Doteraz málo a od januára ešte menej
O situácii, v ktorej sa individuálne vzdelávanie aktuálne nachádza, sa reportér Štandardu rozprával aj s riaditeľkou menšej školy sídliacej na Slovensku, ktorá zastrešuje domáce vzdelávanie pre pomerne veľké množstvo detí [riaditeľka si želala ostať v anonymite, pozn. red.]. Problémov je viacero.
Nové nariadenie vlády z januára tohto roka č. 630/2008 Z. z. upravilo podrobnosti financovania škôl a školských zariadení. Ako vraví riaditeľka školy, táto právna norma zruinovala rozpočty škôl, ktoré majú vyššie počty chlapcov a dievčat vzdelávajúcich sa individuálne doma.
Na tieto deti, na ktoré štát aj predtým prispieval školám iba minimálnou sumou (10 percent z normatívu na bežného školáka), dostanú vzdelávacie zariadenia po novom ešte menej. Nové nariadenie totiž zmenilo výpočet garantovaného minima, ktoré menším školám s vyšším počtom domškolákov doteraz zabezpečovalo prostriedky pokrývajúce aspoň najnutnejšie výdavky spojené s prevádzkou a administratívou.
Hlavným problémom je, že po novom sa pri výpočte neberie ohľad na „ostatné deti“, ale toto minimum sa vypočítava iba z počtu detí, ktoré sa vzdelávajú klasickou dennou formou štúdia. V praxi to teda znamená, že škola, ktorá má 30 bežných žiakov a 300 domoškolákov, môže od začiatku tohto roka získať menší objem peňazí zo štátneho rozpočtu ako škola so 100 bežnými žiakmi.
Nariadenie má tak dosah na rozhodovanie škôl, či prijať nových žiakov na individuálne vzdelávanie. Pre lepšie znázornenie sme v spolupráci s riaditeľkou školy vypracovali aj modelový prípad. Školskému zariadeniu, ktoré má 20 bežných školákov dennej formy a 80 školákov na domácom vzdelávaní, by sa pri náraste počtu domškolákov o 100 percent zvýšil rozpočet len o 26 percent.
Kto zastreší domáce vzdelávanie?
Vo veľmi podobnej situácii je aj škola, ktorú vedie riaditeľka. Počet detí na domácom vzdelávaní oproti minulému roku skokovo narástol, ale pre zmenu v legislatíve došlo dokonca k poklesu množstva finančných prostriedkov, ktoré škola dostala.
Možno je na mieste otázka, ako a prečo má školské zariadenie viac žiakov na individuálnom vzdelávaní, než detí študujúcich dennou formou. Odpoveď je jednoduchá. Väčšie školy takéto deti nechcú. Domškolákov prijímali v drvivej väčšine menšie školy, ktoré vďaka garantovanému minimu dokázali prežiť. Zo štátnych príspevkov mohli pokryť aspoň základné náklady, zabezpečiť prípravu metodických materiálov a podporných konzultácií pre žiakov aj rodičov či organizáciu komisionálnych skúšok.
Školám s veľkým počtom žiakov sa neoplatí prijať deti na domáce vzdelávanie. Majú totiž toľko študentov, že garantované minimum sa ich netýka a na nového domškoláka dostanú len 10 percent z toho, čo by dostali na bežné dieťa v školskej lavici. Je to pre nich jednoducho príliš veľké množstvo starostí a nezaplatenej práce. Nedostanú za to takmer nič. V praxi to teda funguje tak, že väčšie školy individuálne sa vzdelávajúce deti odmietajú.
Menej peňazí a vyššie náklady
Ďalšou z kľúčových zmien, ktoré majú priamy vplyv na hospodárenie školy s finančnými prostriedkami, je zmena školského zákona 245/2008 Z. z. §57 ods. 4. V tejto úprave došlo k zmene podmienok pri vykonávaní komisionálnych skúšok. Žiak nesmie absolvovať v jeden deň komisionálne preskúšanie z viac ako dvoch predmetov. Pred novelou zákona postačovalo zabezpečiť skúšobnú komisiu na približne 2 až 3 dni. Po novom bude potrebné zabezpečiť skúšobnú komisiu pre prvý stupeň na približne 7 dní a pre druhý stupeň na 9 dní.
Z tohto dôvodu sa podľa riaditeľky zvýšia školám náklady na preskúšanie detí na prvom stupni dvojnásobne a na druhom stupni dokonca trojnásobne, keďže každý predmet má iné zloženie členov komisie.
Bez vykonania komisionálok na konci školského roka nebudú môcť žiaci ukončiť vzdelávanie v danom ročníku. Ak sa škola ocitne bez peňazí, mal by to dofinancovať zriaďovateľ, teda obec. Problémom je to, že deti na individuálnom vzdelávaní môžu byť z celého Slovenska a nielen z danej obce, kde má škola sídlo. Obec tak nemá záujem podporovať „cudzie deti“.
Nejde iba o peniaze
Predstavte si, že si kúpite auto a zoberiete si na to úver. Očakávate, že váš príjem sa celý rok nezmení. Auto si teda prevezmete a budete ho bez problémov splácať. Uprostred roka sa však zamestnávateľ rozhodne znížiť vám plat na tretinu bez udania konkrétneho dôvodu. Dokonca sa o tom dozviete, až keď vám príde menej peňazí na účet. Čo teraz?
Vo veľmi podobnej pozícii je aktuálne viacero škôl, ktoré zastrešujú pre deti domáce vzdelávanie. Niektoré sa o tomto nariadení, ktoré bolo prijaté bez ich vedomia, dozvedeli až v polovici marca, keď im prišlo menej finančných prostriedkov, než čakali. Riaditeľka školy v rozhovore pre Štandard uviedla, že jej to nevedeli vysvetliť ani na okresnom úrade, pretože nevedeli o žiadnej zmene a sami boli prekvapení, prečo škola dostala menej financií ako pred rokom, keď má teraz dvakrát viac žiakov.
Ako je vôbec možné, že takéto nariadenia prichádzajú uprostred školského roka, keď majú školy rozkalkulovaný rozpočet na celý školský rok? A ako je možné, že o tom nikto nevedel?
Štát si sám strieľa do nohy
Takéto nariadenia tlačia čoraz viac škôl do sivej zóny a ich nútia hľadať cestičky pomedzi zákony. Namiesto toho, aby štát poskytol školám na tieto deti potrebný balík financií, z ktorého by boli schopné pokryť náklady na komisie, priestory, učiteľov, administratívu, radšej tieto školy odstrihne a deti sa potom vracajú do bežných vzdelávacích zariadení. Tam na nich musí dať štát z rozpočtu podstatne viac.
Na zdravého domškoláka (bez zdravotných znevýhodnení) totiž štát prispieva približne desiatimi percentami z toho, čo na zdravé dieťa vzdelávajúce sa dennou formou štúdia v škole. Ešte viac šetrí na deťoch s rôznymi zdravotnými problémami a špeciálnymi potrebami. Pokiaľ sa takéto deti vzdelávajú klasickým spôsobom, školy na nich dostávajú niekoľkokrát väčší balík financií ako na zdravé deti (záleží od typu znevýhodnenia a koeficientu).
Mnoho detí vzdelávaných doma patrí do niektorej z týchto skupín z vyšším koeficientom, no domškolákov sa koeficienty vôbec netýkajú, dostávajú 10 percent z normatívu, rovnako ako zdraví domškoláci. Učitelia zastrešujúci predmety však musia brať ohľad na špeciálne potreby takýchto žiakov, keď pre nich vytvárajú metodickú podporu či rôzne konzultácie. Ak by tieto deti prešli na klasické vzdelávanie, všetky koeficienty by sa začali uplatňovať a pocítil by to aj štátny rozpočet. Dalo by sa povedať, že takýmto počínaním si vlastne štát sám strieľa do nohy.
Druhoradé deti?
Azda najviac však rezonuje otázka – prečo na tieto deti prispieva štát školám tak málo? Sú azda iné? Druhoradé?
Vzdelávať dieťa doma nie je vôbec jednoduchá vec. Osobne poznám viacero rodín, ktoré takto svoje deti vzdelávajú. Väčšinou sa na takúto vec podujmú rodičia, ktorým na vzdelaní svojho dieťaťa naozaj záleží. Často pritom ide o veľmi vzdelaných ľudí, čo potvrdzujú aj viaceré prieskumy. Títo rodičia však platia rovnaké dane ako všetci ostatní. Prečo potom na ich dieťa štát z rozpočtu prispieva desaťnásobne menej ako na dieťa od susedov, ktoré chodí do školy? Je azda medzi tými deťmi nejaký rozdiel?
Vysytujú sa aj názory, že domáce vzdelávanie nie je pre deti vhodné, pretože sa potrebujú viac socializovať, zapájať sa do kolektívu a že z nich potom vyrastú čudáci, ktorí sa nebudú vedieť začleniť do spoločnosti. A štát by preto nemal podporovať tento typ vzdelávania. Je to však skôr naopak.
Existujú viaceré prieskumy, ktoré merali výsledky týchto detí a ich schopnosť začleniť sa do kolektívu v neskoršom veku, ktoré to vyvracajú. Domškoláci nezaostávajú takmer v ničom za deťmi vzdelávanými v školských zariadeniach dennou formou. Takisto nemajú problém adaptovať sa na zmeny, či začleniť sa do nového prostredia. Navyše vykazujú veľkú mieru samostatnosti. Sú to v drvivej väčšine veselé a komunikatívne deti, ktoré častokrát prekvapia dôvtipom a rozhľadenosťou. A áno, oproti bežným školákom sú tieto deti predsa len trochu iné. Majú viac radosti z toho, že sa môžu učiť.
