Boh vo svete bielych plášťov. Košický kňaz Matúš slúži denne desiatkam chorých

O umieraní, stonoch a beznádeji

Otec Matúš sa v nemocničnom prostredí pohybuje už štyri roky. Začínal ako dobrovoľník na kovidovom oddelení v Prešove, v čase najväčšej pandémie. Jeho spomienky sú živé, pamätá si každý detail zo svojich skúseností. V jeden deň absolvoval školenie - ako obliekať ochranný odev, a o dva dni neskôr už "vpadol" do služby.

„Bol to pre mňa šok, pretože úplne prvá úloha, ktorú mi zverili, bola manipulácia s nebohým. Sanitár mi povedal: Poď, ideme ho zabaliť. Tak som šiel,“ vraví rímskokatolícky kňaz z Košickej arcidiecézy.

Nemocniční kapláni v tej dobe síce fungovali, no zo začiatku ich nechceli na oddelenia ani púšťať. „Nikto nevedel, čo a ako. A tak sa stávalo, že rozhrešovali cez dvere alebo cez okno,“ dodáva teológ. On v tom čase vykonával všetky potrebné práce a neskôr sa s nemocnicou dohodli aj na kňazských službách.

Kňaz v skafandri bol podľa neho celkom neobvyklý jav, no inak to - vzhľadom na bezpečnosť - nešlo. Vraví, že sa nachádzal v priamom ohrození, no nebál sa. „Bol som ešte mladý, mal som tridsať rokov. Neuvažoval som nad tým, či sa mi môže niečo stať, mal som silnú túžbu pomôcť. Naša bežná práca bola obmedzená, kostoly boli zatvorené, chcel som byť užitočný,“ spomína na motiváciu, ktorá ho hnala vpred.

Nebolo však pre neho jednoduché prizerať sa dennému umieraniu, stonaniu, žalostnému plaču a beznádeji. Matúš hovorí, že obrovskou záťažou boli tieto situácie aj pre samotný zdravotnícky personál. 

„Sestry síce hovorili, že sú na umieranie zvyknuté, ale vtedy to bolo priveľa aj na ne, preto si služby striedali so sestrami aj z iných oddelení. Dnes, s odstupom času, už o tom hovoríme odľahčene, ale vtedy to bolo skutočne veľmi náročné,“ konštatuje.

Pastorácia v nemocnici

Otec Matúš v súčasnosti pôsobí v troch košických nemocniciach. Stretnúť ho môžete v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura, v takzvanej novej nemocnici, v Detskej fakultnej nemocnici a vo Východoslovenskom ústave srdcových chorôb.

Pastorácia v nemocnici ho od čias dobrovoľníctva oslovila natoľko, že si neskôr doplnil vzdelanie o zdravotníckeho pracovníka-sanitára.

 „Povedal som si, že ak pôjdem do nemocničného prostredia, nech viem o tej práci čo najviac. Som skúsenejší a pomohlo mi to v tom, že odkedy som tam bol, už nehundrem na sestry, keď som pacient, že kde je a čo tam toľko robí. Pretože som počas praxe videl, že sa nezastavia,“ hovorí.

Absolvoval tiež kurz duchovnej služby v nemocnici v Martine, ktorý nie je podmienkou, no považoval ho za prospešný.

Preberali na ňom jednotlivé oddelenia, absolvovali prednášky z interného oddelenia, onkológie, venovali sa základom chorôb a špecifikám pacientov, aby vedeli zvoliť vhodný prístup. Mali tiež sedenia s psychológmi a psychiatrami, ktorí im hovorili o sprevádzaní chorých, trpiacich a ich príbuzných. 

Svoje prvé dni v univerzitnej nemocnici si spája s úsmevnou príhodou. „Zaskočilo ma, že som sa v nemocničných útrobách každý deň stratil. Je to devätnásť poschodí, každé oddelenie má svoje trakty. Až po prvom mesiaci som vedel, kam mám ísť,“ vraví odľahčene.

Nemocničný kňaz má na každý deň konkrétny plán a rozvrh. Pacienti si duchovné služby objednávajú, buď sami na konkrétnom telefónnom čísle, alebo to za nich urobí zdravotnícky personál. Denne sa stretne s dvadsiatimi až šesťdesiatimi pacientmi, podľa toho, či je obdobie bežné, alebo je pred sviatkami. Vtedy ich je najmenej, pretože odchádzajú domov.

Chorí nechcú zostať sami

Chorí najviac túžia po sviatostiach. Konkrétne po sviatosti zmierenia, sviatosti Eucharistie a sviatosti pomazania chorých. Vykonáva aj krsty novorodeniatok, u ktorých je predpoklad, že nemocnicu neopustia. 

„Sú aj ľudia, ktorí sa chcú len porozprávať, niekedy chcú len niečo poradiť. Všetci majú spoločné jedno - nechcú zostať sami. Preto sa občas stáva, že nás zavolajú takí, ktorí nemajú žiadne vierovyznanie, ale chcú s niekým byť. Zdravotnícky personál na to nemá čas,“ vysvetľuje duchovný s tým, že mu imponuje, že v Prešovskej nemocnici majú práve na tento účel dobrovoľnícku službu.

„Majú ľudí, ktorí chodia k pacientom len tak si posedieť. Odbremeňujú personál a pomáhajú chorým. To sa snažíme rozbehnúť aj v Košiciach. Je však ťažké nájsť takých ochotných ľudí a tiež je potrebné ich aj zaškoliť,“ dodáva Matúš.

On sám spomína veriaceho, ktorý v nemocnici leží už štyri mesiace. Preto k nemu chodí každý deň, aspoň na desať minút. „Bol som už aj s pacientom, ktorý veľmi chcel, aby sme si zahrali šachy, tak sme hrali,“ vraví s dôvetkom, že ani s takými službami problém nemá, aj keď nie vždy je na tieto aktivity dostatok času.

Vierovyznanie nie je rozhodujúce

Kňaza volajú väčšinou pacienti, ktorí sú pri vedomí. Za tých v bezvedomí to robia ich príbuzní. Ide o ľudí, ktorí žijú sviatostný život a chcú v ňom pokračovať aj v nemocnici.

„Alebo tí, ktorí majú niečo ťažké pred sebou. Chcú prijať sviatosť na posilnenie, alebo aj 'pre istotu',“ dopĺňa Matúš. Upresňuje, že to, akého sú vierovyznania, prevažne zistí, až keď k nim príde. Je to vraj preto, lebo ako rímskokatolícky kňaz môže vysluhovať sviatosti len katolíkom, iným len vo veľmi špecifických prípadoch. Ostatným poskytne spoločné modlitby a blízkosť.

Najkrajšie na tejto práci vníma radosť a nádej pacientov, že Boh je cez kňaza pri nich. „Veria, že ani v ťažkých časoch a súženiach na nich nezabúda ani Cirkev, ani Boh. Vedia, že nie sú sami,“ hovorí s tým, že naopak, najťažšie je pozerať sa na ich utrpenie a vedieť, že im nemôže pomôcť.

Pacienti sa ho často pýtajú na zmysel alebo dôvod utrpenia a choroby. "Na to jednoznačná odpoveď nie je. Aj Sväté písmo ukazuje rôzne dôvody a univerzálnu odpoveď na jednotlivé prípady nedáva. Preto ju každý človek musí hľadať. Modlitba a sprevádzanie kňaza mu v tom hľadaní môže pomôcť," vysvetľuje.

Odvážne a inšpiratívne deti

Jedným z veľkých zadosťučinení je pre neho návšteva detí. Najčastejšie chodí na detskú onkológiu, ktorá je síce smutným prostredím, no zároveň aj najpovzbudivejším.

„Vysvetlím prečo. Niekedy sledujem, že deti si chorobu ani nevšímajú. Zažil som štvorročné dievčatko bez vláskov, po mnohých chemoterapiách, ktoré išlo po chodbe s mamou. Mama držala infúzny stojan a hadičky a dievčatko kočíkovalo bábiku. Jednoducho bol čas hrania. Deti sú veľmi inšpiratívne v tom, že sa vzdávajú ešte menej ako dospelí,“ upriamuje pozornosť na silný moment.

S najmenšími deťmi prichádza do kontaktu najmä pri sviatostiach krstu, a to na Jednotke intenzívnej starostlivosti. Opisuje, že ide o veľmi rýchly akt, pri ktorom sú prítomní len rodičia, kňaz a jeden zdravotník, ktorý inkubátor otvorí a následne po krste zatvorí.

„Tým, že sú v inkubátoroch, nemali by sme tam byť dlhšie, než je nevyhnutné. Krst prebehne tak, že posvätenou vodou z injekčnej striekačky polejem hlavičku dieťatka. Voda musí byť čistá a od zdravotníkov, nesmie nikde dlho stáť,“ pomenúva špecifiká takéhoto krstu.

Otec Matúš povzbudzuje všetkých veriacich rodičov, ktorých dieťatko je v ohrození života, aby krst neodkladali. "Tak ako chcú urobiť pre dieťatko všetko z medicínskeho hľadiska, nech preňho urobia všetko aj z toho duchovného," odporúča.

Za necelý rok pokrstil pätnásť detí, pričom vraví, že krstiť dávajú väčšinou tie, u ktorých nie je isté, či pôjdu domov.

„Sú aj rodičia, ktorí sa boja dať pokrstiť dieťa, pretože to berú ako vynesenie rozsudku v zmysle, že ono už domov nepôjde. Ale takto to vnímajú aj niektorí pacienti, ktorí si pomyslia, že keď ku mne zavolali kňaza, to už je konečná. Môžem iba povedať - nie, nechodíme s kosou,“ hovorí s nadhľadom.

Aby duchovní otcovia nepôsobili odstrašujúco, dodržiavajú pravidlo obliekania bielej košele. V žiadnom prípade nemôžu ísť v čiernej.

Spovedanie v kúpeľni alebo pri hudbe z telefónu

Za bežných okolností je sviatosť zmierenia intímnou záležitosťou. Veriaci prichádzajú do kostolov a svoje hriechy odriekavajú v uzatvorených spovedniciach, v ktorých majú dostatok súkromia. V nemocniciach je to trochu iné.

Matúš Hatok prezrádza, že do veľkej miery závisí od toho, či je chorý chodiaci, alebo leží. V prvom prípade odchádzajú do jedálne, alebo do voľnej izby na oddelení. Stáva sa, že sa utiahnu do kúpeľne. Ak je však pacient ležiaci a má na izbe spolupacientov, musia to vyriešiť iným spôsobom.

„Aj keď väčšine je úplne jedno, či to bude niekto ďalší počuť. Ale musíme aspoň nejakým spôsobom zachovať súkromie. Preto pustím hudbu z telefónu, mám tam už vybrané vhodné piesne, alebo ak je na izbe televízor, tak si pustia ten a dotyčný mi šepká,“ približuje podmienky kňaz.  

O spoveď má záujem aj zdravotnícky personál. Predovšetkým zdravotné sestry a sanitári, lekárov žiadajúcich o túto sviatosť je spravidla menej. Počas pracovnej doby je to pre zdravotníkov nereálne. A tak sa stáva, že kňaz ostáva v práci aj po službe, keď si nájdu na vyznanie hriechov priestor.

Umieranie je ľahšie doma

Azda najsmutnejším okamihom na celej duchovnej službe v nemocnici je úmrtie. Prichádza buď pomaly a postupne, alebo neočakávane a rýchlo. Jej hodinu nepozná nik. Kňaz prichádza splniť svoju úlohu v tomto zlomovom bode života na zemi na žiadosť rodiny. A to vo chvíli, keď tušia, že príbuzný umiera.

„Ide o ľudí v bezvedomí. Udelím im sviatosť pomazania chorých a oni o deň-dva odídu. Ale zažil som pána, ktorému povedali, že zomiera a už mu nevedia pomôcť. Veľmi chcel, aby som pri ňom sedel a bol. Nakoniec ho zobrali domov príbuzní a tam skonal. Pre všetkých pacientov je lepšie byť doma, je to príjemnejšie prostredie a keď majú takýto „rozsudok“, tak ho ľahšie znášajú v domácom prostredí,“ upozorňuje skúsený duchovný.

Podľa otca Matúša práve aj v období Veľkej noci nám Kristus pripomína, že smrť nie je posledná ľudská skúsenosť. "Musíme si ňou prejsť ako on, ale zároveň s ním zažiť plnosť života," povzbudzuje.

Dôležité je nestrácať humor

Práca nemocničného duchovného nie je jednoduchá a vyžaduje určitú dávku presvedčenia, odvahy a motivácie. Pre Matúša je motiváciou túžba pomáhať, uľahčovať bolesti a trápenia a byť svedkom a sprostredkovateľom toho, že Boh je vždy a všade prítomný.

Je typ človeka, ktorý rozjasní miestnosť už pri vstupe do nej. Sám vraví, že je dôležité nestrácať humor, zvlášť v situáciách, keď sa všetko javí preukrutne vážne. Rád si zažartuje, no je si vedomý hraníc.

„Raz som jednej pani pri odchode z nemocnice povedal: a už sem viac nelezte! A ostatní boli zhrození. Alebo pánovi, ktorý mal v sebe hadičky, som povedal: neutečte mi. Môže sa to zdať ako nemiestne, ale vie to úžasne zmierniť napätie a stres,“ konštatuje s úsmevom.

S prehnanou skromnosťou o sebe vraví, že nerobí nič výnimočné. No prijatie Krista, láskavý prístup, pozornosť, vypočutie a povzbudenie sú vynikajúcou podpornou liečbou, ktorú môžu využiť všetci trpiaci.

„Odporúčal by som túto prácu každému. Ale ja odporúčam každú životnú skúsenosť. Bol som vo všelijakých farnostiach, aj v rómskej pastorácii v Jarovniciach. Všetko je obohacujúce. Nie každý takú službu v nemocnici chce a môže vykonávať, ale skúsenosť je to dobrá,“ hovorí s tým, že záujem o ňu je.

„Veriaci ľudia žijú vo vedomí, že Boh ich sprevádza, je s nimi. V nemocnici sa to ukáže intenzívnejšie ako v bežnom živote. Zažil som aj, že ma na sviatosť zmierenia zavolal muž, ktorý bol naposledy na spovedi pred tridsiatimi rokmi a nehrozilo mu pritom nebezpečenstvo smrti. No to utrpenie, bolesť a samota nás preberie k tomu, aby sme hľadali čosi viac,“ uzatvára.