Prečo je nastolenie demokracie práca pre vraha

15th New Democracy Congress in Athens Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová reční počas tretieho dňa 15. kongresu Novej demokracie v Zappeion Megaron v Aténach, Grécko, 7. apríla 2024. Zdroj: Profimedia

Opakom rozumnej a realistickej politiky je takzvaná politika „hodnotová“. Namiesto toho, aby sa politici k najlepšiemu riešeniu premysleli a dopracovali, vyhlásia niečo za hodnotu a tej potom podriadia politické rozhodnutia. Výsledkom takejto politiky je vždy chaos, bieda a nakoniec vojna. O tom, čo s tým treba spraviť píše Ivan Hoffman.

Čoraz častejšie sa stáva, že zásadné politické rozhodnutia robia ľudia, ktorí na to síce majú demokratický mandát, ale nedisponujú veľkým intelektom. Keďže sú politici vo všeobecnosti veľmi sebavedomí, nemajú potrebu kompenzovať deficit rozumu angažovaním poradcov, ktorí by mysleli za nich. Dôsledkom je situácia, keď je z riadenia komplikovaných a vzájomne previazaných spoločenských procesov rozum vytesnený.

Na absenciu intelektu sa v politike nehľadí ako na hendikep. Vďaka poslaneckej imunite sú politici ťažko braní na zodpovednosť za svoje rozhodnutia a v konečnom dôsledku aj tak bývajú vinení za škody, napáchané politikmi, ich voliči. Alibi politikov je bonmot, že každý národ má vládu, akú si zaslúži. Odsúhlasiť takéto alibi však znamená zmieriť sa s niečím, čo si určite nezaslúžime.

Ak stojí pred zásadným rozhodnutím múdry človek, postupuje zdržanlivo. Vyhodnocuje riziká, porovnáva klady a zápory, prínosy a náklady, berie do úvahy súvislosti, zvažuje načasovanie. Inteligentná elita predvída dôsledky, preto zásadné rozhodnutie, pri ktorom je výsledok neistý, radšej neurobí. Politiky ako umenia kompromisu je možné sa dožadovať len od inteligentnej elity. Ak máme do činenia s elitou neinteligentnou, s politikmi, ktorí chýbali, keď pán Boh rozdával rozum, musíme predpokladať rozhodnutia nepremyslené, nekompetentné, ale aj neochotu diskutovať, nechuť ku kompromisom.

Opakom rozumnej a realistickej politiky je takzvaná politika „hodnotová“. Namiesto toho, aby sa politici k najlepšiemu riešeniu premysleli a dopracovali, vyhlásia niečo za hodnotu a tej potom podriadia politické rozhodnutia. Kedysi sa to posmešne volalo zapriahnuť voz pred kone. Dnes sa trebárs politicky rozhodne, že fosílne palivá sú nepriateľom človeka, a toto rozhodnutie sa vyhlási za hodnotu, o ktorej sa nediskutuje. Politici, ktorí nepoužívajú mozog, sú potom zárukou, že absurdný cieľ bezemisnej ekonomiky ruinuje reálnu ekonomiku.

Iným príkladom je uprednostnenie hodnotovej politiky pred škaredou reálpolitikou v medzinárodných vzťahoch. Úroveň hodnotovej politiky v Bruseli zodpovedá aforizmu, že dialóg dvoch polointelektuálov sa rovná monológu štvrťintelektuála. Vzájomné uisťovanie sa v bludoch, ignorujúcich geopolitickú realitu, predstavuje obrovskú bezpečnostnú hrozbu. Jednoducho preto, že idiot si spravidla nie je vedomý toho, čo robí. Výsledkom hodnotovej politiky štvrťintelektuálov je vždy chaos, bieda a nakoniec vojna.

V protiklade k nemožným politikom možno dnes počuť množstvo vzdelaných odborníkov, ktorí ponúkajú know-how, ako elegantne vyriešiť to, čo vláda nedokáže, a preto tvrdí, že sa to nedá. Prečo ich politici nepočúvajú? Prečo sa zaštiťujú pseudoexpertmi, ktorí zištne pritakávajú environmentálnym, ekonomickým alebo spoločenskovedným bludom? Príčinou sú nepochybne peniaze. Väčšina politikov vstupuje do politiky, aby zarábala. Logicky podporujú to, na čom sa dá zarobiť.

Nie je žiadnym tajomstvom, kto má z hlupákov pri moci prospech. Sú to cynici. Realita je taká, že politici neslúžia občanom, ale kapitálu. Otázkou však je, či je služba kapitálu pri politikoch dôsledkom ich intelektuálnej nedostatočnosti, alebo či sú manipulovateľní hlupáci pri moci vďaka kapitálu, ktorý si ich pre svoje potreby vyhliadne, vychová, kúpi a vo voľbách dosadí do vplyvných pozícií. Nejde o podružnú otázku, akokoľvek sa môže zdať, že výsledok je čert ako diabol.

Ak neinteligentné elity generujú zlý volebný zákon, potom možno po nejakej ďalšej revolúcii, zavinenej hlupákmi pri moci, zmeniť volebný systém. Tak, aby ľudia ako dnes vidíme v najvyšších ústavných funkciách, a trebárs aj na čele Európskej komisie, nemohli občanov poškodzovať.

Ak však spoločnosť účinne ovládajú prostredníctvom lobistov, reklamných marketérov, politických neziskoviek a servilných médií spomínaní cynici, ktorých zaujíma len vlastný zisk, potom zmeniť volebný zákon nestačí. Potom je treba postaviť týchto cynikov mimo zákona, a to si vyžaduje radikálnu systémovú zmenu. Neostane nič iné, len nastoliť demokraciu. Nepôjde to však ľahko. Bude to práca pre vraha.

Príspevok pôvodne odznel v Rádiu Universum, kde má Ivan Hoffman pravidelnú pondelkovú glosu v rubrike Politikos. Vychádza so súhlasom redakcie a autora. Všetky práva vyhradené.


Ďalšie články