Bola Popolcová streda, on vo víre pracovného nasadenia zašiel do podnikovej jedálne a bez rozmýšľania si dal prvé jedlo, na ktoré mu padol zrak. Zhodou okolností to bol vysmážaný kurací rezeň a k nemu opekané zemiaky a zeleninový šalát. Sadol si za stôl a s chuťou všetko zlopol. A bolo. S posledným sústom sa mu rozjasnilo – pánabeka, veď dnes je Popolcová streda a ja som sa napchal rezňom…
Zaujímalo ma, čo tento absurdný gastronomický akt spôsobil v jeho duchovnom prežívaní. Môj známy ma odpoveďou zaskočil: „Prvýkrát v živote som prežil pôstne obdobie tak, ako sa patrí… Teda až na ten úvod.
Každý deň pôstu som sa kajal, za moju ignoranciu… Každý deň som mal ten rezeň pred očami. Nie, neoplakával som toto neúmyselné zlyhanie. Skôr som sa hanbil a bolo mi nekonečne trápne. Tak mi tam blikalo, vieš, čo sa spieva na Veľkú noc: ‚Ó, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ…‘ Precítil som, že vodiacou linkou pôstu nie je hlad, ale pokora. Tá ukazuje smer.“
Niečo na tom bude. Legenda hovorí, že aj svätý František z Assisi bol veľký pôstnik. Takmer celých štyridsať dní sa postil, žil v úplnej zdržanlivosti a askéze. No a príbeh pokračuje, že pred koncom pôstu sa najedol. Normálne niečo zjedol. Pramene neuvádzajú, čo to bolo, či chlieb alebo koláč, ale najedol sa.
