Sankcie ako vyjednávacia páka. Oplatí sa Rusku zastaviť vojnovú mašinu?

Od momentu, keď sa začalo intenzívnejšie hovoriť o možnosti mieru na Ukrajine, sa neustále špekuluje, v čom bude spočívať motivácia pre obe strany konfliktu, aby sa vojnu rozhodli ukončiť. Stávky sú totiž na oboch stranách vysoké.

Kyjev sa s faktom, že sa mu členstvo v NATO (ktoré de facto nikdy nebolo reálnou možnosťou) rozplynulo pred očami ako para z difuzéra, už čiastočne vyrovnal. Stále sa však nechce zriecť svojich území, ktoré Rusko anektovalo. A v stávke sú aj holé životy niektorých lídrov, ktorých by sa po „kapitulácii Ruska“ snažilo nacionálne ukrajinské krídlo zvalcovať. Napríklad samotného Volodymyra Zelenského.

Na ukrajinskej strane sú zároveň jasné benefity z ukončenia vojny. Jednak so sebou prinesie pokoj pre denne devastovanú krajinu, ktorej ekonomika zažila hlboký prepad. A zároveň sa ušetria tisíce životov vojakov či civilistov. A keďže ruská armáda stále napreduje hlbšie do vnútrozemia, zamedzí sa strate ďalších území. S prípadnými výhodnými dohodami, ktoré by Ukrajine zabezpečili isté implicitné či explicitné bezpečnostné garancie a podporili prílev investícií na obnovu krajiny, to znie ako slušná motivácia.

Oplatí sa Rusku ukončiť vojnu?

Na ruskej strane je to s motiváciou ukončiť vojnu o niečo komplikovanejšie. Na bojisku je silnejšie ako jeho protivník, ktorý v uplynulých dňoch stratil väčšinu území v Rusku slúžiacich ako vyjednávacia páka.

Problémom pre Kremeľ je aj rozbehnutá, vojnou podkutá ekonomika, ktorej sa na papieri darí a náhly mier by jej zrejme nastavil neveľmi príjemné zrkadlo.

Vlani rástlo tamojšie hospodárstvo Medzinárodného menového fondu rýchlym tempom 3,8 percenta. Podobne tomu bolo aj v roku 2023, keď expandovalo o 3,6 percenta. Hlavným dôvodom je však pumpovanie peňazí zo strany štátu do obrany [vlani takmer sedem percent HDP, pozn. red.]. Štát na jednej strane vytvára veľké zákazky pre firmy, ktoré viac vyrábajú a zamestnávajú, no mnoho peňazí ide do ekonomiky aj prostredníctvom miezd vojakov a rôznych sociálnych dávok pre ich rodiny.

Takto rozbehnutý vlak je vždy náročné zastaviť bez toho, aby na niektorej strane nevznikala nespokojnosť. Je tak otázne, aká veľká bude ochota urobiť to.

Aj po prípadnom uzavretí mieru sa preto dá očakávať, že zbrojenie by do významnej miery pokračovalo. Putin to v podstate načrtol aj tým, keď koncom minulého roka hovoril o stálom posilnení armády o 180-tisíc vojakov. Po novom by mala mať 1,5 milióna príslušníkov.

Naratív, že vojna pomáha ruskému hospodárstvu, však nie je taký čiernobiely. Hoci vďaka nej rastie, má to vedľajšie účinky. Tým je napríklad fakt, že z vyššej produkcie zbraní sa Rusi „nenajedia“. Najmä ak zbrane nepredávajú zahraničným zákazníkom (ako každé iné tovary), ale končia zničené niekde na ukrajinskom fronte.

Vojnové výdavky si tiež vyberajú daň v podobe prehrievania ekonomiky a ešte rýchlejšieho rastu cien, ktorý musia brzdiť dvojciferné úrokové sadzby. Inflácia v Rusku by pritom bola aj bez fiškálnych stimulov na pomerne vysokej úrovni, čo je najmä dôsledkom sankcií uvalených na etalón tovarov, ktoré Moskva dovážala zo západných krajín. Tie sa tam mnohokrát nakoniec vo väčšej či menšej miere dostanú, no každý medzičlánok v pokútnom reťazci schránkových firiem znamená ďalšiu a ďalšiu obchodnú prirážku.

Motivátor menom sankcie

V kuloároch sa preto skloňuje, že jedným z kľúčových jazýčkov na váhach, či Rusko bude ochotné rokovať o mieri, môžu byť sankcie.

Ich uvoľnenie by mohlo v Rusku znížiť tlak na rast cien a dovoz do krajiny by bol opäť pestrejší. Rusko by tiež v prípade mieru nepotrebovalo celú zbrojársku produkciu pre seba a kapacity vybudovanej priemyselnej základne by mohlo využiť na predaj zbraní a techniky do tretích krajín.

Pre Rusov to môže byť dobrým motivačným faktorom. Otázkou je, kto by s uvoľnením sankcií súhlasil.

Zdá sa, že zatiaľ je to najmä Donald Trump. Hoci je rola Ameriky významná pri vynucovaní sankcií (napríklad v rámci kontroly ropných tankerov), s Ruskom neobchodovala pred vojnou v takom veľkom meradle ako európske štáty, ktoré v tomto zmysle držia v ruke silnejšiu kartu. Z väčšiny z nich sa pritom stále ozýva volanie po zachovaní sankcií, ba dokonca ich sprísnení.

Dodajme však, že hoci sa zdá byť vidina zbavenia sa sankčných pút pre Moskvu veľmi lákavá, v opačnom garde nemá tento žolík takmer žiadnu silu. To, že by ďalšie sprísnenie sankcií mohlo slúžiť ako vyjednávacia zastrašovacia páka, ak Rusko nepristúpi pri mieri na niektoré podmienky (napríklad vrátenie všetkých ukrajinských území), je naivné.

Ostalo by zachované status quo, ktoré trvalo tri roky napriek sankciám – Moskva by svoj export predávala do tretích krajín, ktoré so Západom nekoordinujú svoje politiky (a naďalej by sa zbližovala s hlavným globálnym konkurentom USA), a cez nich by sa k Rusom dostával (aj západný) tovar tak ako dosiaľ.

Vojnou podkutá ekonomika by medzitým naďalej šliapala, hoci inflácia a dvojciferné úrokové sadzby by rast spomaľovali. Medzinárodný menový fond v nedávnej správe odhaduje, že tamojšie hospodárstvo bude rásť tempom okolo 1,4 percenta v tomto roku a 1,2 percenta v tom ďalšom [organizácia pritom zvykla ruskú ekonomiku a jej rast výrazne podhodnocovať a viackrát revidovala svoje prognózy smerom nahor, pozn. red.].

Vysoké obranné výdavky by tiež začínali tlačiť na štátnu pokladnicu a tým aj na ruské peňaženky. Tie by pravdepodobne čelili miernemu zvyšovaniu daní.

Ani jedno z toho však nemôže byť pre ruských technokratov prekvapením, s ktorým by už dlhé mesiace nerátali. A ani dôvodom na zásadný obrat.