Vnímajkovia, ručne vyrábané hračky, ktoré nás privádzajú späť k ľudskosti

Ľubka, kedy a ako sa zrodil nápad vyrábať hračky s hendikepom?

Vnímajkovia začali vznikať postupne. Sú prepojením môjho osobného a pracovného života. V čase, keď vznikli, začal môj syn chodiť do škôlky, spoznávať viac ľudí a mať množstvo otázok, ktoré mu bolo treba nejakým pochopiteľným spôsobom vysvetliť. Zároveň aj doma prirodzene rástol s tým, že sme kvôli môjmu ochoreniu trochu iná rodina, v ktorej sa s ním maminka nemôže naháňať, skákať, ani sa s ním nevyberie na dlhú prechádzku. Vysvetlili sme mu prečo a tiež dôvod, prečo niektoré veci nemôžem robiť. Výsledok preňho bol, že maminka je na mojkanie a ocko na vystrájanie… (úsmev)

Zároveň som v tom čase pracovala (a stále pracujem) v občianskom združení V.I.A.C. – Inštitút pre podporu a rozvoj mládeže, ktorého poslaním je „Najvyšší level života je pre každého“. Súčasťou jeho činnosti sú aj témy vnímavosti a inklúzie, kde som mala možnosť sa v týchto témach rozvíjať  a spoznať rôznych ľudí z tejto oblasti. Mojou veľkou záľubou a relaxom bolo tiež háčkovanie. Vnímajkovia sú teda do veľkej miery mojím „osobným príbehom“ a spojením toho, čím som žila a žijem.

Podporilo vás okolie pri vzniku tejto iniciatívy?

S myšlienkou Vnímajkov som sa zverila priateľovi a predsedovi o. z. V.I.A.C. – Braňovi Kožuchovi, ktorého odpoveďou bolo, že je to skvelý nápad, ktorý musím určite zrealizovať. Spolu sme túto myšlienku postupne rozvíjali, a tak začala mať čoraz reálnejšiu podobu. Prvá séria Vnímajkov vznikla v roku 2018. Vtedy to však boli „len hračky“, ktoré sme postupne začali rozvíjať do podoby, akú majú dnes.

Ako ste spomenuli, sama od detstva trpíte chorobou – lámavosťou kostí. Stretli ste sa tiež, ako dieťa alebo dospievajúce dievča, s neprijatím v kolektíve kvôli chorobe alebo dokonca s odsudzovaním? Ako vás táto skutočnosť ovplyvnila pri vzniku tejto iniciatívy?

Na svoje detstvo a základnú školu si napriek všetkým zlomeninám a pobytom v nemocnici spomínam ako na veľmi pekné obdobie s rodinou a ľuďmi, ktorí ma poznali od narodenia a prijímali ma takú, aká som. Veľmi rada som chodila do školy a cítila som sa dôležitou súčasťou kolektívu v triede, kde sa slovo inklúzia ešte síce nepoužívalo, ale žilo sa v praxi a volalo sa jednoducho – ľudskosť a priateľstvo. To najmä vďaka mojej pani učiteľke, ktorá bola pre mňa jedným z najdôležitejších ľudí. V prostredí, kde ma ľudia nepoznali, sa však vždy našli deti, ktoré napodobňovali moju chôdzu, špehovali ma, „nenápadne“ na mňa ukazovali prstom, chichotali sa či utrúsili nejednu posmešnú poznámku. Na strednej škole to už bolo iné a tento čas je pre mňa „obdobím prázdna“, na ktoré nerada spomínam, pretože vlastne ani veľmi nie je na čo spomínať. Nebola som súčasťou nikoho a ničoho a aj keď spolužiaci boli ku mne slušní, tam sa to končilo. Skončilo sa obdobie „bezpečného detstva“ a stáli predo mnou výzvy, pri ktorých som si už musela poradiť sama, čo bolo veľakrát veľmi náročné.

A ako ma to ovplyvnilo pri vzniku Vnímajkov? Vnímajkovia dali zmysel tomu, čo som prežila, čo stále žijem. Verím, že vďaka tomu môžem prispieť, aby bol svet o kúsok lepším miestom. Veľa z toho, čo nájdete v knihe alebo v textoch piesní, je osobné a zažité. 

Ako vznikol názov projektu – Vnímajkovia?

Tak toto je dobrá otázka, na ktorú sa ma, myslím si, doteraz ešte nikto nepýtal. (smiech) Mená jednotlivých postavičiek Vnímajkov vznikli ako prvé, ale chcela som im dať výstižný názov, ktorý by pomenoval podstatu toho, čo znázorňujú, a zároveň názov, s ktorým by sa vedeli stotožniť aj cieľové skupiny, pre ktorých sú Vnímajkovia určení. Samotný názov „Vnímajkovia“ mi napadol v podstate hneď a keďže zahŕňal všetko, čo som od neho čakala, a dokonca ho nepoznal ani „google“, bolo rozhodnuté. (smiech)

A prečo práve bábiky?

Pretože hra je v živote dieťaťa jednou z najdôležitejších činností, zároveň je to pre nich najjednoduchší a najprirodzenejší spôsob učenia sa. Na našom trhu je množstvo hračiek, ktoré zobrazujú dokonalosť a krásu, alebo aj svet rôznych príšer, pri ktorých sa človek mnohokrát aj zamyslí, prečo a čo chceme našim deťom cez takéto hračky prinášať. S hračkami, ktoré by zobrazovali nejakú nedokonalosť alebo rôznorodosť, sa stretávame málokedy, prevažne na zahraničných trhoch. Zo skúseností pedagógov v materských školách, ktorí pracovali s Vnímajkami, máme ohlasy, že doteraz nepoznali také komplexné edukačné pomôcky, ktoré by zobrazovali odlišnosť priamo cez „ľudské postavičky“. Často sa deťom zobrazuje telesný hendikep, napríklad, cez zvieratká, ktoré majú poranenú labku a podobne, čo deti vnímajú citlivo, ale nevedia si to tak jednoducho prepojiť s reálnymi ľuďmi. Vnímajkovia prinášajú niečo nové aj v tomto smere. Máme odozvu, že deti si cez Vnímajkov vedia veľmi prirodzene spojiť konkrétneho Vnímajka s reálnym človekom, prípadne sa v nich sami nachádzajú a identifikujú sa s nimi.

Cieľová skupina Vnímajkov sú teda deti. Je konkrétny dôvod, prečo je iniciatíva zameraná práve na ne? Alebo sa dá povedať, že Vnímajkovia pomáhajú rozhovormi a prácou s bábikami pochopiť hendikepovaných ľudí rovnako deťom ako dospelým?

Detský svet je veľmi krásny, ale dokáže byť aj veľmi krutý a zanechať v dieťati, ktorého osobnosť sa ešte len formuje, veľké stopy a zranenia na celý život.

Cieľovou skupinou však nie sú „len“ deti, ale aj učitelia, ktorí prostredníctvom Vnímajkov dokážu podporiť a rozvíjať inkluzívne prostredie vo svojej triede. Ako veľké plus vnímame to, že majú presah do rodinného prostredia, pretože takmer všetky materiály sú dostupné aj pre rodičov, ktorí sú ďalšou veľmi dôležitou cieľovou skupinou. Vďaka Vnímajkom dokážu učitelia aj rodičia otvárať s deťmi citlivé témy, ktoré často ostávajú za zatvorenými dverami domácností, a deti vyrastajú s tým, že odlišnosť je niečo, čo treba skrývať a za čo sa treba hanbiť. Ak vzdelávanie bude mať presah do rodinného prostredia, dokáže mať na deti ďaleko väčší dopad.

Ďalším dôvodom, prečo práve deti, je, že je lepšie viesť deti k vnímavosti a hodnotám ľudskosti už vo veku, kedy sa ich osobnosť ešte len formuje, ako neskôr odstraňovať predsudky a bariéry.

Ako by sa teda dala zhrnúť hlavná úloha a poslanie Vnímajkov?

Celý názov Vnímajkov je: „Vnímajkovia, ktorí pomáhajú vnímať a prijímať odlišnosti.“ A to je aj ich hlavným cieľom. Prispieť k tomu, aby sme sa vnímali a prijímali medzi sebou navzájom. Vo svete vzdelávania je ich cieľom podpora inkluzívneho prostredia, vo svete mimo školy podpora ľudskosti -navrátenie sa k ľudskosti. K vnímaniu, že človek je predovšetkým človekom bez ohľadu na to, akú má národnosť, farbu pleti, náboženstvo… Bez ohľadu na to, či nosí barly alebo bielu paličku. Či sa narodil v „zlatej kolíske“ alebo v chatrči. Človek je predovšetkým stále človekom, a na to často zabúdame. Zvlášť teraz, keď je svet čoraz viac rozdelený a stávame sa svedkami, ako sa dokážeme navzájom nenávidieť. Vnímajkovia chcú prispieť k tomu, aby sme sa navzájom videli a vnímali. Aby sa z nás stávali Veselky, ktoré sú tu pre všetkých Boľkov a Chcejkov, od ktorých sa môžu veľa naučiť. Aby sme v inakosti každej Inky objavili krásu, aby sme boli očami každej Tmejky a aby sme pochopili, že sme tu pre seba navzájom vo svojej výnimočnosti aj vo svojej slabosti. Presne takí, akí sme… Presne takí, akých nás tu Boh chcel.

Vnímajkovia sú originálni aj v tom, že nezobrazujú iba fyzické hendikepy, ale aj sociálno – ekonomické rozdiely. Vnímate teda potrebu pochopenia aj pre chudobu či obohatenie zdravých ľudí prijatím hendikepovaných. Akým spôsobom ste určovali, ktoré hendikepy zobraziť prostredníctvom bábik?

Keby sme chceli zobraziť všetky odlišnosti, bol by to veľmi dlhý zoznam a prakticky by to ani nebolo možné. To, akú odlišnosť budú Vnímajkovia zobrazovať, som vyberala podľa toho, s kým sa môžu v spoločnosti deti najčastejšie stretnúť, aby zahŕňali čo najširšiu skupinu ľudí a aby táto odlišnosť bola pre nich ľahko pochopiteľná. 

Aj keď každý Vnímajko zobrazuje odlišnosť, jeho úlohou nie je „nálepkovať či zaradiť ľudí do rôznych kategórií“ a upozorniť na ich znevýhodnenie. Nemôžeme sa však tváriť, že fyzické odlišnosti nevidíme. Zvlášť deti to nerobia a zvedavo upozornia na čokoľvek, s čím sa ešte nestretli a čo je pre nich nové a nejakým spôsobom iné. To je však prirodzené a normálne. Rozhodujúce je, ako na túto inakosť budú vedieť reagovať. Keď sa stretnú s človekom s hendikepom, odvrátia tvár alebo ho budú vnímať ako rovnocenného partnera? To záleží na nás, dospelých. Vnímajkovia vedú k tomu, aby deti pochopili, že aj napriek tomu, že každý z nás je nejakým spôsobom odlišný, krása a vzácnosť je práve v tejto rôznorodosti, pri ktorej sme si navzájom obohatením. Aby Vnímajkovia boli „pravdiví“, jednotlivé postavičky a ich príbehy som konzultovala s reálnymi ľuďmi, ktorých sa daný hendikep týka, čo bolo aj pre mňa osobne obohatením. 

V súčasnosti tvoria Vnímajkovia už nemalú rodinku. Kto patrí k jej “členom” a aký hendikep znázorňujú jednotlivé bábiky?

Vnímajkov tvoria Tmejka – nevidiace dievčatko, ktoré znázorňuje zmyslový hendikep, Chcejko – chudobný chlapec, ktorý znázorňuje sociálny hendikep, Boľko – chlapec s barličkou, ktorý znázorňuje telesný hendikep, Inka – rómske dievčatko, ktoré znázorňuje etnický hendikep, Veselka – dievčatko, ktorému nič nechýba. Členmi rodinky Vnímajkov sú však aj ľudia, ktorí patria do Vnímajkovského tímu a bez ktorých by to jednoducho nešlo.