhy odkázanosti, individuálne predpoklady posudzovanej osoby, rodinné prostredie, ako aj prostredie, ktoré ovplyvňuje začlenenie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti.

To, či do skupiny ľudí, ktorí majú na príspevok nárok, patria aj seniori nad 80 rokov bez preukazu ŤZP, nekonkretizovalo.

Iveta Ždiľová hodnotí príspevok od štátu za užitočný, no vidí aj negatíva. „Ak si to prepočítate na hodiny, tak je to 20,50 eura na deň/1,46 eura na hodinu pri štrnásťhodinovej starostlivosti, ak by sme sa chceli držať litery zákona, že počas dňa si opatrovateľka môže na dve hodiny oddýchnuť a v noci mať osemhodinový spánok," prepočítava podpredsedníčka.

Dodala však, že s istotou vedia, že nemajú nárok na PN, úrazové poistenie. "Pričom nikto ich doma nezaškolí, ako majú manipulovať s osobou, ktorej hmotnosť násobne prevyšuje hmotnostné limity. Nikto neberie ohľad na fyzické a duševné zdravie opatrovateľov,“ upozorňuje na nedostatky v systéme.

Podľa odhadov KOS sa ku príspevku na domácu starostlivosť alebo k opatrovateľskej službe a pomoci nevie dostať viac ako 100-tisíc ľudí. Poberateľov príspevku na opatrovanie je podľa ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny v súčasnosti 71 588 a vo väčšine ide o opatrovanie ľudí vo veku 80 rokov a viac.