Aké problémy môžu u dieťaťa nastať, ak ide príliš skoro do materskej školy? A ako ho to môže neskôr ovplyvniť?
Deti predčasne inštitucionalizované majú horšie vzdelávacie výsledky v škole v porovnaní s deťmi, ktoré nastúpili do škôlky ako prirodzene dozreté. Pochopiteľne, deti minú všetku svoju životnú energiu na svoju psychickú konsolidáciu a nezostáva im už viac energie na naberanie kognitívnych znalostí. Preto je veľmi nešťastné posunúť povinnú školskú dochádzku na tri roky, keď tretie narodeniny sú sami o sebe kritickým a citlivým obdobím.
Zo svojej súkromnej aj pracovnej praxe máte určite veľa skúseností aj s konkrétnejšími príkladmi, ako sa dieťa vyrovnáva so skorým nástupom do materskej školy.
Ako zriaďovateľka Škôlky sv. Michala a zároveň ako matka troch detí vidím veľké rozdiely dennodenne. Tlak spoločnosti je taký, že dieťa má vedieť všetko rýchlo a hneď a rodičia sa medzi sebou chcú predbiehať aj v tom, že ich potomok už je zrelý na predškolské zariadenie a niektorí to berú ako nejaký svoj osobný výkon, že „osamostatnili dieťa“. Takto to ale nefunguje.
Aj naša legislatíva pozná adaptačný proces dieťaťa, ktorý môže trvať až tri mesiace, a sledujeme pri ňom, či je dieťa zrelé do kolektívu. Častokrát sa to opäť, žiaľ, aj od pedagógov, ktorí študovali za predošlého režimu, berie ako obdobie, kedy si „dieťa musí zvyknúť“. Je rozdiel, ak si na niečo zvyknem, a keď na niečo dozrejem. Privyknúť sa dá aj na negatívny jav, dospelý si zvykne aj na zlé pracovné podmienky, ale môže tam podávať adekvátny výkon?
Škôlkar si zvykne na systém, aj prestane plakať, ale len preto, že rezignoval, ale vidíme, že mu to neprospieva. Môže nastať regres, dieťa sa môže začať pomočovať, prestáva rozprávať, pozorujeme, že sa vrátilo o krok späť.
Ako rodič zistí, či dieťa je alebo nie je pripravené na škôlku?
Rodičia často prichádzajú s tým, že veď dieťa vydrží samo pri manželovi, tete, babke, kamarátke, alebo že rado sa hrá na ihrisku s inými deťmi, a to považujú za znak, že je zrelé na materskú školu. Lenže otec, babka, teta sú postavy v živote dieťaťa, ktoré pre neho predstavujú bezpečie jednak preto, že vidia, že rodič im dôveruje a jednak preto, že trávia s dieťaťom čas a teda ono je na ne sekundárne naviazané.
Taktiež na ihrisku, ak je matka na dohľad od dieťaťa, bude sa spokojne hrať s rovesníkmi, pretože je pre neho dostupná a samé dieťa si rozhoduje, či sa k mame vráti alebo nevráti.
V škôlke je to iné. Škôlkar zostáva sám s cudzími učiteľkami a s kolektívom cudzích detí. Nemá nijako v moci ovplyvniť to, kedy mama príde. A nemá rovnako pojem o čase, ono nevie, kedy budú tri hodiny, keď sa mama má vrátiť.
A potom vidíme v škôlke reakciu dieťaťa - ak sa kŕčovito drží matky, usedavo a neutíšiteľne plače, a nie je možné ho nijako zaujať, nie je to neschopnosť učiteľky. Je to prejav dieťaťa, ktoré sa ešte nezačalo prirodzene odpútavať od matky.
Reakcie rodičov a učiteliek sú určite rôzne. Mám pocit, že sa tu „bijú“ minimálne dva druhy výchovy. Ten starý z predošlého režimu a dnešný, keď sa mamy snažia viac počúvať pocity svojho dieťaťa.
Mali sme už takých rodičov, ktorí nasilu dieťa zo seba strhli a chceli ho nechať u nás (v škôlke), hoci hystericky plakalo, a trvali na tvrdej výchove a na tom, že „musí si zvyknúť, však už má tri roky", a ťažko sa nám vysvetľovalo, že to takto nefunguje.
Nájdu sa však aj materské školy s „vyplakacími" lavičkami, na ktorých deti ráno sedia samy a plačú a až keď prestanú plakať, môžu ísť do kolektívu. Rada by som počula názor psychológa na tento postup.
Sú pedagógovia, ktorí ešte používajú metódy vyvolávania strachu - „Ak neprestaneš revať, mama ťa tu nechá, nepríde pre teba, budeš tu spať sám, necháme ťa tu, okamžite prestaň plakať".
Žiaľ, metóda vyvolávania strachu zo straty matky, či už je používaná doma („Ak neprestaneš revať, ak nebudeš poslúchať, odídem, ochoriem, zomriem z teba", alebo demonštratívne odchody matky za dvere bytu a podobne) podľa štúdií vedú k zvýšenému delikventnému správaniu detí v dospelosti.
Ako vnímate doposiaľ zavedený systém fungovania v materských školách?
Náš škôlkarsky systém je v mnohom neefektívny, ale to sa nikto neodvažuje povedať, pretože správy Štátnej školskej inšpekcie hovoria o tom, aké úžasné predprimárne vzdelávanie na Slovensku máme.
Náš predškolský systém je zameraný akademicky, teda deti robia veľké množstvá výkonov, najmä vypracovanie pracovných listov, tvorbu výrobkov, lepia, strihajú, čo je výborné. Ale robí sa to nadmerne, na úkor iných činností, ktoré učiteľky mylne považujú za druhoradé.
Tým je napríklad pobyt vonku - voľne v záhrade, v parku, nielen na štruktúrovanej prechádzke. Podľa vyhlášky majú deti stráviť dve hodiny čistého času doobeda a dve hodiny čistého času poobede vonku. Lenže pani učiteľka radšej ukrojí z tohto času vonku a dorába pracovné listy a papierové výrobky, pretože je presvedčená, že Štátny vzdelávací program ju do toho tlačí a inšpekcia jej to skontroluje, a je presvedčená, že dieťa sa z pracovného listu učí viac, ako z pobytu vonku. Toto je však veľký omyl a nepochopenie vývoja mozgu dieťaťa a jeho potrieb.
Pozrite si štúdiu Mensa ČR o NTC metóde. Deti sa najviac rozvíjajú pri pohybových aktivitách, ako sú skákanie gumy, číselného domčeka, slepá baba, hádzanie sklených guľočok. Tieto činnosti rozvíjajú potenciál dieťaťa. Nadmerné sedenie troj až šesťročných detí nad pracovnými listami naopak brzdí rozvoj mozgu.
Poviem jednu veľmi provokatívnu vetu. Nikto z odborníkov sa nezamýšľal nad tým, že zlé výsledky našich žiakov vo všetkých medzinárodných testovaniach na základnej škole môžu prameniť zo zle nastaveného predškolského systému? Že vlastne v predškolskom veku ničíme potenciál detí a následne to ešte potvrdzujeme v základnej škole?
O tom by sme sa ešte dlho vedeli rozprávať, ako toto nastavenie pedagógov pretrváva na prvom stupni základnej školy a ako tým zabíjame budúcich vedcov a inovátorov, pretože sme systémom zabrzdili ich rozvoj.
Sú nejaké deti, ktorým by škôlka od troch rokov vyslovene pomohla?
Návrh ministra školstva pracuje s hypotézou, že ak dáme deti z málo podnetného prostredia do škôlky v troch rokoch, tak im pomôžeme. Profesor Heckman, nositeľ Nobelovej ceny, odkazuje pánovi ministrovi, že začať u týchto detí v troch rokoch je neskoro a nemá to efekt.
Ak chceme pomôcť deťom zo znevýhodneného prostredia, musíme poslať do rodín individuálnu pomoc, ktorá pomáha rodičom dieťaťa a učí ich rodičovské zručnosti - hlavne emočné zručnosti. Profesor Heckman vypočítal, že jedine takáto investícia má návratnosť do ekonomiky štátu. Všetko ostatné sú peniaze vyhodené do kanála.
Takže tento návrh nie je podľa vás dobrý ani pre rómske deti alebo tie zo znevýhodneného prostredia, aby sa tak naučili napríklad základným hygienickým návykom, dostávali dennodennú teplú stravu?
Povinná školská dochádzka od troch rokov sú vyhodené peniaze štátu. Ak pomôžeme matkám zo znevýhodneného prostredia, že ich naučíme, ako sa majú venovať deťom a naučíme ich rodičovským zručnostiam, toto bude jediná efektívna investícia.
Počúvajme konečne múdrejších. Tu zdôrazňujem, že Slovensko má medzinárodný záväzok vyplývajúci z Dohovoru o právach dieťaťa pomáhať rodinám a učiť ich rodičovským zručnostiam. Má Slovensko odpočet v tejto oblasti? Čo sme pre rodiny urobili, čo sme ich naučili, aké projekty sme spustili?
Keď chce minister ukázať pekné dáta Európskej únii o percentách zaškolených detí, nechce ukázať aj pekné dáta Výboru pre práva dieťaťa OSN o pomoci rodičom?
Smutné je však, že myslíme na štatistiky, systém a peniaze, ale na konkrétne dieťa a na jeho najlepšie záujmy nemyslí nikto.
Zákon vlastne nemôže fungovať na základe etnicity, že by teda škôlka od troch rokov platila iba pre rómske deti, na ktoré sa chce rezort prostredníctvom tohto návrhu sústrediť. V prípade schválenia by ale skomplikoval život mamám, ktoré by museli vybavovať výnimky, ak by svoje dieťa chceli individuálne vzdelávať a mať doma.
Ak bude v zákone výnimka, tak verte tomu, že každý, kto chce, si tú výnimku vybaví aj v tých rómskych osadách. Minister nech radšej vyrieši skutočné problémy matiek, ktoré majú zrelé deti do škôlky, musia ísť do práce, končí im rodičovský príspevok tretími narodeninami, ale dieťa musia dať do zariadenia ku 1. 9.
My ako škôlky odosielame do rezortného systému rodné čísla detí každý mesiac. Prečo nie je k tomu prispôsobené financovanie? Prečo nemáme pokryté aspoň mzdové náklady, náklady na budovu a základné vybavenie, bez ohľadu na počet? Toto sú paušálne náklady bez ohľadu na to, či je v triede desať alebo dvadsať škôlkarov. Ak by som mohla v septembri prijať desať detí a nechať desať voľných miest pre tých, ktorí pristúpia počas roka, budem na to mať zariadenie pripravené.
Myslíte si, že by sa teda rezort školstva mal zamerať na iné problémy a ich riešenia?
Ministerstvo by sa malo zamerať na úplne iné veci, a to je zníženie počtu učiteliek v materskej škole na jedno dieťa, na počet 14 detí na jednu učiteľku. Zabezpečiť, aby pedagogičky mali dôkladné a praktické vzdelávanie (nie len formálne a povrchné) o vzťahovej väzbe, v psychológii, v základoch neurovedy a dozrievania mozgu detí a o potrebách detí v predškolskom veku.
Ďalším extrémnym faktorom sú interaktívne tabule v materských školách, ktoré ministerstvo finančne podporuje. Vzhliadame k Fínsku ako ku krajine s kvalitným vzdelávacím systémom a nepozeráme sa na to, že stiahli všetky obrazovky aj z prvého stupňa základnej školy. Prečo?
Pretože veda vie, že ak dieťa uprene hľadí na obrazovku, teda nepohybuje očami, tak ako pri pohybe vonku a pri iných činnostiach, tak každú minútu bránime rozvoju miliónov synáps v mozgu dieťaťa.
Čo spraví vynervovaná učiteľka s osemnástimi trojročnými deťmi, z ktorých časť bude usedavo plakať niekoľko hodín? Zo zúfalstva im pustí na interaktívnej tabuli 1,5 hodinovú rozprávku, na ktorú samozrejme budú uprene hľadieť.
Toto sa deje už teraz. Namiesto čítania rozprávky z knihy pred spaním sa škôlkarom púšťa rozprávka z televízora. A my sa potom čudujeme, že žiaci v škole nemajú rozvinuté čitateľské schopnosti a nedokážu sledovať líniu čítaného textu a reprodukovať ho?
Niektoré deti ešte v štyroch rokoch zostávajú doma s mamou, iné navštevujú takzvané nesieťové škôlky. Ak by návrh prešiel, ako by to vyzeralo v ich prípade?
Už teraz máme zaškolených 85 percent detí v materských školách. Pozor ale na štatistiku, my máme predsa veľa škôlkarov práve v nesieťových materských školách, teda tých, ktoré nie sú v systéme škôl a školských zariadení, ale sú to zariadenia pre deti a mládež schválené RÚVZ.
Tam majú rodičia deti v lesných škôlkach, montessori kluboch a majú určitú voľnosť v tom, ako často ich tam vodia, či len na pol dňa alebo len na niektoré dni v týždni.
Rozhodne nemôžme povedať, že by tieto deti stagnovali. Často je tam kvalitný individuálny program, menej škôlkarov na učiteľku. Tieto kluby často zakladajú aktívne matky, ktoré majú rozsiahle vedomosti o potrebách dieťaťa a nerobia to pre peniaze, práve naopak, finančne to dotujú z vlastných peňazí, pretože im ide o dobro detí.
Ako toto štát zohľadní, keď chcú rodičia naďalej ponechať svojich potomkov v týchto kluboch? Zákonný zástupca zahlási dieťa do štátnej materskej školy povinne, táto dostane z rozpočtu na škôlkara normatív, a rodič bude mať možnosť vodiť dieťa naďalej do lesného zariadenia?
Ministrovi však treba pripomenúť, že medzinárodný záväzok realizovať právo dieťaťa na vzdelanie zahŕňa aj povinnosť štátu vytvoriť systém inštitúcií nielen štátnych, ale aj súkromných a cirkevných, aby mali rodičia možnosť individuálneho výberu, a to sa týka aj rovnoprávneho financovania. Ak štát posilní jedine štátne materské školy, hoci to bude len vedľajší efekt opatrenia, porušuje medzinárodné záväzky. Všetko ostatné zrejme fakticky zanikne, pretože to finančne neutiahnu.
A čo bude s detskými skupinami financovanými cez ústredie práce? Jedna matka sa môže starať o štyri deti. Budú musieť tieto deti tiež prejsť povinným zápisom do štátnej materskej školy?
Nechýba deťom, ktoré sú doma s mamou, istá socializácia?
Argument, že deťom mimo materskej školy chýba socializácia, bol masívne presadzovaný za bývalého režimu. Zostalo to v hlavách predošlej generácie. Pýtajme sa však, čo je to socializácia? Matka so štyrmi deťmi, matka s jedným dieťaťom denne aktívna v komunite, kde sa stretávajú iné matky, vzdelávacia skupinka, detský klub, detské ihrisko? Je toto horšia socializácia ako uniformný systém materskej školy jedno dieťa na osemnásť až 24 detí na učiteľku? Je to falošný argument.
Mamy dávajú deti do škôlky v skoršom veku (už aj od jaslí) hlavne z dôvodu financií. Z rodičovského príspevku „nevyžijú". Majú hypotéky a podobne. Musia pracovať. Vidíte tu nejaké riešenie?
Riešenia pre rodiny sa dajú nájsť všade vo svete. V Rakúsku aj severských krajinách je podpora rodiny do šesť rokov veku dieťaťa taká, že matka nie je nútená ísť do práce. V Českej republike si môžu matky rozložiť rodičovský príspevok až do štyroch rokov veku dieťaťa. Riešení je mnoho, treba len chcieť.
Vy ako zriaďovateľka materskej a základnej školy, ako vnímate koľko miest a škôlok by chýbalo, ak by museli nastúpiť všetky deti od troch rokov? Aký máme už teraz kapacitný deficit?
Čo sa týka štatistík voľných miest v materských školách, opäť ide o štatistiku, ktorá je extrémne nepresná. V Bratislave už sú voľné škôlky, nemajú obsadené miesta. Počet narodených detí sa výrazne znížil od roku 2021 a z roka na rok bude detí menej.
Problém majú rýchlo rastúce mestské satelity okolo Bratislavy. V niektorých obciach sú poloprázdne škôlky. V iných obciach chýbajú desiatky až stovky miest. Nikto znova nehľadí individuálne na jednotlivé obce.
Problém je aj v našich zastaralých normách na požiadavky budov materských škôl. Fíni si ťukajú na čelo, že prečo máme v zariadeniach malé toalety a umývadlá? Však deti učíme pre život a kto má doma okrem štandardného wc aj to malé?
Mestá sa zahusťujú, počet áut stúpa, technológie sa zlepšujú. Dokážeme odhlučniť budovu vo vnútri, ale hluková štúdia sa robí dva metre od fasády budovy. Teda, pri žiadnej hlavnej ceste nevznikne nová školská budova, hoci staré tam môžu stáť. Nestrieľame si do vlastnej nohy?
Teraz sa Vás spýtam ako právničky, v parlamente je momentálne návrh na zmenu ústavy (v druhom čítaní), ktorý by garantoval rodičom právo rozhodovať o výchove a vzdelávaní svojich detí. Nie je tento plán, aby všetky deti už od troch rokov chodili do škôlky trochu v rozpore s týmto?
Z pohľadu medzinárodných záväzkov a Dohovoru o právach dieťaťa máme ako štát jasne stanovené povinnosti. Podľa Dohovoru o právach dieťaťa rodina je základná bunka spoločnosti. Rodičia sú prví vychovávatelia a majú právo vychovávať dieťa v súlade so svojím presvedčením.
Štát je povinný v prvom rade rodine pomáhať a vytvárať pre ňu a jej fungovanie priaznivé podmienky. Deti majú právo na vzdelanie, čo ale znamená, že štát je povinný vytvárať široké možnosti vzdelávania v rôznych formách a možnostiach a rodič je ten, kto má právo vyberať si medzi školami. Preto každá uniformnosť, každý jednotný systém, ktorý nedáva rodičom možnosti, je v rozpore s medzinárodnými záväzkami.
Jana Michaličková
Vyštudovala medzinárodné právo a viac ako desať rokov sa venuje realizácii najlepších záujmov dieťaťa v praxi. Aktuálne dokončuje ďalšie vysokoškolské štúdium o právach dieťaťa s interdisciplinárnym presahom. Pracuje na Úrade komisára pre deti. Ako svoju neziskovú aktivitu zriadila Škôlku sv. Michala a základnú Školu sv. Michala, ktorá vzdeláva v menšom kolektíve žiakov podľa ich skutočných schopností a talentov. Je matkou troch detí vo veku šesť, tri a dva roky.
