Románske prekvapenia starobylých kostolov

Na prvý pohľad ide o bežný kostol v peknej polohe nad obcou, akých je na Slovensku mnoho. Trochu viac pozornosti pritiahne len svätyňa v podobe typickej románskej apsidy s východným oknom.

Prekvapenie prvej kategórie sa pre návštevníka skrýva hneď za dverami vedúcimi do podvežia. V pôvodnom západnom priečelí lode sa totiž nachádza ten najkrajší románsky portál na celom Slovensku. Svojou veľkosťou a výzdobou nemá u nás obdobu ani medzi tými najreprezentatívnejšími stavbami. Aj kvôli tomu, že sa ich hlavné portály v prevažnej väčšine prípadov nedochovali. Platí to napríklad i o dvoch románskych bazilikách v neďalekej Banskej Štiavnici.

Táto skutočnosť však nijako neznižuje historickú ani estetickú hodnotu ilijského portálu. Vo svojej dobe bol dominantou západného priečelia, keďže jeho výška bola viac ako štyri metre nad súčasnou úrovňou terénu.

Ide o ústupkový typ portálu, ktorý sa smerom von lievikovite rozširuje. Na každej strane samotného vstupu boli do ústupkov vložené tri stĺpiky. Ľavá a pravá polovica nie sú symetrické, odlišujú sa výzdobou. Na ľavej strane ju tvorí špirálovito skrútený listový úponok, do ktorého sú vpletené figúry vtákov či drakov spojených hlavami. Na pravej strane sú kalichové hlavice s dvoma radmi bobuľovitých listov. Výzdoba je príbuzná portálu kostola benediktínskeho opátstva v maďarskom Jáku.

Vytvorili ho niekedy v 40. rokoch 13. storočia a nájdeme na ňom už aj gotické ornamentálne prvky normanského pôvodu (napríklad spomínané bobuľové listy na hlaviciach). Portál skrášľoval pohľad na kostolík z obce až do 18. storočia. Vtedy pred neho pristavali najprv drevenú a po niekoľkých desaťročiach dnešnú murovanú vežu. To pomohlo lepšie chrániť vzácnu kamenosochársku výzdobu na hlaviciach, ale súčasne portál stratil zo svojej monumentality, keďže došlo k významnému zvýšeniu úrovne podlahy.

Príklad z Ilije nám poodkrýva závoj tajomstva, ktorým sú zahalené prakticky všetky významné románske stavby u nás na čele s nie tak vzdialeným kláštorom v Hronskom Beňadiku. Práve odtiaľ totiž podľa všetkého prišli do Ilije benediktínski mnísi. Dáva nám predstavu o tom, ako mohol vyzerať dnes už prakticky nenávratne stratený svet románskej ozdobnosti a monumentality na našom území.

Románske okná – Ochtiná

Gemer je známy množstvom stredovekých chrámov s hodnotnými freskami, ktoré dokonca pred niekoľkými rokmi získali od Európskej komisie ocenenie Značka Európske dedičstvo. Nachádza sa medzi nimi aj niekoľko neskororománskych stavieb, ako napríklad rotunda v Šiveticiach či kostol v Kameňanoch.

Spomedzi nie tak početnej skupiny gemerských chrámov postavených ešte v románskom slohu donedávna vyčnieval, a to aj doslova, evanjelický kostol v obci Ochtiná. Na jeho vysokej veži s typickým barokovým zastrešením totiž môžeme obdivovať združené okná – bifóriá – predelené stredovým stĺpikom. Ide o jeden z najtypickejších prvkov románskeho štýlu, v širšom regióne ho však nájdeme len tu.

Tieto okná slúžili ako jednoznačný a nespochybňovaný dôkaz (neskoro)románskeho pôvodu, ak nie celého kostola, tak aspoň veže. Aj tu sa však ukázalo, že všeobecne prijímané skutočnosti nemusia byť zákonite aj pravdivé.

Výskum zameraný na krovy stavby v roku 2012 totiž jednoznačne preukázal, že veža bola k lodi pristavaná až dodatočne. Našla sa totiž vonkajšia omietka na pôvodnom západnom priečelí i zamurované vetracie okienko.

Románsky pôvod veže teda padol, ale na fakte, že sa na nej nachádza niekoľko románskych bifórií, sa však nič nezmenilo. Pred výskumníkmi sa teda objavila otázka, odkiaľ, z akej staršej stavby, sa do Ochtinej dostali. Jedna z hypotéz hovorí o tom, že mohli pochádzať zo staršej románskej veže známeho evanjelického kostola v susednom Štítniku, ktorej existencia je doložená archeologickým výskumom. Zaniknúť mala niekedy v 15. storočí a následne ju nahradila súčasná.

Možno sa už nikdy nedozvieme, ako to bolo s románskymi oknami na gotickej veži ochtinského chrámu. Ten si však aj bez staršieho pôvodu zachováva hodnotu vďaka nástenným maľbám mimoriadnej kvality, ktoré zdobia jeho interiér už od druhej polovice 14. storočia. 

Románsky kostol – Livina

Je to len pár rokov, čo má Livina, najmenšia obec okresu Partizánske, späť svoj románsky kostol. Môže to znieť zvláštne, keďže tamojší chrám celý čas stál na tom istom mieste. Okolo neho sa však diali veľké veci.

Všetko sa to začalo v roku 2009 opravou stavby, ktorá vtedy ani nebola národnou kultúrnou pamiatkou. Kvôli problémom s vlhnutím stien boli odstránené cementové omietky, čím sa odhalilo románske murivo a architektonické detaily. Následný výskum priniesol prekvapujúce zistenie, že kostol je do veľkej miery zachovanou stredovekou stavbou, ktorá bola považovaná za dávno zaniknutú.

K zbúraniu bez predchádzajúceho výskumu malo dôjsť v rámci rozsiahlej prestavby v roku 1924. Vtedy mala starý kostol s viacerými románskymi detailmi nahradiť novostavba. Túto informáciu uviedol známy historik Václav Mencl vo svojej reprezentatívnej publikácii Stredoveká architektúra na Slovensku z roku 1937.

Odborná verejnosť to vo všeobecnosti akceptovala, a tak livinský chrám zostal mimo pozornosti pamiatkarov a bez pamiatkovej ochrany. Tá mohla napríklad zachrániť stredoveké nástenné maľby v interiéri, ktoré boli odstránené spolu s omietkami pri oprave v roku 1991.

Po zistení, že románsky kostol stále existuje, sa rozbehol komplexný výskum a obnova objektu. Ukázalo sa, že išlo o mimoriadnu stavbu s množstvom hodnotných architektonických prvkov. Pôvodný tehlový chrám zo začiatku druhej tretiny 13. storočia bol zasvätený svätému Ladislavovi (dnes svätému Štefanovi) a mal podobu jednoloďového emporového kostola s kvadratickou svätyňou a západnou vežou vtiahnutou do pôdorysu lode.

Bohatosť architektonických detailov vrátane slepých arkád na fasádach i interiéri naznačuje, že stavba mohla presahovať svojím významom bežné dedinské kostolíky svojej doby. Vo svätyni navyše výskum odkryl u nás veľmi nezvyčajných 20 otvorov štvorcového tvaru v dolnej časti severnej, východnej i južnej steny, ktoré mali slúžiť na uchovávanie relikvií. Stavebníkom mohol byť komes Nestuš, ktorému v tej dobe Livina patrila.

A ako to naozaj bolo s údajným zbúraním kostola v roku 1924? Začiatkom 20. storočia už bola statika objektu veľmi narušená, a preto sa v obci rozhodli v rámci obnovy odstrániť západné priečelie s románskou vežou a emporou. Pamiatkari to schválili, a tak sa mohli práce rozbehnúť.

Loď bola predĺžená o polovicu západným smerom a vybudovaná bola aj nová veža. Odstránili tiež valenú klenbu svätyne, ktorej múry zvýšili na úroveň lode. Vynovená stavba, ktorá prišla o viditeľné stredoveké prvky, dostala fasádu v neorománskom štýle. Na znovuobjavenie si musela počkať viac ako 80 rokov.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.