Podľa riaditeľky Moniky Riškovej patrí medzi hlavné faktory, prečo sa rodičia rozhodnú pre domáce vzdelávanie, individuálny prístup k žiakovi.
„Domáce vzdelávanie umožňuje prispôsobiť výučbu potrebám dieťaťa, čo tradičné školy často neumožňujú. Rodičia chcú deťom poskytnúť bezpečné a podporujúce prostredie,“ vysvetlila pre Štandard.
Tento typ vzdelávania sa tiež stáva atraktívnym pre tých rodičov, ktorí nemajú prístup k inovatívnym školám. „Mnohí hľadajú alternatívne metódy vzdelávania, ktoré tradičné školy neposkytujú. Často preferujú domácu školu aj preto, aby sa vyhli preťažovaniu detí domácimi úlohami a mali viac času venovať sa rodinným hodnotám,” ozrejmila Rišková.
Veľkú výhodu domáceho vzdelávania vidí riaditeľka najmä v osobnostnom raste rodiča a dieťaťa. Rodič totiž dôverne pozná slabé aj silné stránky svojho potomka a vie využiť preferovaný učebný štýl.
„Deti v takomto vzdelávaní potrebujú napríklad aj menej času na učenie. Zažívajú menší tlak zo súťaživosti a porovnávania sa s inými žiakmi, pretože sa porovnávajú iba so svojím vlastným výkonom, čo vedie k vyššej motivácii pre učenie,“ uviedla riaditeľka.
Nepochopenie zo strany okolia
Na druhej strane, domáce vzdelávanie má aj svoje nevýhody. Jednou z nich je kritika zo strany okolia, príbuzných, iných rodičov či škôl. Nízke právne vedomie o tejto forme učenia môže spôsobiť odpor a rezervovaný postoj aj zo strany niektorých inštitúcií.
Ďalšou z výziev je vytvorenie autority rodiča v úlohe učiteľa. Ako opísala Monika Rišková, niektorí sa stretávajú aj s problémom dodržiavania termínov na odovzdanie úloh či dohodnutých pravidiel, ako je správne vedenie portfólia.
Okrem toho čelia administratívnym nárokom, keďže je potrebné splniť rôzne byrokratické požiadavky a podmienky.
Úspešnosť detí v domácom vzdelávaní
Podľa Diany Šimovej, zástupkyne občianskeho združenia Domáce vzdelávanie na Slovensku (OZ DVS), je rozhodnutie rodičov pre domácu školu často dôsledkom sklamania zo školského systému.
„Školský vzdelávací systém nie je ideálny, je kritizovaný vo všetkých krajinách, v ktorých sa uplatňuje. Na Slovensku sa školstvo naozaj nemá dobre, a preto sa mnohé deti dostávajú do domáceho vzdelávania práve po zlých skúsenostiach v škole,“ objasnila pre Štandard Šimová.
Ako ďalej doplnila, kvalitu vzdelávania zabezpečujú prostredníctvom pravidelných kontrol, ktoré vykonávajú dvakrát ročne v kmeňovej škole.
Deti v domácom vzdelávaní absolvujú každý polrok komisionálne skúšky zo všetkých povinných predmetov a musia zvládnuť rovnaké učivo ako deti v dennom vzdelávaní. Tento proces zabezpečuje, že vzdelávacie štandardy sú zachované aj pri alternatívnom prístupe.
Všeobecné mapovanie "domškolákov", ktoré vykonalo OZ DVS ukázalo, že tieto deti majú porovnateľné až lepšie vedomosti ako deti v dennej dochádzke. Tento záver potvrdilo aj pokusné overovanie domáceho vzdelávania v Českej republike.
„Úspešnosť je však relatívny pojem. Pre deti, ktoré prešli do domáceho vzdelávania, napríklad z dôvodu šikany, môže byť úspechom to, že žijú pokojný život a že už nemajú negatívne myšlienky. U detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami môže byť úspechom aj prekonávanie prekážok spojených s týmito potrebami,” zdôraznilo občianske združenie.
Každá rodina si prispôsobuje vzdelávanie individuálnym potrebám dieťaťa, pričom na Slovensku sú tri hlavné prúdy: striktná škola doma, demokratická škola doma a sebariadené vzdelávanie (unschooling).
Väčšina slovenských rodín preferuje demokratickú školu doma, v rámci ktorej rodičia často využívajú alternatívne metódy ako škola hrou, zážitkové vzdelávanie, pedagogika Marie Montessori a Hejného metóda v matematike.
„Koľko je rodín, toľko je spôsobov domáceho vzdelávania. Najdôležitejšie je, aby vzdelávajúca osoba poznala individuálne potreby dieťaťa a dokázala na ne pružne reagovať. Okrem toho musí vzdelávateľ aktívne zabezpečovať sociálne interakcie pre dieťa a byť ochotný sa stále učiť,” uviedlo združenie.
Kto prospieva v domácom vzdelávaní?
Tieto slová potvrdzuje aj Zdenka Dolinajová, psychologička, ktorá je zároveň rodičom praktizujúcim domáce vzdelávanie. Podľa nej musia byť pripravení na tento typ vzdelávania v prvom rade rodičia, ktorí zároveň musia dbať na adekvátne možnosti socializácie dieťaťa.
Uviedla, že niektoré typy detí sú pre domáce vzdelávanie "ako stvorené" a iné by doma priam trpeli. Súvisí to ako s osobnosťou daného dieťaťa, čo môžeme vidieť aj v samotných školách, v ktorých sa žiaci delia na vplyvných vodcov, dobrých kamarátov, ale aj utiahnutých jedincov, tak aj s osobnosťou a možnosťami samotných rodičov.
„Moje dievčatá ( 11 r., 9 r., a 6 r.) sú asi z každej kategórie. Jedna introvert, druhá veľmi spoločenská a tretia má tiež rada kolektív. Vplyv domáceho vzdelávania na ich psychický stav a sociálny vývoj sa v plnej miere ukáže až v budúcnosti, avšak nateraz sledujem, že nie sú sociálne naviazané len na ‘svoju’ skupinu kamarátov, ale spontánne komunikujú a príležitostne trávia čas s celým spektrom svojho sociálneho okolia,” opísala psychologička.
Odborníčka považuje za kľúčové, aby sa deti vzdelávali v prostredí, v ktorom sa cítia bezpečne. Ľudský mozog sa totiž efektívne učí iba v komfortnom prostredí.
„Ak rodičia dokážu vytvoriť takéto prostredie doma, domáce vzdelávanie je vhodné pre každé dieťa. Ak je toto bezpečné prostredie vytvorené v škole, potom je pre školu vhodný každý žiak“, zdôraznila Dolinajová.
Existuje však aj riziko, že deti vzdelávané doma môžu mať slabšie sociálne zručnosti, ak nemajú dostatočné príležitosti na nadväzovanie vzťahov v kolektíve a ak im rodič tieto príležitosti nevie zabezpečiť.
„Mylná môže byť predstava, že jediným vhodným spôsobom socializácie dieťaťa je školský kolektív. Z psychologického hľadiska vieme, že vekovo homogénny kolektív nie je najprirodzenejšou formou socializácie, a často práve deti zo školského prostredia vykazujú známky zhoršených sociálnych zručností, ktoré sú dôležité pre ich budúcnosť,” doplnila Dolinajová.
