Dá sa to: Na výstavbu nájomných bytov pre rodiny s deťmi je ochotný aj žobrať

Radoslav Dráb stál pri výstavbe prvých útulkov pre rodiny s deťmi nazývaných Dorka. Bol adoptívnym otcom Štefana Adamjaka, ktorý je teraz jeho nadriadeným a sám vyrastal v detskom domove. Nový príbeh rubriky Dá sa to.

Radoslav bol v domove pomerne krátko. Dostal sa tam až v štrnástich rokoch. Opustil ich otec, ešte keď mal dva, a odvtedy žil len s mamou. „Moja mama, keď som bol ôsmak, veľmi ochorela, zhoršil sa jej zdravotný stav. Skoro rok strávila v nemocnici, teda pre mňa jediná cesta bol detský domov,“ spomína si Radoslav.

Deň, keď sme sa s Radoslavom stretli, bol preňho historický: práve v posledný deň školského roka sa dostal do detského domova. „Dostal som v ten deň vysvedčenie a potom som s pani kurátorkou šiel do Košickej Novej Vsi, kde sídlil detský domov.“ Zaujímavá náhoda, že práve v tento deň si Radoslav spolu s nami zaspomínal na jeho život.

Vyrastal v internátnom type detského domova, to znamená, že tam bolo viac ako sto detí v niekoľkých výchovných skupinách a za ten čas, čo tam boli, sa im vystriedalo viac ako 40 náhradných otcov a mám, ktoré sa o nich starali. „Hovoriť potom o nejakom pevnejšom kontakte sa nedá.“

Život akváriovej rybičky

Našťastie, tieto internátne typy sú dnes minulosťou. Detský domov prešiel transformáciou a zmenil sa na rodinný typ. V tom už majú deti možnosť zažiť viac pocit domova a učia sa väčšej samostatnosti. V internátnom type to bolo naopak. Deti sa chodili najesť do jedálne, kde im jedlo pripravovali kuchárky a vždy im so všetkým pomohli vychovávatelia. V súčasnosti, samozrejme, vychovávatelia pomáhajú deťom, ale snažia sa ich to aj naučiť.

Tým, že sa do detského domova dostal Rado až v štrnástich rokoch, vedel porovnať dva svety. Život v detskom domove a život s rodinou. Život v domove v internátnom type prirovnáva k akváriovej rybičke. „Keď som bol v škole, tak mi upratali v izbe. Prišiel som zo školy, tak som si s táckou šiel po jedlo. Bol som akváriová rybička, ktorú keď kŕmite a vymieňate vodu, tak prežije, ale akonáhle ju pustíte von, zahynie.“

Radoslav hovorí, že mal šťastie, lebo keď si zoberie vzorku desiatich ľudí z detského domova: „Niektorí už nie sú medzi nami, niektorí skončili vo výkone trestu, mnohé dievčatá boli zavlečené do cudziny, tak ja som skončil veľmi dobre a mám čo tejto spoločnosti vrátiť.“ To, čo dostal, sa snaží vrátiť. Dnes je predsedom košickej pobočky Úsmevu ako dar.

V domove napriek tomu, že tam žilo ďalších sto detí, vyrastal sám, nemal tam žiadneho súrodenca. Svojho brata spoznal až po tridsiatich rokoch a teraz sú spolu v kontakte. V domove síce oporu medzi ďalšími deťmi nemal, ale ako sám hovorí, Boh mu doprial dobrého spolužiaka, s ktorým sedel v lavici. „Jeho rodina sa stala mojou takou náhradnou rodinou a ja som všetky prázdniny a každý víkend trávil u nich blízko Trebišova.“

Náhradným otcom výkonného riaditeľa Úsmevu ako dar

Prvý príbeh zo série rubriky Dá sa to bol so Štefanom Adamjakom. K niektorým príbehom sa vraciame a k Štefanovi sme sa vrátili aj s Radom. „So Števkom sme vyrastali v jednom detskom domove. On bol vtedy ešte malé dieťa. Pamätám si, ako pobehoval po domove s takými trakmi. Keď si ho režisér Jozef Bednárik vybral do muzikálu Oliver Twist, tak povedal jednu vetu, že ak ten chlapec ostane v detskom domove a nikto si ho nevezme, že tam zahynie.“

Táto veta ostala v Radovej hlave, preto keď mal 18 rokov, vzal si Števa do pestúnskej starostlivosti. Stal sa jeho náhradným rodičom. Pred týždňom sa Števkovi narodil syn, takže Rado sa už teší z toho, že je starý otec. Zároveň sa jeho adoptívny syn stal jeho nadriadeným, keďže Štefan je výkonným riaditeľom Úsmevu ako dar.

Nevie si predstaviť robiť niečo iné

V sedemnástich prišiel mladý lekár Jozef Mikloško so svojou skupinou a hľadal ľudí, ktorí by boli nasledovníkmi. „Vtedy som dostal od neho ponuku, ale ako mladý tínedžer som ho škaredo odmietol, ale v osemnástich som si to všetko premyslel.“ A urobil dobre. Už v roku 1995 sa mu podarilo vytvoriť prvú pobočku Úsmev ako dar v regióne. Dovtedy bol Úsmev ako dar iba v Bratislave.

V roku 2006 sa mu podarilo za pomoci ďalších ľudí postaviť prvé krízové centrum Dorka v Košiciach. Bolo to prvé krízové centrum, kde sa mohla prijať kompletná rodina. Dovtedy boli osobitne ubytovne pre mamy s deťmi a osobitne pre mužov. „Rodiny boli takto od seba odtrhnuté, tým sme sa snažili dodržať to, aby rodina ostala spolu.“ Neskôr pokračovali s výstavbou Doriek v ďalších mestách.

„Som hrdý na to, že sme najväčšia sieť, ktorá poskytuje sociálnu pomoc rodinám. Momentálne Dorky poskytujú pomoc viac ako 300 ľuďom. No Slovensko stále potrebuje viac miest pre nájomné bývanie.“ To vidí Rado ako veľkú medzeru v štáte. Ak rodine v Dorke pomôžu, mnohokrát sa stane, že nemajú kam odísť, pretože na nájomný byt musia čakať viac ako desať rokov.

Stavať nájomné byty je veľmi dôležité

Snažia si pomôcť, ako vedia. Úsmev začal budovať sociálny dom v Jasove, kde dostali tri rodinné domy, ktoré ponúkajú sedem samostatných bytov, rodina v nich teda žije samostatne. Ich úsilie však neutícha a stavajú ďalej. Pri Košiciach sa im podarilo postaviť bytovku. Prvé štyri byty sú pripravené a po skolaudovaní ich odovzdajú nájomníkom. Zaujímalo ma, odkiaľ majú pozemky na výstavbu nájomných bytov. Radoslav odpovedal veľmi pohotovo: „Žobreme ich.“

Rado Dráb týmto apeluje na štát. Výstavbou nájomných bytov bude môcť štát ušetriť veľa peňazí, keďže pobyt v ústavnom zariadení stojí ročne 14-tisíc eur. Interpretoval nám to na príklade, ktorého bol svedkom. Išlo o sedemčlennú rodinu, v ktorej súd odsúdil rodičov za záškoláctvo detí. Preto rodičia šli do väzenia a deti do detského domova. Štát bude stáť táto rodina týmto krokom skoro 100-tisíc eur. Za to sa dá postaviť nový dom. Uznajte, má to logiku?

Snažia sa, aby takáto ústavná starostlivosť skončila. A radšej by sa zaplatil sociálny pracovník, ktorý by danej rodine pomáhal. To by štát stálo 12-tisíc ročne a ušetria 88-tisíc eur. Tento prípad nakoniec skončil dobre, po roku rodičov pustili z väzenia a deti sa k nim mohli vrátiť. Aktívne s nimi sociálni pracovníci pracujú, deti chodia do školy. „Ústavná starostlivosť je to najhoršie, čo sa dá spraviť. Zároveň je to to najdrahšie pre krajinu a na druhej strane najdrastickejšie pre rodinu.“

Pomaly však začína v tomto svitať na lepšie časy. „Sme veľmi radi, že ministerka Remišová vypočula naše prosby a spúšťame veľký projekt, kde 14 organizácií dostane možnosť prenajať si 15 bytov komerčne v lokalitách, kde pôsobia. K tomu dostanú peniaze na odborný tím sociálnych pracovníkov, psychológov a právnikov, aby pomohli rodinám vytiahnuť ich z biedy.“

Rado je veľmi zapálený pre svoju práce, čo bolo vidieť aj pri jeho gestikulácii a pútavom rozprávaní. Dokonca neváhal, keď prišla rehoľná sestra požiadať o pomoc pre jednu ženu, ktorá akurát prišla do organizácie, Rado vytiahol peniaze a dal ich na nákup potravín pre ženu. Ženu vraj poznal a vedel, že peniaze použije presne na to, čo má.

Niečo podobné by čakal aj od štátu. Má predsa dostatok nástrojov, aby vedel, komu môže dôverovať, a súčasne to skontrolovať: „Slovensko má dnes jedinečnú príležitosť. Táto krajina má najviac peňazí, ako kedy mala a dajú sa rozumne použiť na projekty, ktoré navždy zmenia život ohrozeným rodinám na Slovensku. Len ju netreba premárniť,“ odkazuje Rado kompetentným ľuďom v štáte.

Každý týždeň prinášame príbeh s mottom Dá sa to. Ide o príbehy silných ľudí, ktorí vyšli z detského domova a dnes pomáhajú iným.