Mojich sedem divov starého sveta

Stredozemné more nazývali Rimania Mare nostrum, Naším morom. To je priliehavé, myslím si, že je stále aj naše. Civilizácia sa k nám dostávala práve odtiaľ, jej nositeľmi boli Egypťania, Kréťania, Gréci, Rimania. Poďme sa pozrieť na niekoľko zaujímavých miest, ich virtuálna návšteva nás v tom utvrdí.

Vitajte pri letnom seriáli redakčných textov o 7 divoch sveta. Budeme v nich vyberať a opisovať sedem stavieb starého sveta (bez presnejšieho označenia), ktoré čisto subjektívne považujeme za mimoriadne divy. Ako prvý začína Jozef Hajko.

A začína, ako inak..

V Gíze

Kto navštívi Egypt, má niekoľko povinných jázd. Určite si musí ísť pozrieť pyramídy v Gíze. Mňa prekvapilo hneď to, v akom tesnom styku sú pyramídy s veľkomestom Káhira. Sú hneď na jeho hranici. Ubytovať sa dá tak blízko, čo by kameňom dohodil.

Zážitkom je sama Káhira. Najväčšie mesto Afriky je chaoticky bujnejúci živel, kde uvidíte vedľa modernej stavby pätnásťposchodovú budovu s vybývanými najvyššími podlažiami a s dierami po oknách. Nájdete tu vyblýskané obchody a kúsok ďalej haldy odpadkov, ktoré sa sunú do starých nílskych kanálov a občas im tam pomôžu aj odhŕňačmi. Tesne pred Gízou sa živel zastavil a posledné domy akoby stáli na okraji priepasti. 

Vidieť pyramídy je skutočne zážitok. Podobne ako milióny iných ľudí už v staroveku, aj ja som žasol nad ich veľkosťou a dokonalosťou. Keď sa dá, oplatí sa vojsť do ich útrob. Tam človek pochopí, aký bohatý bol duchovný svet Egypťanov.

Vnútorné haly naplnené reliéfmi a freskami zdobili so zbožnou úctou. Keby sa tak dalo porozprávať s kamenárom z tých čias, ako rozmýšľal, čomu veril, ako si uvedomoval, že pracuje na veľkom diele. Skúsil to priblížiť napríklad francúzsky spisovateľ Christian Jacq a mne sa vidí, že nebol ďaleko od pravdy.

Abú Simbel

Kto chce aspoň trochu pochopiť Egypt, musí vidieť Níl. Ja som si ho poobzeral dosť dobre, lebo hore po jeho toku som sa tisíc kilometrov viezol vlakom. Mohutná rieka živí milióny roľníkov, úzky pás krajiny po oboch brehoch je osídlený kontinuálne. Keď ich vidíte z okna vlaku mihať na poliach, akoby ste sa preniesli o niekoľko tisícročí naspäť. Spôsob obživy sa veľmi nezmenil.

Cieľom cesty bol Abú Simbel. Chrám faraóna Ramzesa II. Veľkolepý a rovnako významný je tým, že nestojí na mieste, kde bol vybudovaný. Keď začali v 60. rokoch minulého storočia stavať Asuánsku priehradu, rozobrali ho a preniesli na vyššie položené miesto, inak by ho zaplavila voda.

Výstavba priehrady mala politický náboj, bolo to budovateľské dielo prezidenta Násira a dodnes sa vedú polemiky, či viac neuškodila, ako pomohla. Pochovala mnoho pamiatok. Najskôr ju mali financovať západné štáty, ale po tom, ako Násir znárodnil Suezský prieplav, pribehol s otvorenou náručou Sovietsky zväz, aby získal mocenskú pozíciu vo východnom Stredomorí. Kým vybudovanie priehrady sa Násirovi podarilo, zjednotiť Arabov nie, namiesto toho dostal Egypt výprask od Izraela.

Keď sa vrátim tri a pol tisíca rokov dozadu, tiež sa stretávam s postavou, ktorá po sebe zanechala významnú stopu. Ramzes II. panoval vyše 60 rokov, jeho ríša siahala vysoko na sever do Levanty, je historickým otcom diplomacie, pretože práve tu dokázal stabilizovať hranicu s mocnými Chetitmi. A ešte niečím je výnimočný. Vedľa jeho sochy je ďalšia a spodobňuje jeho manželku Nefertari. To sa v Egypte nestávalo.

Ak sa ocitnete v Abú Simbeli, rozhodne choďte dovnútra chrámu, na farebné fresky po stenách približujúce dávnu históriu sa nedokážete vynadívať. Ale dám vám jednu radu. Keďže autobusy z neďalekého parkoviska vypúšťajú turistov v dávkach, ktorí z toho tepla po povinných fotografiách rýchlo utekajú späť do klimatizovaných priestorov, vyčkajte si na vhodnú chvíľu a možno sa vám podarí vojsť do chrámu osve. Ja som bol trpezlivý a podarilo sa to.

Faistos

Na Kréte sa zachovali pozostatky viacerých minójskych palácov. Najznámejší, ale necitlivo zrekonštruovaný je na severe ostrova v Knósose. Tam prúdia davy turistov už aj preto, že je v blízkosti hlavného mesta. Nemenej zaujímavý palác je na juhu vo Faistose.    

Paláce vybudované v druhom tisícročí pred Kristom nám zachovali pozoruhodné pamiatky. Paradoxne vďaka tomu, že ich zničila prírodná katastrofa, keď vybuchla sopka na neďalekom ostrove Téra. Na zachovaných freskách vidíme elegantných, zabávajúcich sa ľudí v pestrom oblečení, s upravenými účesmi. Sú to zvláštne štíhle postavy – v páse stiahnuté ako osy.

Nie div, keď si niektorí myslia, že bájna Atlantída opisovaná Platónom bola práve tu. A čo túto civilizáciu pochovalo? Na rozdiel od iných, ktoré zničili cudzie zbrane či vnútorný rozklad, v tomto prípade zasiahla príroda. Napokon, zdá sa, že vojenské nebezpečenstvo Minójci ani nepociťovali, lebo paláce nemali hradby. Žili v pokojnom svete bez vojen, čo je naozaj výnimočné.

Vo Faistose dýcha na vás takmer štvortisícročná civilizácia. Najstaršia v Európe. Môžete sa prejsť po schodoch, po kameňoch, ktorých sa dotýkali nohy týchto nevšedných ľudí. A zahľadieť sa do úrodného údolia, kde sa trbliecu listy olív, podvihnuté príjemným vánkom spodnou striebornou stranou nahor. To isté museli vidieť aj oni. 

Kos

Keď sa milovníka a znalca antického Grécka Vojtecha Zamarovského raz opýtali, ktoré najkrajšie miesto by odporučil cestovateľom, odpovedal stroho, tajomne a zároveň s otvorenou náručou – Egeidu. Myslel tým celú oblasť Egejského mora. Vypočul som ho, navštívil som viacero ostrovov a vždy to stálo za to.

Antickí Gréci boli pioniermi tých čias, priblížiť sa im dokázali azda len Feničania. Osídľovali okolitý svet. Keď ich bolo v pôvodnom sídle priveľa alebo sa rozhádali, nasadli na lode odplávali do neznámeho kraja, kde založili novú kolóniu.

Tú grécku odvahu putovať do neznáma a schopnosť postarať sa o seba vlastnými silami cítiť aj na ostrove Kos. V Egejskom mori je výnimočný svojím rovnomenným hlavným mestom. Keď sa ním prechádzate, neustále sa prepínate z 21. storočia do čias antických Grékov a Rimanov. Moderné mesto prerastá to pôvodné grécko-rímske. Prerastá a neničí. Nájdete tu starú agoru, štadión, amfiteáter. Priamo v dnešnom meste.

Prejsť sa po ceste, ktorú dláždili pred dvoma tisícročiami, privrieť pri tom oči a nechať si znieť v ušiach iba vržďanie cikád, môže pri troche predstavivosti vo vašej mysli vyvolať živý obraz sveta odvážnych Grékov. Ak sa podujmete prekonať pár kilometrov, kroky vás dovedú do Asklépionu, antickej nemocnice, v ktorej pôsobil sám otec lekárov Hippokrates.           

Segesta

Kto by rád uvidel najzachovanejšie grécke antické stavby, nech sa nevydá do dnešného Grécka, ani do malej Ázie. Mal by zájsť na Sicíliu. Tá dnes pôsobí ako skanzen krásnych gréckych chrámov. Ich kamene odolali času a dávajú najjasnejšiu predstavu, ako museli vyzerať v plnej nádhere, so strechami, ktoré opticky zväčšovali obstavaný priestor, s vyblýskanými piliermi, vymaľovanými sochami.

Sicília bola pre Grékov zasľúbená zem, kolónie mestských štátov tu rástli ako huby po daždi. Najväčší rozmach dosiahli Syrakúzy, ktoré veľkosťou a pomaly aj významom predstihovali Atény. Boli to časy gréckeho Stredomoria, súperiť s nimi stíhali len Feničania či Etruskovia. Až potom prišli Rimania.

Na Sicílii si človek uvedomí, ako sa Gréci, nositelia civilizácie, vtedy vnímali. Nepovažovali sa za jeden národ, ak predsa také niečo cítili, potvrdili to iba raz, keď sa vzopreli dobyvačným Peržanom. Gréci sa i na neveľkej Sicílii cítili ako vzájomní súperi, bojovali medzi sebou a predháňali sa v kráse vystavaných chrámov. Verili tomu, že pestrosť ľudstva dokážu potvrdiť vnútri vlastného helénskeho sveta. A takmer sa im to podarilo. Zo sna ich prebudili praktickí Rimania.

Zachované grécke budovy na Sicílii udivujú svojou dokonalosťou, situovaním v prírode. Možno preto, že ich neraz vystavali mimo neskorších civilizačných bodov, a tak zostali stáť. Noví obyvatelia ich nerozobrali na stavebný materiál, ako sa to bežne stávalo inde.

Segesta je špeciálna. Dórsky chrám síce vystavali Gréci, ale ukazuje sa, že slúžil pôvodným obyvateľom Sicílie. Je dokladom helenizovania vtedajšieho sveta. Gréci boli nositeľmi civilizácie, ktorej sa nedalo odolať.

Baalbek

Ak chcete vidieť rímsky monument, odporúčam zavítať do Libanonu. Údolie Biká je známe skôr ako centrum islamského hnutia Hizballáh. A skutočne, keď ním prechádzate, na domoch povievajú vlajky Hizballáhu so vztýčenou rukou a s automatom v pästi. Ak si chcete neskôr oživiť spomienku, môžete si kúpiť suveníry s týmto znakom.

V údolí Biká je zároveň skvost rímskej architektúry. Pozostatky mesta Baalbek. To mesto bolo staršie, dokonca sa tam pri svojich výbojoch do Perzie zastavil už Alexander Veľký, ale Rimania ho vybudovali výstavne vo svojom štýle a dali mu meno podľa dovtedajších svätýň fenického boha Baala. Takí prístup mali Rimania k náboženstvám na dobytých územiach. Ako poctiví polyteisti cudzie náboženstvá nepotláčali, nových bohov boli dokonca ochotní poňať medzi vlastných.

V Baalbeku však predsa presadili svojich bohov, pričom najväčšiu poctu vzdali Jupiterovi. Postavili mu jeden z najväčších chrámov v staroveku. Bol o 20 metrov dlhší ako bratislavský Dóm svätého Martina. Budovy v Baalbeku stavali z obrovských blokov kameňa a vlastne ani presne nevieme, ako ich dostali na svoje miesto.

Baalbek mal zaujať monumentálnosťou, až okázalosťou a isto sa mu to darilo. Rimania dokázali po 18 storočiach ohúriť aj mňa. Stačili tie zvyšky, čo tu ostali. Chrámy akoby mohutnosťou súperili s horami Libanonu čnejúcimi na západnom obzore, na ktorých sa napriek neskorej jari belel sneh.     

Trevír

Po Rímskej ríši ostalo veľa pamiatok, ale ak chcete vidieť jednu z najvýznamnejších, navštívte mesto Trevír (po nemecky Trier). Podľa hrdých Trevírčanov ide o najstaršie mesto v Nemecku a jeho história siaha štyritisíc rokov dozadu. Rimania si zadokumentovali, že ho založili práve oni a dali mu aj názov, ktorý sčasti nesie dodnes – Augusta Trevorum. Inak, význam mesta aj pre našincov či našich predkov podtrhuje, že podobne ako Mníchov, Kolín či Rezno, aj Trevír má osobitnú slovenskú (českú) verziu pomenovania. Zjavne latinskejšiu, aká je dnes v nemčine.

Trevír si Rimania obľúbili, cisár Konštantín dokonca uvažoval, že by sa presídlil sem, a nie do Bosporskej úžiny. Niektorí neskorší západorímski cisári tu naozaj mali svoje sídlo. Po Rimanoch ostalo v Trevíri mnoho stôp, ako sú brána Porta Nigra, najstarší most v Nemecku, kúpele, amfiteáter.

Rímske pamiatky uchvacujú technickou vyspelosťou. Keď sa dostane do Konštantínovej baziliky, mimochodom, po Panteóne hneď druhej najväčšej zachovanej budovy po Rimanoch, udiví vás nielen jej veľkosť, ale napríklad spôsob vykurovania v týchto severných končinách. Mali tu podlahové kúrenie.

V Trevíri som nemohol obísť múzeum Karla Marxa. Na tabuliach rozvešaných po stenách som nič zvláštne nenašiel. Upútali ma skôr spolunávštevníci. Všetci boli Číňania a podľa ujúkania a pokyvkávania hlavami mali z návštevy múzea duchovný zážitok.

Seriál o 7 divoch starého sveta bude pokračovať opäť v nedeľu.