Aktivisti oživujú ideologickú sexuálnu výchovu detí

Alexandra Demetrianová je aktivistka a bývalá novinárka, ktorá pracovala pre viaceré mimovládne organizácie na Slovensku v oblasti advokácie aj vzdelávania. Venuje sa rodovej rovnosti a právam žien v boji proti sexualizovanému násiliu a háji práva LGBT ľudí.

Demetrianová pôsobí aj v občianskom združení Saplinq, ktoré organizuje PRIDE Košice či iné projekty v oblasti tém sexuálnych menšín.

Angažuje sa aj v iniciatíve Pochod odvážnych, ktorá sa dožaduje legislatívnych zmien v oblasti sexuálneho násilia.

Aktivistka požaduje zmenu legislatívy

V rozhovore pre portál Aktuality.sk Demetrianová práve na tému sexuálneho násilia predstavila svoje požiadavky na zmenu legislatívy, ktorej potrebu chce demonštrovať Pochodom odvážnych začiatkom apríla v Bratislave, ale aj inými podujatiami, pretože podľa jej vyjadrenia žijeme v „toxickom patriarcháte, kde ženy sú akousi peknou ozdobou“.

Pojem „toxický patriarchát“ používajú najmä feministické hnutia ako základný negatívny predpoklad pre ich ideologické videnie sveta. Tento pojem označuje systém spoločenských a kultúrnych noriem, v ktorom dominancia mužov vedie k nerovnosti, útlaku a škodlivým stereotypom voči ženám aj mužom. Termín kombinuje patriarchát (systém, kde muži tradične držia moc a kontrolu) s toxicitou (škodlivé alebo deštruktívne aspekty tohto systému).

Aktivistka Demetrianová, prihliadajúc na svoju definíciu prostredia, v ktorom žijeme, požaduje „redefiníciu znásilnenia a sexuálneho násilia tak, aby obsahovala súhlas“. Nejde pritom o prvý návrh v tomto smere zo strany progresívnych aktivistov, ale iba o oživenie nápadu, ktorý už v minulosti neprešiel.

Snaha meniť definíciu znásilnenia nie je novinka

Nápad zaviesť súhlas ako podmienku pri pohlavnom akte, pretože v opačnom prípade by išlo o znásilnenie, je už na prvý pohľad právny nezmysel. Právnu aj praktickú nemožnosť vymáhateľnosti tejto podmienky pomerne jasne ozrejmil bývalý minister spravodlivosti Viliam Karas, ktorý ako jediný v danej diskusii argumentoval racionálnym pohľadom na túto problematiku.

Rovnako ako dnes, aj v minulosti progresívni aktivisti vyžadovali súhlas pri pohlavnom akte ako prevenciu proti tomu, že žena môže v krízovej situácii stuhnúť alebo sa zľaknúť, a teda sa nedokáže svojmu útočníkovi brániť.

Tento problém však už súčasná úprava Trestného zákona reflektuje pri skutkovej podstate trestného činu znásilnenia, ktorého sa dopustí páchateľ, ktorý násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži, alebo kto na taký čin zneužije jej bezbrannosť.

Demetrianová nepozná skutkovú podstatu znásilnenia

Práve „zneužitie bezbrannosti“ ženy pokrýva situáciu, keď by sa žena z objektívnych príčin nedokázala útočníkovi aktívne brániť, tak ako to opisuje Demetrianová pri svojej požiadavke na zmenu definície znásilnenia. Ak by si aktivistka otvorila Trestný zákon, zistila by, že jej požiadavka je už vlastne zapracovaná do skutkovej podstaty tohto trestného činu.

Pri zavedení požiadaviek Alexandry Demetrianovej by sa vytvoril právny stav, v ktorom by bol muž automaticky uznaný za vinného, pokiaľ by objektívne nepreukázal súhlas ženy. Samozrejme, za predpokladu, že ho žena neudala pod ťarchou bezbrannosti či nevedomosti, inak by podľa aktivistov nebol platný.

Alexandra Demetrianová ďalej tvrdí, že „veľmi urgentne potrebujeme zmeniť právnu definíciu znásilnenia a sexuálneho násilia tak, aby obsahovala súhlas", pretože podľa aktivistky je súčasnosti znásilnenie v Trestnom zákone upravené spôsobom, „že kto donúti ženu k súloži alebo pod hrozbou bezprostredného násilia“ ju prinúti k súloži.

Vďaka takejto právnej formulácii následne policajti podľa Demetrianovej odmietajú vyšetrovať znásilnenia, lebo „tam hľadajú použitie násilia alebo použitie nejakej hrubej sily“.

Uvedené tvrdenie je mimo právnej reality aj s poukazom na definíciu znásilnenia v Trestnom zákone, a je pomerne prekvapivé, že aktivistka pôsobiaca v advokácii v oblasti sexuálnych práv o tom ani nevie. Rovnako neplatí ani tvrdenie, že v „sexualizovanom násilí nemáme Slovensku jasno", keďže Trestný zákon špecificky pokrýva rôznu trestnú činnosť v tejto oblasti.

Nepodložené čísla o sexuálnom násilí

Rovnako nepravdivé je tvrdenie Demetrianovej, že „na Slovensku vlastne 50 percent žien zažíva násilie zo strany svojho partnera, takže je to do istej miery mužský problém“ s odvolaním sa na akési „štatistiky“, ktoré však bližšie neuvádza.

Dané tvrdenie by znamenalo, že Slovensko je na úrovni afrických vojnových zón, kde sa znásilnenie alebo sexuálne násilie využíva ako zbraň, pričom postihnuté ženy by sa v podmienkach Slovenskej republiky rátali na stovky tisíc, čo je absolútny nezmysel.

Aktivistka Demetrianová však vzhľadom na svoje presvedčenie, že Slovenská republika je jedným z najhorších miest na svete z pohľadu sexuálneho násilia na ženách, prišla s ďalším návrhom, a to zaviesť „komplexnú sexuálnu a vzťahovú výchovu detí už v ranom veku na školách“.

Aktivisti vidia potrebu sexuálne vzdelávať deti v ranom veku

Okrem racionálnych návrhov, že nikto nesmie zasahovať do integrity detí bez ich súhlasu alebo vysvetlenia, čo už možno považovať za sexuálne obťažovanie, či základných biologických faktov o sexualite, však Demetrianová hovorí aj o „adresovaní rodovej optiky“, čo už môže pre väčšinu rodičov zachádzať do mimoriadne neželaných tém sexuálnych menšín.

Alexandra Demetrianová totiž reprezentuje práve tú časť spoločnosti, ktorá presadzuje práva LGBT ľudí, a náhľad tejto časti aktivistov na sexualitu je mimoriadne odlišný od toho, ako ju vníma väčšinová spoločnosť. Prezentovanie sexuality z pohľadu „rodovej optiky“ alebo práv LGBT tak môže vyvolávať otázky o tom, čo všetko sa pod daným pojmom skrýva.

Odhliadnuc od problematiky „vzdelávania o sexuálnych témach detí v ranom veku“ z pohľadu práve ich nízkeho veku je potrebné si uvedomiť aj zákonné právomoci rodičov pri výchove svojich detí s ohľadom na ich náboženské či filozofické presvedčenie, ako aj zákonné obmedzenia pri vzdelávaní maloletých detí v tomto smere.

O výchove primárne rozhoduje rodič

Ústava SR totiž hovorí, že starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a tieto práva možno obmedziť len rozhodnutím súdu na základe zákona. Aj v zmysle školského zákona je potrebné, aby rodič dieťaťa s takýmto vzdelávaním buď písomne súhlasil, alebo písomne nevyjadril nesúhlas.

Sexuálna výchova ako jednotný predmet v podmienkach Slovenskej republiky nie je zavedená, a preto by z pohľadu vzdelávania išlo o akúsi „nadstavbu“ pre deti, ku ktorej by jednoznačne musel byť daný súhlas ich rodičov.

Témy súvisiace so sexualitou, vzťahmi, reprodukčným zdravím či prevenciou násilia sú začlenené do iných predmetov, ako sú biológia, etická výchova či náboženská výchova, no striktne sexuálna výučba ako predmet obsahujúci témy ako sexuálne násilie, znásilnenie či podobné problematiky rozhodne nie je súčasťou riadneho vyučovacieho procesu detí.

Legislatívne zmeny, ktoré požadujú aktivisti, by znamenali začlenenie týchto tém do riadneho vyučovacieho procesu, no aj v prípade ich transformovania do zákonnej podoby by narážali na iné zákonné ustanovenia, ktoré dávajú rodičom právo rozhodovať o tom, akým smerom sa bude výchova či výučba ich detí uberať.

Zo strany vládnej moci pritom prichádza návrh na zmenu Ústavy SR tak, aby podobné témy sexuálnych menšín neboli zaradené do riadneho vyučovacieho procesu, hoci zrejme z pohľadu počtu vládnych poslancov zrejme nebude mať veľké šance na presadenie.

Sexuálne zdravie a opatrnosť sú témy pre školy, no rozhodne nie pre deti v ranom veku. Stále platí, že o tom musí rozhodnúť rodič podľa svojho presvedčenia, či sa jeho potomok zúčastní na takejto výučbe, práve pre jej možné nežiaduce dopady na deti.

Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že výchovu v tomto smere by nemali deťom prezentovať aktivisti s vyhraneným názorom, nech už je akýkoľvek, ale mali by ju prednášať riadnym procesom overení a schválení odborníci z danej oblasti, ktorí budú prezentovať fakty bez politického či ideologického podtónu.

Výchova detí je totiž príliš vzácna a precízna práca na to, aby ju vykonávali ľudia s dopredu stanovenou agendou o „toxickom patriarcháte“.